Dve plechové škatuľky našiel v tajnej skrýši, ktorú mu opísal prasynovec. Schoval ich do kombinézy a rýchlo sa vrátil s prístrojom do laboratória, aby bol na svojom mieste, ak by ho náhodou dakto potreboval.
„Polovicu úlohy som splnil,“ povedal si s úľavou, keď sa posadil na posteľ vo svojej kabíne.
Opatrne vytiahol jednu škatuľku a obzeral si ju zo všetkých strán. Biely, matne sa lesknúci kov bol hladký — bez akýchkoľvek značiek a nálepiek.
,Čo v nej môže byť? Škoda, že tu nie je gravitácia, možno by som to uhádol podľa váhy.“
Zatrepal škatuľkou pri uchu, ale nič sa v nej nepohlo.
„Otvoriť, či neotvoriť?“
Váhal.
„Radšej nie,“ rozhodol sa napokon. „Olaf ma určite zbytočne nevaroval.“
Obidve škatule schoval do bielizníka a zamieril k atómovej elektrárni.
Gruber a Madarász, ktorí mali službu pri reaktoroch, nevenovali príchodziemu prílišnú pozornosť. Sedeli pred dlhou, do polkruhu skrútenou doskou a starostlivo sledovali kontrolné obrazovky.
„P 327, R 72, A 135, K 720.“ ozval sa Navrátilov hlas z riadiacej kabíny. Vedci otočili niekoľkými gombíkmi, pozreli na seba, kývli hlavou na súhlas — a Madarász hlásiclass="underline" „P 327, R 72, A 136, K 720 — vykonané!“
Severson ich bezo slova pozoroval. Trpezlivo čakal, kým s nimi bude môcť hovoriť.
„Môžem si pozrieť pohonné reaktory?“ spýtal sa, keď sa mu zdalo, že je vhodný okamih na rozhovor.
„Priestor pod nami je uzavretý,“ odpovedal úsečne Gruber a vôbec nepozrel na Seversona.
„Ako viete, sú v prevádzke,“ dodal miernejším hlasom Madarász. „Keď vyrovnáme, let, veľmi rád vám pomôžem pri štúdiu.“
„Prepáčte — neuvedomil som si to,“ vyjachtal zmätene a tíško sa vytratil z elektrárne.
,Som ale hlupák, „vyčítal si.“ Prekliata nevedomosť! Prekliate škatuľky aj s prasynovcom a celým jeho nepodareným Bratstvom! A vôbec, prečo sa správam ako choromyseľný? Prečo mi Olaf nariadil hodiť škatule do pohonných reaktorov? Pravdepodobne ich mám takto zničiť.
Ale prečo ich teda bral so sebou do lietadla, keď ich teraz mám zničiť? Podívam sa na koreň veci — otvorím ich!“ rozhodol sa odrazu.
No nebolo to také ľahké, ako sa zdalo na prvý pohľad. Vrchnák krabičky odolával aj násilnému otváraniu. Priliehal tak tesne, že sa podeň nedal vsunúť ani hrot noža, ktorým si Severson pomáhal.
„Škatuľka je zrejme z hliníka,“ pomyslel si. „A hliník je dosť mäkký. Trocha trpezlivosti a o hodinu sa dostanem dovnútra.
Plech bol však oveľa tvrdší, ako predpokladal Severson. Ostrie noža sa odlomilo hneď pri prvom stretnutí s kovom a nezanechalo v kove ani najmenšiu ryhu.
Prudké údery na kolmo postavený nôž boli rovnako bezvýsledné. Jediným výsledkom bol zlomený hrot noža.
„Čertovo dielo!“ rozčúlil sa a praštil škatuľu na podlahu. Pružná podlaha stlmila náraz a záhadný predmet odrazila opäť do priestoru.
Severson vypleštil oči: Škatuľka bola otvorená — a okolo nej vznášalo sa niekoľko pásikov hodvábneho papiera a mnoho sklených ampuliek, v akých sa dopravujú injekčné látky.
Jednu z nich zachytil a prezeral si ju proti svetlu.
Tekutina v nej bola celkom číra.
Medzitým pokračovala škatuľka s ampulkami na svojej ceste kabínou podľa zákona: uhol odrazu rovná sa uhlu dopadu. Vatované steny však odrážali lietajúce predmety všetkými smermi. O chvíľu bolo v kabíne ako v rojacom sa úli.
Škatuľku a niekoľko ampuliek chytil pomerne skoro. Na prehliadku ich obsahu však nebolo času. Najprv bolo potrebné pochytať aj ostatné ampulky, aby náhodou nenarazili pri svojom voľnom lete na tvrdý predmet a nerozbili sa.
V Seversonovi sa prebudila poľovnícka vášeň. Lietal po kabíne s koženou kuklou a s úsmevom spomínal si na potrešteného profesora botaniky, ktorý behal po lúke so sieťkou v ruke za vzácnym motýľom. Trvalo mu dobrých dvadsať minút, kým mal posledný lietajúci predmet vo vrecku kombinézy.
Všetky nápisy na skle boli latinské a laikovi nezrozumiteľné.
Po márnej snahe rozlúštiť aspoň niečo, zabalil ampulky do hodvábneho papiera a uložil ich späť do škatuľky.
„Jednu by som si mal schovať ako corpus delicti — pre prípad potreby“„vzišlo mu na myseľ. Bez dlhého vyberania vzal prvú, na ktorú siahol. Dvojnásobne ju omotal jemným papierom a dal do vrecka. Prichlopil vrchnák škatuľky a vsunul ju späť medzi bielizeň.
Pohonné reaktory opäť utíchli. Život posádky sa vrátil do normálnych koľají.
Na návrh Molodinovej zmenil sa rozvrh služieb: po šesťhodinovej smene, ktorá mala na starosti vedenie a prevádzku lietadla, pripadli na každého vedca ešte dve hodiny na vedeckú prácu. Pravda, tým nechcem povedať, že členovia posádky do toho času nepracovali vedecky. Išlo skôr o to, aby sa medzihviezdne priestory skúmali systematickejšie. Preto si rozdelili aj jednotlivé úlohy: Čan-su a Cahén budú skúmať rádiohviezdy, Navrátil stred našej Galaxie, Watson ostatné galaxie, Mc Hardy hmloviny, Scheiner nóvy, Fratev znova premeria paralaxu hviezd a tak ďalej.
Ako vidno z krátkeho a stručného výpočtu úloh, práce bolo dosť. Nikto z členov posádky nemusel sa obávať dlhej chvíle alebo nudy. Aj chvíle spoločnej zábavy boli vždy rovnako pestré. Čech aj Rus, Číňan aj Američan, Poliak aj Bulhar — všetci si priniesli zo svojich domovov nepreberné kultúrne bohatstvo. Veselé aj vážne historky z minulosti, spomienky zo života, anekdoty, verše, veselé čary a spoločenské hry.
Veľmi obľúbené bolo Seversonove rozprávanie o minulých časoch.
Skutočne voľné chvíle, ktoré Seversonovi ostali, venoval výzvednej službe.
Alena pomaly strácala o Watsona záujem.
„Už ho sledujeme niekoľko dní, pozorujeme ho pri práci a občas načúvame pri dverách jeho kabíny. A čo sme zistili nového? Nič!“ povedala. „Je pravda, že má prijímač a tie záhadné poznámky v kabíne, ale veľmi pochybujem, že by nám to bolo nejako nebezpečné. Aspoň nie teraz, kým letíme vesmírom. A dovtedy, kým pristaneme na planéte X, máme predsa dosť času, aby sme si na to posvietili.“
Severson dievčine neodporoval. Tajne však sledoval Watsona ďalej. Nešlo mu predsa iba o Watsona, ale aj o Ditrichsona, a títo dvaja už predstavovali skutočné nebezpečenstvo pre posádku Lúča.
Ditrichson sa konečne uzdravil. Len čo sa to dozvedel Severson, sadol si k televíznemu telefónu a vytočil číslo Watsonovho náhradného aparátu.
Ukázalo sa, že jeho predpoklad bol správny. Olaf skutočne navštívil Watsona ako jedného z prvých.
Severson napäto sledoval scénu na obrazovke.
„Ako sa máte, maród? Teším sa, že vás vidím zase v poriadku,“ privítal Olafa Watson.
„Ďakujem, už je to dobré. Veď mi to dodalo! Už som sa obával, že sa z toho nevylížem. Predovšetkým vám mnohokrát ďakujem za priateľskú pomoc.“
„Za akú?“ čudoval sa Watson.
„No, za výpomoc v službe, za časté návštevy v nemocnici, aj za dôveru, ktorú ste mi tam prejavili. Je toho dosť. či nie? Ako ďaleko ste s prácou? Darí sa vám to?“
Watson ho vzal za ruku a priložil prst k ústam.
„Pst, tichšie, priateľu! Čo, ak by nás niekto počúval? Nie ste predsa malé dieťa, aby ste všetko, čo viete, vybľabotali. Dobre napredujem. To bude prekvapenie, keď…“ a teraz znížil hlas natoľko, že nebolo rozumieť ani slovo.
„Ty si pekný detektív, Leif,“ ozvalo sa zrazu za Seversonovým chrbtom. Vyplašene sa otočil.
„Neľakaj sa, to som ja,“ zasmiala sa huncútsky Alena. „Ale práve tak by to mohol byť niekto iný. Veľmi opatrný nie si, pravda, ty môj Sherlock Holmes,“ položila mu ruku na plece.