V čom tkvie toto nezvyčajné prežiarenie atmosféry? Azda nám to prezradí povrch planéty.
Wroclawski zapäl astrorádiolokátor. O niekoľko sekúnd zjavil sa na obrazovke úchvatný obraz: pôda planéty akoby sa v tisícich miestach pretrhla. Z hlbín Saturna vyšľahlo nespočetne mnoho plameňov, ktoré plápolali na všetky strany.
„Objavila sa tu sopečná činnosť,“ uvažoval Wroclawski. „Zrejme má takú silu, akú nepoznala Zem ani v najpohnutejšom geologickom období… „
Štúdiom zmien na Saturne zaoberali sa súčasne všetci členovia posádky, ktorí neboli práve zamestnaní vedením a obsluhou Lúča. A čiastkové výsledky bádania rozleteli sa na vlnách éteru k rodnej Zemi…
Lúč preťal dráhu Urána a Neptúna bez toho, že by ich vedci uvideli zblízka. Iba na samom okraji slnečnej sústavy stretli sa s poslednou planétou — s Plutónom. Plavil sa večnou nocou ako opustená sirota.
Ditrichson sa naň díval s čudnými pocitmi v srdci. Ležal už na posteli vo svojej malej spálni, no na spánok ani pomyslenia. Pri pohľade na hviezdnu oblohu bez jediného väčšieho telesa zachvel sa na celom tele. Slnko — to Slnko, ktoré ti ráno nazeralo do okien a v žiari ktorého bujnel bohatý život — dávno už stratilo svoju zelenavú svätožiaru. Už je iba hviezdou prvej veľkosti a nežiari o nič viac ako na pozemskej oblohe Venuša. Jeho svetlo letí do týchto končín slnečnej sústavy vyše päť hodín…
Zem neuvidí stadeto ani človek s orlím zrakom. Stratila sa v nekonečnom vesmíre. Keby si chcel na ňu ešte raz pozrieť, musel by si mať silný ďalekohľad…
Celé lietadlo sa zachvelo tak isto ako ustrašený Ditrichson. No to nebol strach, ktorý prešiel celým jeho mohutným telom. Naopak. Bolo to svedectvo obrovskej odvahy jeho vládcov. Práve zapli ďalšie raketové motory, aby zvýšili rýchlosť. Teraz im už nestojí v ceste nijaká prekážka. Nože, vpred — o preteky so svetlom. Zbytočne neletíme na Lúči!
Ditrichson sa usiloval zaspať za každú cenu. Musí spánkom zahušiť najťažší okamih celého letu — rozlúčku so slnečnou sústavou. Spomenul si na osvedčený uspávací prostriedok: počítať do sto. Jeden, dva tri…. dvadsaťpäť, dvadsaťšesť…. štyridsaťosem…
Nedopočítal. Posteľ sa mu zrazu pohla pod telom. Popruhy, ktorými bol pripútaný k posteli, stlačili mu hrudník.
Naľakane zdvihol hlavu a načúval.
Výbuchy pohonných rakiet stíchli.
Čo sa stalo? Porucha v atómovej elektrárni? Veľmi skoro — veď sme ešte len na začiatku cesty!
Nahmatal vypínač a rozsvietil. Elektrické vedenie je v poriadku! Prečo teda nefunguje pohon? Či azda vypovedali službu reaktory, ktoré obrovskou rýchlosťou vyvrhujú z lietadla čiastočky rozbitých atómov?
„Musím rýchlo do elektrárne,“ rozhodol sa a už si rozpínal prvý popruh. Nové výbuchy reaktorov ho však znova pritlačili na posteľ. Už je zasa všetko v poriadku — oddýchol si. Radosť však netrvala dlho. Reaktory opäť utíchli. Na smrť vystrašený muž chytil sa kŕčovite popruhov a zatvoril oči. Zdalo sa mu, že sa aj s celým medzihviezdnym lietadlom rúti do bezodnej, temnej priepasti nekonečného vesmíru. Reaktory sa občas ešte ozvali, ale to boli iba jednotlivé výbuchy v nepravidelných intervaloch.
„Koniec — koniec… Prečo som ja blázon tak slepo dôveroval!“
26
ČIERNY PASAŽIER
Akademik Chotenkov vstúpil do pracovne prezidenta Svetovej akadémie vied s rozžiarenou tvárou.
„Narodil sa vám ďalší syn?“ žartoval prezident.
„Áno, krásny čiernovlasý syn, súdruh prezident,“ usmial sa Chotenkov. „Chlapec ako buk… „
„Tak vám teda z celého srdca blahoželám, dvojnásobný otec,“ úprimne potriasol prezident príchodziemu ruku.
Chotenkov sa zatváril vážne a prižmúril oči. „Syn sa mi narodil, ale aby som pravdu povedal, nie je môj.“
„To je pekné — a čí by teda bol?“
„Práve tak by mohol byť váš.“
„To nemyslíte azda vážne…“ zažmurkal prezident. Tušil síce akési figliarstvo — u Chotenkova to nebolo prvý raz — ale tentoraz sa tváril celkom vážne.
„Rozhodne aj vy máte vinu na tom, že syn nie je môj,“ neúprosne pokračoval akademik. „Vysvetlím vám to neskôr. Teraz som prišiel za vami s inou záležitosťou. Hľaďte,“ ukázal na stenu, „čo myslíte, je táto mapa našej slnečnej sústavy správna?“
„Domnievam sa, že je, ináč by tu nevisela…“
„Napriek tomu si dovoľujem tvrdiť, že mapa je zlá.“
„Prečo by mala byť zlá? Je predsa nesčíselnekrát overená mnohými pozorovaniami. Dnes hovoríte v samých hádankách. Nenapínajte ma, radšej mi priamo povedzte, čo máte za lubom!“
„No dobre. Vráťme sa teda k môjmu novonarodenému synovi. Chcete vidieť jeho fotografiu?“ Chotenkov vytiahol z vrecka niekoľko snímok a položil ich na stôl úmyselne naopak. Prezident ich opatrne obrátil a zarazil sa. Hneď sa však rozosmial.
„To je dobré — to je dobré! Vravíte syn — ale veď je to dcéra.“ O chvíľku však zvážnel. „Objavili ste ďalší mesiac pri Plutóne?“ spýtal sa.
„Vravím vám, že to nie je môj syn. A nie je to ani mesiac. Je to planéta.“
„Teda predsa dcéra! Počkajte — čo ste povedali? Iba teraz som si uvedomil… Planéta? A v našej slnečnej sústave? Tvrdili ste predsa pred chvíľou, že mapa našej sústavy je chybná?“
„Áno, to som tvrdil, A dôkaz, že mám pravdu, leží pred vami.“
„Teda desiata planéta? A je to vôbec možné? Ako mohla tak dlho unikať našim dokonalým prístrojom? Chcete mi vari tvrdiť, že my, ktorí sme objavili planéty pri Síriusovi, boli sme takí slepí, že sme nedokázali odhaliť čierneho pasažiera, skrývajúceho sa takmer na dosah ruky?“
„Čierny pasažier, áno, to je správne slovo, trafili ste do živého,“ zasmial sa Chotenkov. „Novo objavená planéta sa skutočne tak volá.“
„Nejde mi to do hlavy. A kto ju objavil?“
„Ťažko povedať. Bolo ich viac naraz: Molodinová, Wroclawski, Madarász, Navrátil…“
„Posádka Lúča! To je prekvapujúce. Už dva razy sme obišli celú slnečnú sústavu, a nič. Prosím vás, nenapínajte ma a už povedzte priamo, čo viete o tomto objave.“
„Predbežne toho nie je veľa. Zprávu z Lúča som dostal pred desiatimi minútami a ešte nie je úplná. Letela k nám asi šesť hodín, čiže pred necelými siedmimi hodinami stretol sa Lúč s neznámym telesom, ktoré mu takmer zlomilo väz. Čierny pasažier nedostal totiž svoje meno náhodou. Planéta je skutočne čierna v pravom zmysle slova. Je celkom bez atmosféry ako náš Mesiac — a približne je aj rovnako veľká. Jej povrch má obdivuhodnú vlastnosť, ktorá ju uchránila pred sliedivými zrakmi astronómov: absorbuje slnečné svetlo. Pravdepodobne obsahuje veľké percento uhlíka a naviac má pórovitú štruktúru. Nedivme sa teda, že sa tento čierny pasažier tak dlho skrýval pred našimi zrakmi.“
„Nedivím sa, že sme ho neobjavili z našich observatórií na Zemi ani na Mesiaci. Ale ako je možné, že ho nenašli prieskumné výpravy? Alebo prečo ho neprezradili gravitačné sily?“
„Aj na túto otázku nám odpovedali ľudia z Lúča. Čierny pasažier je vzdialený od dráhy Plutóna takmer dve svetelné hodiny. Keď preťala naša prvá výprava Plutónovu dráhu, vtedy bol zrejme na druhom konci slnečnej sústavy. Podobne to bolo pravdepodobne aj pri druhej výprave. A pokiaľ ide o gravitačné sily, tie sú vzhľadom na nepatrné veľkosti primalé, aby mohli nejako ovplyvniť pohyb Plutóna.“