„Nesiem vám darček — sám som ho vyrobil,“ dodal rýchlo.
„Darček? A prečo? Pokiaľ viem, nikto z nás tu nemá ani meniny, ani narodeniny…“
Miťa podal škatuľu Nataši a usmial sa.
„Bol by som rád, keby ste ju otvorili spoločne so súdruhom Tarabkinom. Je totiž aj pre neho.“
Nataša pohladila chlapca po plavých vlasoch.
„Poďme ho teda navštíviť. Teraz nemá naliehavú prácu.“
Akademik Tarabkin sa z Miťovej návštevy veľmi tešil. Práve vylaďoval televízor, aby mohol sledovať reportáž z Lúča, ktorá sa mala začať o niekoľko minút.
„Darček? Pozrimeže! A sám vyrobil? No tak sa na to podívame.“ Spolu s Natašou začal rozbaľovať. Zdalo sa mu, že sa naraz vrátil do detstva a v radostnom očakávaní rozbaľuje novoročný darček. Nataša odklopila vrchnák škatule a vedci zvedavo pozreli do nej.
„Výborne, výborne, statočný konštruktér!“ zvolal Tarabkin a rýchlo vytiahol zo škatule model medzihviezdneho lietadla Lúča. Zdvihol ho do výšky a podišiel niekoľko krokov.
„A či aj lieta?“ spýtal sa so strojenou vážnosťou.
„Prirodzene,“ povedal pyšne chlapec. „Všetky moje modely lietajú. Čože by to bolo za lietadlo, keby nelietalo? Aby sa vám Lúč nerozbil, keď ho vystrelíte do vzduchu, prirobil som mu padáčik, ktorý sa hore otvorí. Pri lete nahor je ukrytý,“ vysvetľoval Miťa a odklopil časť trupu. Padáčik vyskočil a zatrepotal sa na pružine ako hlava čerta na hračke.
Tarabkin si pohladil fúzy.
„Určite si Lúč vyskúšame — hneď zajtra. A potom ti ho zasa vrátime. Vieš s ním lepšie zaobchodiť ako my…“
„Robil som ho pre vás, nazad ho nevezmem,“ ohradil sa chlapec.
„No dobre. Tak ti zaň pekne ďakujeme. Bude nám pripomínať nášho milého Seversona. Ktovie, čo teraz asi robí. Ktorým oknom sa díva na nás — na Zem.“ Akademik prešiel rukou ľahko po modeli.
„Zdravíme vás z Lúča,“ ozval sa zrazu Seversonov hlas. Bolo to také nečakané, že sa všetci poľakane otočili k televízoru. Z obrazovky sa na nich usmievala. Seversonova tvár. Bol trochu poblednutý a na širokom čele vystupovala mu žila v podobe písmena Y. Zrejme mal trému, ktorá postihuje všetkých začiatočníkov. Určite si uvedomoval, že sa naňho dívajú milióny očí na celom svete.
„Najprv niekoľko záberov z nášho života.“
Obraz na obrazovke sa zmenil. Zjavila sa riadiaca kabína. V kreslách pri prístrojoch na usmerňovanie letu sedel Cahén, hlavný pilot a Navrátil, kapitán lietadla v tejto smene.
„Ospravedlňte ich, že sa nemôžu zúčastniť na našej reportáži,“ pokračoval Severson. „Sú plne zamestnaní vedením lietadla, čo nevidieť vplávame do pásma planetiek — a tu je potrebná mimoriadna obozretnosť. Aby sme sa vyhli možnej zrážke s niektorým telesom, poletíme cez pásmo veľkým oblúkom vo smere letu planetiek. Všetky sa totiž otáčajú okolo Slnka rovnakým smerom.
Ako som sa sám presvedčil, vedenie lietadla v medziplanetárnom priestore nie je jednoduchá vec. Tu sa doslovne nemôžeme opierať o nič iné než o reaktívnu silu. Predstavte si, že sa rozbehnete autom po veľkom zamrznutom jazere. Keď dosiahnete veľkú rýchlosť, ktosi zvolá: Pozor, prekážka, zahni doľava! Otočíte teda volantom doľava, ale auto pôjde po hladkom ľade sústavne jedným smerom. Aby mohlo vybočiť z priamej dráhy, bolo by treba vystreliť raketu z pravej strany voza. Tento príklad, pravda, nie je dostatočný, pretože auto ide v jednej rovine, kým lietadlo sa pohybuje v priestore.
Značne zložitá je aj orientácia. V týchto miestach nemožno určiť, kde je hore a kde dole. Jedinými pevnými bodmi sú súhvezdia, naše Slnko a planéty. Tým, ktorí už leteli na Mesiac, nehovorím nič nového. Pripomínam to iba našej mládeži, ktorá cestuje po vesmíre zatiaľ iba v učebniciach a v románoch.
Teraz pokračujme v prehliadke Lúča.“
Na obrazovke televízora zjavila sa Molodinová a Čansu. Pozorne študovali mapu slnečnej sústavy s vyznačenou dráhou lietadla a na prístrojoch kontrolovali, či letí správne.
Na služobnom televízore zablikalo červené svetlo. Z obrazovky hľadel do kabíny Mc Hardy.
„Pozor, vo smere letu, neďaleko Aldebarana, objavili sme planétku. Rozmery — dvadsaťšesť kilometrov, vzdialenosť asi dvadsaťtisíc kilometrov.“
Molodinová a Čan-su priskočili rýchlo k oknu. Aldebaran jasne žiaril zo súhvezdia Bujaka — a okolo neho pokojne svietili drobnejšie hviezdy. Po letiacej planétke ani stopy. Zatiaľ ju zbadali iba sliedivé oči astrorádiolokátora.
O niekoľko okamihov sa však jedna hviezda natoľko zväčšila, že zatienila aj Aldebarana. Pomaly sa sunula vpravo — a rástla.
Diváci v Tarabkinovej pracovni zatajili dych. Miťa sa zdvihol zo stoličky a Nataši stisol ruku.
Hviezda sa nepozorovane zmenila v planétku vajcového tvaru. Vajce ožiarené Slnkom otáčalo sa okolo svojej priečnej osi asi tak, ako keby sme ho položili na stôl a roztočili. Tu sa však otáčalo značne pomalšie. Podľa toho, ktorou stranou sa otočilo k Slnku, menila sa aj intenzita jeho osvetlenia…
Lúč minie planétku zrejme po ľavej strane, pretože zväčšujúce sa teleso ustupuje vpravo. Už je tak blízo, že hrbolky na jeho povrchu možno vidieť voľným okom.
Zrazu začalo teleso rásť oveľa rýchlejšie — a jediným skokom uniklo zo zorného poľa.
Scéna na obrazovke sa zmenila. Z hviezdnej oblohy vystúpila opäť hlásateľova tvár.
„Je po nebezpečenstve — planétka je za nami,“ povedal už spokojnejšie.
Aj diváci si oddýchli a pohodlnejšie sa posadili do kresiel.
„Práve mi oznámil akademik Navrátil, že túto novo objavenú planétku pomenovali na jeho návrh menom — Severson,“ dodal rozpačito hlásateľ.
„Hurá!“ vyskočil Miťa a zatlieskal. Dojatiu sa neubránil ani Tarabkin.
—
Severson aj Alena majú voľno. Krátke chvíle odpočinku trávia vo svojej klubovni. Sedia pri okne pod nízkou borovicou, ktorá vyrastá z uzavretého kvetináča. Táto rastlina nikdy nepoznala Zem. Vypestovali ju starostlivé ruky záhradníkov v skleníkoch na Mesiaci, aby si už od malička zvykla na nové prostredie. V detstve sa prispôsobila menšej príťažlivosti a v medziplanetárnych lietadlách naučila sa rásť aj bez príťažlivosti. Len čo pocítila uvoľnenie z pút gravitácie, skrútila svoje konáre do takých podivných tvarov, že by jej závideli aj umelo pestované japonské borovice. K žiarivkám priľnula rovnakou láskou ako jej sestry na Zemi k Slnku. Možno ich od Slnka ani nerozozná.
Napriek tomu, že je už veľmi stará, kôru má hladkú, pretože dávno vie, že v týchto podmienkach nemožno plytvať vodou. Kvapôčky vody, ktoré tu na ňu padajú zo vzdušnej pary, neostávajú na jej konárikoch ako svetielkujúca rosa. Okamžite sa rozplynú po celom povrchu, takže sa ti zdá, že celú borovicu dakto práve namočil do vody.
Severson si prezerá zaujímavý stromček — a spomína. Ľahko uhádneme, kam zalietajú jeho spomienky. Uhádla to aj Alena. -
„Borovica vám pripomenula Nórsko, pravda?“ prerušila mlčanie.
Muž prikývol.
„Áno, sme na tom rovnako. Aj ja som teraz v myšlienkach často doma. Veď viete, kým je človek niekde na Zemi, necnie sa mu tak, pretože vie, že sa môže kedykoľvek v krátkom čase vrátiť. Ale tu… Pokým žijem doma, zdá sa mi tam všetko všedné. A keď je človek od domova ďaleko… Spomínam si na jednu báseň, ktorú som sa naučila ešte v škole. Akiste sa nebudete hnevať, keď vám z nej zarecitujem aspoň úryvok.