,Som ale hlupák, že som s tým vôbec začínal,“ rozčuľoval sa v duchu Severson. „Teraz už nemožno ustúpiť.“
Keď mu Alena po návrate z riadiacej kabíny oznámila, že má bezodkladne prísť do ordinácie k Wroclawskému, cítil sa Severson ako odsúdenec, ktorému odložili popravu na nasledujúci deň.
Výsledok vírusovej skúšky bol negatívny na veľkú radosť Aleny aj Seversona.
„Hlavné je, že ste zdravý. Všetko ostatné možno ľahko napraviť, všakže, Leif,“ vydýchla si Alena a šťastne sa usmiala.
„No — a teraz mi povedzte, čo vás trápi.“
„Trápi a netrápi,“ rozpačite sa usmial Severson. „Čo vám teraz poviem, sú naozaj iba domnienky, ktorým sa možno budete smiať. Ale hodno o nich uvažovať.“
Na okamih sa odmlčal, aby si lepšie premyslel, ako na to.
Alena trpezlivo čakala, kým znova nadviaže rozhovor.
„V čase, keď som bol sám, sledoval som život v lietadle pozornejšie ako prv,“ cigánil Severson. „Zdá sa mi, že tu nie je všetko v najlepšom poriadku.“
Alena údivom zdvihla obočie, ale neprehovorila.
„Predovšetkým, nepáči sa mi Watson.“
Severson čakal, ako zapôsobia jeho slová. Alena sa uľahčene zasmiala.
„Teda Watson sa vám nepáči? A ja som si už myslela, že vám tu niekto krivdí. Aby som pravdu povedala, ani ja ho nemám veľmi rada. Nepáči sa mi jeho večné samotárstvo.“
„Mne nejde iba o jeho samotárstvo,“ skočil jej Severson do reči. „Len si spomeňte, ako ostro vystúpil proti vám na zasadaní Svetovej akadémie vied. Možno mi na to poviete, že svoju chybu priznal a že sa dokonca dobrovoľne prihlásil do nebezpečnej a riskantnej výpravy. Nie je to však prinajmenej podozrivé? Nezdá sa vám čudné, že vlk sa cez noc premenil na ovečku? Možno krivdím Watsonovi, ale hlavu by som nedal za to, že sa k nám nepridal len preto, aby celú výpravu znemožnil, a tak dokázal, že pravdu mal on.“
„Čo to, prosím vás, hovoríte?“ zdesila sa Alena. „Watson má svoje chyby ako každý z nás. Možno ich má o niečo viac. Ale považovať ho za zločinca, to sa mi zdá príliš silné. Nehnevajte sa, Leif — viete dobre, že vás mám rada, ale jedno vám teraz musím vyčítať: Ešte ste sa nezbavili prežitkov starého sveta. V každom vidíte v prvom rade nepriateľa, ktorý vás chce oklamať a vykorisťovať. Nedivím sa tomu, kedysi sa všade tak žilo. Ale — prosím vás na kolenách — uvedomte si, dnes už nie je človek človeku vlkom, ale priateľom. Vari myslíte, že by sa nám podarilo pokoriť prírodu a zmocniť sa vzdialených končín vesmíru, keby sme sa nemali radi — keby sme si neverili?“
Severson sa zapýril. Na širokom čele vystúpili mu žily.
„Alenka, viem dobre, že som človek starého sveta,“ zašepkal vzrušene. „Možno práve preto vidím teraz pozostatky minulosti vo Watsonovi lepšie ako vy. Obávam sa, že to isté, čo ste pred chvíľou povedali o nákazlivých chorobách, platí aj o Watsonovom prípade. Príliš ste sa spoliehali na to, že choroby sú navždy vykynožené. A teraz sa zasa spoliehate na to, že v nikom z vás už neostala z minulosti ani stopa. Myslíte, že všetci ľudia sú dobrí. A ja tomu neverím. Nedávno som čítal dejiny Sovietskeho sväzu. Poznáte predsa prípad Beriju a iných záškodníkov, ktorí sa vedeli skrývať ešte tridsať rokov po oslobodení od kapitalizmu, kým ich odhalili. Nezabúdajte, že imperializmus padol ešte len pred štyridsiatimi rokmi a zanechal vám tu svoje deti, do ktorých možno vložil rovnaké semeno zloby, akým boli vírusy u Ditrichsona.“
Alena sa dívala na Seversona s netajeným prekvapením.
„Teraz ste ma poriadne prekvapili, Leif. A — priznám sa, dali ste mi peknú lekciu. Vidím, že rastiete rýchlejšie, ako som predpokladala, a ospravedlňujem sa. Ale prečo podozrievate práve Watsona? Máte azda nejaké dôkazy? Povedali ste predsa, že v poslednom čase ste pozornejšie sledovali život okolo seba.“
Severson bol v úzkych. Stačilo by síce, keby Alene vylíčil Ditrichsonov prípad a prezradil jej, že jestvuje tajná zločinecká organizácia Bratstvo silnej ruky, ktorá chce v príhodnom okamihu ovládnuť Zem a prostredníctvom Ditrichsona aj planétu X. Ale myšlienka, že by zradil vlastného prasynovca, vzala mu všetku odvahu.
„Watson sa skrýva pred ostatnými,“ začal pomaly po krátkej prestávke. „Vie z vás niekto, čo robí osamote? Nevie. Občas sa stýkal s Ditrichsonom. A Ditrichson zrazu ťažko ochorel. Nemá v tom náhodou prsty Watson? A ešte na jednu podozrivú vec som si spomenul. Ako je možné, že Watson vedel, prečo za ním prichádza Navrátil? Keď sa nad tým zamyslíte, možno mi dáte za pravdu.“
Severson si oddýchol. Výpoveď dopadla šťastlivo. A zapôsobila, pretože Alena sa po krátkej úvahe spýtala:
„Nemali by sme to povedať aj Navrátilovi? Zdá sa mi, že v mnohom máte pravdu. No ešte vždy sa mi nechce veriť, že by Watson klesol tak hlboko. Je predsa vedec.“
„Navrátilovi zatiaľ nič nehovorte,“ povedal rýchlo Severson. „Najprv by sme sa mali sami presvedčiť, či je moje podozrenie skutočne pravdivé. Bolo by najlepšie, keby sme ho nejaký čas sledovali. Presvedčme sa, čo robí osamote, čím sa zaoberá vo svojej kabíne a ako sa správa v službe.“
„Nie je to síce celkom správne, no nech je, ako navrhujete — zahrajme sa teda na detektívov. Ak sa ukáže, že sme mu krivdili, osobne sa mu ospravedlním.“
27
DETEKTÍVI
Keď sa Severson dozvedel, že jeho prasynovcovi sa skončila povinná karanténa, navštívil ho v nemocničnej kabíne.
Hoci bol veľmi prekvapený nedobrým vzhľadom chorého, ovládol sa a pozdravil ho s úsmevom:
„Teším sa, že to máte za sebou, Olaf. Vyzeráte dobre, o niekoľko dní budete zasa ako rybička…“
„Ba nie,“ smutno zakýval hlavou Ditrichson. „Som veľmi slabý. Ešte si poležím najmenej mesiac. Poznám túto prekliatu chorobu a dobre viem, ako prebieha.“
Posadil sa na posteli a ukazovákom naznačil Seversonovi, aby pristúpil bližšie.
„Nebojte sa, strýko, nenakazím vás. Chcel by som vás o niečo poprosiť, no nebol by som rád, keby to niekto počul. Aj steny dakedy počujú… Síce na tom nič nie je, ale bude lepšie, keď to ostane iba medzi nami.“
Severson sa sklonil k ústam chorého a nosom vtiahol pach spoteného tela.
„Všetko, čo vám teraz poviem, urobte, prosím, s najväčšou opatrnosťou a tak, aby vás nikto nevidel. Nepovedzte o tom ani svojej snúbenici, lebo by to zbytočne skomplikovala. Neskôr vám všetko vysvetlím… Teda: Keď budete mať službu v laboratóriu, vypožičajte si tam hráškovozelený pristroj AUK 235. Ako sa pamätám, je neďaleko vysokotlakovej pece. Nepozorovane ho odneste do mojej kabíny. Najvhodnejší okamih bude pravdepodobne hneď po striedaní smien, keď jedni spia a druhí jedia. A teraz dávajte pozor: kým otvoríte dvere kabíny, prístroj dajte pred seba, a to tak, aby okrúhly otvor vpredu smeroval do kabíny. Potom otočte červeným gombíkom na pravej strane skrinky. Rozsvieti sa červené svetielko. Nemusíte sa ho ľakať. Je to iba znamenie, že prístroj je v chode. Po celý čas, čo bude zapnutý, neotáčajte ho otvorom proti sebe a nedávajte predeň ani ruku. Zasiahli by vás škodlivé lúče, polarizované rádioaktívne žiarenie.“
Severson chcel niečo povedať, ale prasynovec kývol rukou.
„Neprerušujte ma a radšej dávajte pozor, strýko. Záleží na každom slove. Teda: keď uvediete prístroj do činnosti, otvorte dvere a vstúpte s ním do kabíny. Ostaňte s ním však iba na prahu a teraz pracujte rýchlo. Prístrojom presvieťte ako baterkou celý priestor kabíny. Radím vám, aby ste postupovali celkom systematicky: zhora nadol. Iste ste už pochopili, prečo to musíte urobiť. Ochránite takto svoje zdravie pred mozgovými vírusmi, ktoré v kabíne možno ešte poletujú.“