,Varovný list predsa Ditrichson zničil — a iné hmatateľné dôkazy nemám. Všetko poprú a vyhlásia ma za blázna. Napokon vedci skôr uveria svojim kolegom ako neznámemu návštevníkovi z minulosti.
Alena! Alena je mojou jedinou záchranou. Ona mi určite verí! Poviem jej to.
Nie, to nemôžem. Hneď by mi prestala veriť, pretože som to všetko tak dlho tajil. Neodpustila by mi, že som pred ňou niečo skrýval.“
Severson za celý čas určený na spánok nezažmúril ani oka. Pol hodiny pred začiatkom smeny vstal, umyl sa — a rozhodnutie odložil na druhý deň. Potom o týždeň — o mesiac.
„Prečo, som taký zbabelý?!“ vyčítal si neustále.
„Keby som sa zajtra zobudil radšej v Jarlsbergu,“ želal si často, keď si líhal spať.
Život v malom opustenom svete medzi dvoma hviezdami plynul pokojne, bez veľkých vzrušení. Zo Zeme prichádzali zprávy o nových úspechoch ľudstva v boji s prírodou — a z planéty X nezrozumiteľné programy s vrieskavou hudbou. Zdalo sa, že sú vždy rovnaké, ale ich počúvanie sa trochu zlepšilo.
Seversonovo zlé svedomie pomaly zaspávalo.
Až raz…
„Vidíte, Leif, mnohí sa obávali, že sa tu v Lúči utrápime nudou — a zatiaľ nám ubieha čas rýchlejšie ako na Zemi. Uvedomujete si vôbec, že letíme vesmírom bez niekoľko dní už celý rok?“ spýtala sa Alena, keď sa stretla so Seversonom v laboratóriu.
„Čas je dlhý iba človeku nečinnému. My tu nemôžeme nariekať na nedostatok práce,“ usmial sa. „Koľko dôvtipu si vyžiadala napríklad len táto naša kuchyňa. Robinson to mal skutočne pohodlnejšie. Keď bol hladný, zabil niektoré zviera a bolo po starosti. Pre nás je zásobovanie trocha zložitejším problémom — je priam vedou v pravom slova zmysle. Mamička varila podľa kuchárskej knihy, kde bolo: Vezmi tri vajíčka, pätnásť deka masla, pol kila múky a desať deka cukru. Žĺtky s cukrom vymiešaj a bielky šľahaj — a tak ďalej. Tá by sa veru začudovala, keby čítala naše kuchárske predpisy: Vezmi atómy uhlíka, pridaj do nich tridsať elektrónov a povar ich pod tlakom tritisíc atmosfér. A to už hovorím veľmi zjednodušene!“
„A ešte dodajte, že v našej závodnej jedálni každý sa najprv musí naučiť jesť,“ usmiala sa Alena. „Len si spomeňte, ako ste sa ošívali, keď ste prvýkrát museli vypiť čaj z fľaše s podobným cumlíkom, ako majú dojčatá.“
Dievčina sa zarazila. Pri vchode do laboratória ozval sa čudný šramot.
Už urobila niekoľko krokov ku dverám, aby pozrela, čo sa deje, keď sa dvere prudko otvorili.
Zjavil sa v nich Ditrichson. Oči mu horúčkovito svietili a rozstrapatené vlasy mu viali okolo hlavy ako medúza. Chvejúcimi sa rukami pridŕžal sa verají a neprítomným zrakom chvíľu hľadel tupo do laboratória.
Severson sa striasol hrôzou.
„Doktorka Svozilová, zachráňte ma,“ zašepkal Ditrichson a stiahol sa do klbka.
Keď ho Severson s Alenou dvíhali, aby ho odniesli do kabíny pre chorých, bol už v bezvedomí.
Alena mu rýchlo odmerala tep a teplotu.
„Leif, zavolajte hneď Wroclawského. Má 39,8. Kým príde, pokúsim sa určiť diagnózu.“
Výsledok lekárskej prehliadky bol prekvapujúci: Prudký vírusový zápal mozgových blán.
„Nákazlivá choroba. Ako je to možné?“ krútil hlavou Navrátil.
„Dnes, keď už ani na Zemi niet nákazlivých chorôb,“ dodala Molodinová. „Keď nám atómová energia pomohla zbaviť sa všetkých nebezpečných mikróbov a vírusov… Tým väčšmi to prekvapuje tu, v uzavretom priestore, ktorý sme tak dôkladne prebádali.“
„Ostáva tu už iba jedna možnosť: Ditrichson mal nákazu v sebe hneď pri vstupe do Lúča,“ mienil Scheiner.
„To nie je možné,“ bránil sa Wroclavski. „Viete predsa, že som bol spoluúčastníkom na Ditrichsonovej zdravotnej prehliadke krátko pred štartom ä môžem prisahať, že sme prehliadku urobili rovnako dôkladne ako u ostatných. V žiadnej mikroskopickej sonde sme neobjavili ani mikróby, ani vírusy.“
Akademik Navrátil položil na stôl niekoľko snímok.
„Tieto sondy však jasne ukazujú celú kolóniu vírusov v nebezpečnej blízkosti mozgovej kôry. Pravdu má nesporne súdruh Scheiner. Iba teraz si uvedomujem, že včera tesne pred začiatkom smeny ma navštívil Ditrichson a požiadal ma, aby mohol namiesto neho prevziať službu v elektrárni akademik Watson. Vraj mu to ochotne prisľúbil. Keď som sa Ditrichsona pýtal na dôvod, povedal mi, že sa necíti dobre. Vyzeral zdravý, a tak som si myslel, priznám sa, že trochu simuluje. Už dlhší čas totiž pozorujem, že mu práca veľmi nevonia. Nevedel som, pravda, že nosí v sebe takú ťažkú nákazu,“ dodal Navrátil na ospravedlnenie.
Keď sa Navrátil zmienil o Watsonovi, v Seversonovi hrklo ako v starých hodinách.
,Prečo požiadal Olaf práve Watsona?“ blyslo mu hlavou. „Zrejme sa tajne stýkali. Nemá Watson prsty aj v jeho ochorení? Nie — teraz už nesmiem mlčať. Po prvom zločine mohli by nasledovať ďalšie. Všetko poviem — aspoň Alene. Všetko? Aj o Ditrichsonovi? Nie, jeho zatiaľ neprezradím. Aj tak je chorý, takže nemôže nikomu ublížiť.“
Alena, ktorá teraz vykonávala funkciu lekára, väčšinu času strávila pri chorom. Seversonovi bolo clivo. Veselý život v klubovni ho už natoľko nelákal. Voľný čas trávil zväčša v knižnici, kde teraz usilovne doháňal všetko, čo kedysi prespal v Arktíde. Prehlboval svoje povrchné vedomosti z nukleárnej fyziky, študoval biológiu a oboznamoval sa s novými strojmi a prístrojmi. A večer, keď sa zatvoril vo svojej spálni, premýšľal o tom, ako odhalí svoje pálčivé tajomstvo Alene. Starostlivo premyslel každú vetu, ba každé slovo. Svoju výpoveď sa učil naspamäť — a vkladal do nej aj Alenine odpovede.
Stav chorého sa za ten čas podstatne zlepšil. Po rýchlom zásahu Wroclavského a Aleny horúčka rýchlo klesla.
Príčinu choroby — vírusy — najprv izolovali a hneď nato zničili.
Konečne nadišiel okamih, ktorého sa Severson tak veľmi obával. Už dvadsaťkrát si povedal, že bude mlčať — a dvadsaťkrát sa znova rozhodol, že prehovorí.
„Alenka, rád by som sa vám s niečím zdôveril,“ začal nesmelo, keď sa stretli v klubovni. Boli tam temer sami. Iba na opačnej strane kruhovej miestnosti sedel Čan-su s Cahénom nad zmagnetizovanou šachovnicou.
„Spomenul som si na to vtedy, keď ste zachraňovali Ditrichsona,“ dodal rýchlo šeptom. Zrazu si uvedomil, že hovorí celkom inak, ako sa to naučil, kým bol sám. Už bolo po odvahe. Jasne si uvedomoval, že sa mu na čele vytvárajú kvapky potu, ktorý sa hneď rozlial po celom povrchu tela a príjemne chladil.
„Čo vás trápi? Len von s tým,“ povzbudzovala ho Alena, ktorá spozorovala, že s jej priateľom nie je všetko v poriadku.
„Nie ste azda chorý?“ spýtala sa zrazu a zbledla. „Kedy ste sa posledný raz stretli s Ditrichsonom?“
„Naposledy som ho videl pred mesiacom. Vari myslíte, že som sa od neho nakazil?“
„Dúfajme, že nie,“ pokúšala sa o úsmev Alena. „Ako vidím, urobili sme chybu, že sme špeciálnu lekársku prehliadku nevykonali hneď u všetkých členov posádky. Príliš sme sa spoliehali na výpoveď Ditrichsona, ktorý tvrdil, že sa v poslednom čase stýkal iba s Watsonom, Čan-suom, Molodinovou a Cahénom. Kapitánom je dnes Molodinová,“ zaváhala.
„Okamih, požiadam ju hneď, aby nariadila vírusovú skúšku u všetkých členov posádky. Ako vidieť, veľmi sme spohodlneli. Veľmi sme si zvykli na život bez nákazlivých chorôb. Už sme takmer zabudli na všetku ostražitosť. Ale povedzte mi, kto by niečo také očakával tu, v Lúči, ktorý je dvojnásobne dobre chránený pred nepovolanými hosťami!“ dodala už cestou ku vchodu do hlavnej šachty.