„Ako?“
„Pomocou služobného televízneho telefónu. Zatiaľ neviem, ako to možno zariadiť, ale hádam to pôjde.“
„Dobre, dobre, a teraz už ticho, sledujú nás…“
Seversonov návrh s telefónom bol ešte odvážnejší ako prehliadka kabíny, ale Alena už neodporovala. Výsledky prehliadky skutočne oprávňovali našich detektívov k účinnejším zásahom.
Uskutočnenie návrhu si vyžiadalo viac času, pretože v centrále bolo treba urobiť opatrenie, aby sa hocikedy mohlo vypnúť signálne svetlo pri aparáte, ktorý Watson najmenej používa.
Vniknúť nepozorovane do centrály nebolo ľahkou záležitosťou, pretože bola umiestená neďaleko atómovej elektrárne, kde nemávali službu ani Alena ani Severson.
Príležitosť sa naskytla až po niekoľkých dňoch, a to celkom nečakane. Severson bol opäť reportérom vysielania pre Zem. Alena mala práve voľno, preto prišla do štúdia, aby svojmu priateľovi pomohla. V reportáži holi ako obyčajne zábery z jednotlivých pracovísk.
Krátko pred započatím vysielania žiadal Severson telefonicky všetkých členov posádky, aby sa pripravili. Watsonov služobný aparát však nefungoval.
„Volajte zatiaľ ďalších, pozriem do centrály, či nemá poruchu,“ žmurkla významne na Seversona a zaraz odbehla.
„Všetko v poriadku,“ usmiala sa, keď sa o chvíľočku vrátila. „S vysielaním môžeme začať. Aj s prijímaním,“ dodala šeptom.
Televízne vysielanie sa vydalo na dlhú, predlhú púť. Na Zem dorazí až o tri štvrte roka. Nechajme ho letieť a zúčastnime sa radšej na prvom pokuse s televíznym telefónom.
Alena prikryla oko ikonoskopu tvrdým papierom a vytočila číslo Watsonovej pracovne.
Naši detektívi sledovali obrazovku so zatajeným dychom. Za okamih zjavil sa na nej záber z observatória. Watson sedel chrbtom k aparátu, ktorým ho pozorovali.
„Podarilo sa to,“ tíško povedala Alena. „Signálne svetlo nesvieti!“
Vtom sa Watson obrátil. Poobzeral sa po observatóriu — a znova sa venoval svojej práci.
„Ale som sa zľakol,“ uľavil si Severson.
„Nebojte sa, je to v poriadku. Ako som spozorovala, na tomto aparáte Watson takmer nikdy nehovorí. Používa predovšetkým ten, čo vidíte na jeho stole.“
Výjav na obrazovke sa nezmenil.
„Dnes asi nezistíme nič mimoriadneho, radšej vypnime,“ navrhla Alena po desiatich minútach. „Watson je príliš svedomitým pracovníkom, aby zanedbával službu pri prieskumných astrorádiolokátoroch a astrogravimetroch.“
Severson už siahal na páku, keď Watson zrazu vyskočil a zúfalo kýval rukami. Rýchlo otočil červený vypínač, ktorým sa mohli zapnúť aparáty vo všetkých kabínach naraz.
„Pozor, pozor, nebezpečie! Pozor, pozor, nebezpečie dvadsaťpäť minút pred nami. Rútime sa do veľkej hmloviny. Okamžite manévrujte vpravo — smer súhvezdie Panny!“
V Alene by sa krvi nedorezal.
„Nebojte sa, Alenka, hmloviny nám predsa nemôžu uškodiť,“ usiloval sa ju upokojiť Severson.
„Pridržte sa,“ zvolala Alena namiesto odpovede. Len čo to dopovedala, zachvela sa im podlaha pod nohami. Obaja prudko vrazili do steny a ich telá sa zaborili do ochranných vankúšov. Pohonné reaktory sa o niekoľko okamihov rozospievali naplno.
„Nič sa vám nestalo?“ ťažko vyslovila preľaknutá dievčina.
„Nie, čo sa deje? Prečo nás vopred neupozornili?“
„Počuli ste predsa Watsona. Bola to najvážnejšia výstraha, akú som kedy počula. Ide nám predsa o život, pochopte to. Nám všetkým. Hmlovine sa musíme vyhnúť za každú cenu, i keby mal niekto z nás prísť o život pri manévrovaní. Ostáva nám veľmi málo času. Ak vletíme do hmloviny, zhoríme zaživa aj s Lúčom.“
„Ako je možné, že ju Watson spozoroval tak neskoro?“
„Skade to mám vedieť? Sama sa tomu čudujem.“ Alena pozrela na hodinky.
„Teda — o dvadsaťštyri minút sa rozhodne o všetkom,“ povedala pomaly.
Severson ju chcel chytiť za ramená, ale odstredivá sila ho príliš pevne držala na mieste, kde ho vrazilo trhnutie.
„Nech sa to už hocijako skončí, stálo zato žiť. Ľúbim ťa, Alenka…“ zašepkal Severson tíško, sotva počuteľne.
„Dobre vieš, že aj ja teba!“
„Hneváš sa na mňa?“
„Prečo, ty blázonko. Takmer som vďačná, že prežívame tento okamih. Kedy by sme boli mali toľko odvahy, aby sme si to tak otvorene povedali? Obávala som sa, že moju lásku odsudzuješ ako sentimentalitu, alebo, že si ešte vždy verný dievčaťu, ktoré si kedysi ľúbil…“
„Doteraz som nijaké dievča ozajstne neľúbil, nemal som na to čas. Mal som síce dve veľké lásky, ale tie sa nazývali Arktída a Antarktída. Ako sa asi darí Amundsenovi?“ spomenul si zrazu na zprávy z Moskvy.
„Čo myslíte, podarí sa to Tarabkinovi?“
„Myslíme, že sa mu to podarí,“ zdôraznila Alena slovo myslíme. Severson pochopil, kam tým mieri.
„Koľko minút nám ešte ostáva?“
„Zabudnime na čas,“ zaprosila dievčina. „Nechajme ho bežať svojou cestou. Radšej mi rozprávaj o svojej mladosti. A o tom, ako sa ti páčilo medzi nami. A o Miťovi z Moskvy. Rád naňho spomínaš — a ja rada počúvam…“
V riadiacej kabíne všetci mlčia. Molodinová a Navrátil sú pripútaní v kreslách a napäto sledujú premietaciu plochu astrotelevízora.
Gruber sa díva na hodinky. Scheiner má odvrátenú hlavu k hlavnému trupu lietadla. Uprene pozoruje ohnivú čiaru, ktorú kreslia na oblohe pohonné reaktory.
„Nevyhneme sa,“ šepká Molodinová.
Na trupe lietadla vyšľahlo niekoľko plamienkov.
Teraz zablikali ďalšie.
Hustli.
Na niektorých miestach kovový plášť lietadla už sa rozžeravil do ružova.
Napriek tomu, že sa urobili všetky opatrenia, teplota vzduchu v kabíne nebezpečne stúpala.
Zalial ich pot.
Ťažko lapali vzduch.
„Hmlovina redne,“ vydýchol Navrátil a na okamih stratil vedomie.
Naozaj — plamienky rýchlo zhasínali. Bolo to neklamné znamenie, že ubúdajú aj voľne plávajúce atómy vodíka, s ktorými sa Lúč stretol pri svojom nepredstaviteľne rýchlom lete.
„Hmlovina bola veľmi riedka — a zachytili sme iba jej okraj,“ radoval sa Watson, keď už bolo lietadlo mimo nebezpečia. „Preto som ju tak neskoro objavil. Priznajte sa, že ste mi v duchu všetci nadávali do lajdákov za nepozornosť v službe. Ale pamätajte: všetko, čo Watson robí, robí dokonale!“
Nárazový pohyb lietadla nevyžiadal si na šťastie vážnych obetí. Iba Wroclawski utrpel niekoľko modrín na čele a na pleci.
28
VÝLET DO VZDUCHOPRÁZDNEHO PRIESTORU
Jediná sekunda stupňa, o ktorú by sa vychýlil Lúč zo svojej dráhy, znamenala by v týchto obrovských vzdialenostiach stratu cieľa a zablúdenie v nekonečných priestoroch vesmíru. Preto pozornosť vedcov, ktorí sa striedali vo funkcii kapitána lietadla, bola teraz sústredená predovšetkým na vyrovnávanie letu. Pri sťaženej orientácii všetky merania sa museli robiť s najväčšou možnou presnosťou. Najprv určil polohu lietadla každý sám, nezávisle od výpočtu druhých — a manévrovalo sa iba potom, keď sa všetky výsledky porovnali a opravili pravdepodobné chyby.
Tento čas zvýšenej činnosti využil Severson na to, aby splnil úlohu, ktorú mu dal Ditrichson. Bez veľkých ťažkostí vyniesol z laboratória polarizačný prístroj a prežiaril ním celú Olafovu kabínu.