„Už dlho tu stojíš?“ spýtal sa rozpačite.
„Nie, práve som prišla. Čo nového u Watsona? Á, pozrimeže, má vzácnu návštevu, zosilni, prosím ťa, zvuk, aby sme počuli, čo si rozprávajú.“
Severson zbledol ako stena. Naklonil sa ku skrinke, aby mu Alena nevidela do tváre, a chvejúcou sa rukou siahol na gombík.
„Nemožno viac zosilniť, už som sa o to pokúsil. Ale neprídeš o nič, Alenka. Rozprávali si anekdoty a niektoré boli tak trochu pikantné, preto radšej pokračujú šeptom, aby nikto nepočul, že sa neslušne bavia,“ rozvravel sa Severson, obdivujúc vlastný dôvtip.
Olaf sa skutočne zasmial a Watson s ním.
„Keď sa zase niečo dozviete, pozvite ma. Majte sa dobre, Watson! Teraz sa musím ukázať Molodinovej a Navrátilovi…“
„Vidíš, ustavične ti hovorím, že sme zlí detektívi,“ usmiala sa zhovievavo Alena a vypla aparát.
Severson si líhal vzrušený.
„Tak predsa — sprisahanci sú spolčení,“ a po celom tele rozlialo sa mu nepríjemné teplo. Zdalo sa mu, že zaťažujúci pocit obrovskej zodpovednosti premenil sa na balvan, ktorý mu ťažko leží na srdci.
Nespal celú noc, ako sa zo zvyku hovorilo času, určenému na spánok. Na Lúči nebolo pochopiteľne ani dňa, ani noci, ani jari, ani zimy. Čas práce, štúdia aj oddychu určovali iba atómové hodiny, ktoré neúprosne merali čas bez ohľadu na nezvyčajné prostredie.
Podľa tohto poriadku by bolo teda pre Seversona práve ráno, keď sa odhodlal na odvážny čin.
Tentoraz mal službu kratšie ako obvykle. Viedol vysielanie pre Svetovú akadémiu vied.
Sadol si k mikrofónu a prečítal hlásenie o výsledkoch vedeckého prieskumu. Boli to zväčša čísla, značky a skratky, z ktorých mnohým vôbec nerozumel. Zrozumiteľná mu bola iba jediná zpráva: „Madarász pri prieskume kozmického žiarenia objavil dosiaľ neznáme lúče, ktoré pôsobia rušivo na niektoré prvky, najmä s menšou atómovou váhou. Prvé pokusy sa ešte neskončili. Podrobnejšiu zprávu vám podáme neskoršie. Lúče nazývame predbežne „zéro“.“
Severson ani netušil, aký veľký rozruch spôsobí táto zpráva, keď sa po dlhej púti vesmírom dostane na Zem.
Skončil vysielanie a tajne sa vrátil do skladu. Pozorne si prezrel zoznam uskladneného tovaru, opísal si jedno z čísel a vyhľadal debnu, v ktorej bol uložený hľadaný predmet. Na šťastie bola pripevnená hneď na kraji, aby ju mohli vyložiť medzi prvými, keď pristanú.
Otvoril ju a vybral z nej kožené puzdro s fotoaparátom. Dal všetko do poriadku a ako zlodej so zlým svedomím odkradol sa do svojej kabíny. Až tu si potom aparát dôkladne pozrel. Jeho značku poznal. S podobným aparátom sa oboznámil v Prahe. Bol to dokonalý prístroj, s ktorým sa mohlo pracovať aj v úplnej tme.
Z podlhovastej skrine, umiestenej v stene kabíny, vybral dlhé zvinuté lano a skafander, ktorý bol pripevnený pre prípad hroziaceho nebezpečenstva.
Opatrne pootvoril dvere a rozhliadol sa. Chodba bola prázdna.
Jednou rukou si pritisol čudné cestovné potreby a druhou sa pritiahol k pružnej tyči na stene. Niekoľkými obratnými pohybmi doručkoval k východu z lietadla. Rýchlo stisol červený gombík a chvíľu netrpezlivo čakal.
Vedľa gombíka rozsvietilo sa zelené svetlo. Otvoril dvere a vstúpil do úzkej komory, ktorú pred okamihom vyplnil vzduch.
Všetko toto zariadenie dokonale poznal — spolupracoval na jeho montáži v halách na Mesiaci. Dobre vedel, že pri otvorení východových dvier zaznie v riadiacej kabíne poplašný signál, ktorý kapitána lietadla ihneď upozorní na poruchu. Preto vytiahol z vrecka nôž a prerezal na stene všetky lanká, takto súčasne zhasol i zelené svetlo, svietiace do chodby.
Len teraz si pokojne natiahol skafander. Jeden koniec lana si pripäl na pracku opaska a druhý na krúžok rámu dvier. Takto zabezpečený otvoril východ z lietadla a pomaly vyplával do voľného medzihviezdneho priestoru.
Od strachu sa mu zovrelo hrdlo. Kŕčovite sa pridŕžal verají a pritisol sa k hladkej stene kolosa. Hviezdnatá obloha sa v nej odrážala ako v zakrivenom zrkadle. Hviezdy svietili pokojne a nepohnute. Zdalo sa takmer, že Lúč stratil svoju šialenú rýchlosť a teraz nehybne stojí vo vzduchoprázdnom priestore.
Mŕtvy pokoj rušili iba guľaté okná, tu a tam svietiace z obrovského trupu lietadla.
Severson opatrne pootočil hlavu. Jeho zrak padol na veľkú guľu, v ktorej ako v hlave bol umiestený mozog kolosa: riadiaca kabína, pozorovateľne, observatória a vysielacie stanice. Za veľkými oknami pohybovali sa vedci. Pokojne pracovali a netušili, že sa na nich niekto zvonku díva.
„Naozaj nič netušia? Nezbadal ma náhodou niekto?“ zľakol sa Severson a rýchlo pozrel na svoj skafander. Dopadal naň iba slabý odraz svetla. Na takú veľkú vzdialenosť nemohol ho nikto vidieť.
Chvíľu pozoroval život v hlave Lúča.
Všetko v poriadku! Vpred!
Postupovalo sa mu ťažko. Rukavice sa kĺzali po lesklom kove a kmity rukami a nohami veľmi nepomáhali. Okrem toho bolo treba dôsledne obchádzať ožiarené okná, čím sa cesta predlžovala.
Zastavil sa. Musel, si oddýchnuť a presnejšie určiť cieľ.
„Áno, tento rad je to — šieste okno.“
Šplhalo sa mu už lepšie; konečne prišiel na najvhodnejší systém: kmit ľavou nohou, pravou rukou sa prichytiť a skrčiť sa. Kmit pravou nohou, napnúť telo a ľavou rukou sa prichytil… Liezol ako žaba v strachu, aby sa neopatrným pohybom neodrazil od trupu lietadla. Okamžite by odletel do priestoru a musel by znovu začať: pritiahnuť sa pomocou lana k východu a potom znovu prekonať ťažkú cestu po lesklom kove.
Chvíľami sa mu zdalo, že namiesto neho pohybuje sa pod ním kolos. Bol to klam, ktorý vznikal v prostredí, kde nie je „hore“ ani „dole“. Človek jednostaj myslí, že má hlavu hore.
Severson sa najviac obával pohľadu pod seba a za seba. Striehol tam na neho strašlivý závrat, ktorý odzbrojuje najväčších odvážlivcov.
K cieľu namáhavej púte sa dostal až o hodinu. Chytil sa o okraje okna a chvíľu odpočíval. Potom vytiahol z vrecka skafandra zrkadielko, naklonil ho pred očami do takého uhla, aby mohol nepozorovane nazrieť do kabíny.
Na lesklej ploche zrkadielka zjavil sa Watson. Sedel chrbtom k oknu a písal.
Severson nazrel do okna. Na stole ležali záhadné tabuľky, ktoré si s Alenou už prezreli, a nejaké slovníky.
Watson občas prešiel ceruzkou po rubrikách tabuľky, poznačil si čosi a zalistoval v niektorom slovníku.
Teraz sa podozrivo pohol.
Severson o chvíľu nazrel opäť do kabíny. Watson mal na ušiach slúchadlá a otáčal ladiaci gombík magnetoíónu.
„Asi si nahráva na pás vysielanie zo Zeme,“ usudzoval Severson. Rýchlo vytiahol fotoaparát z puzdra, zaostril a stisol spúšť.
„Jednu snímku už máme,“ povedal si spokojne. „Pre Istotu ešte jednu, keby sa ne—
Aparát mu zrazu vypadol z ruky a trup lietadla sebou trhol a otočil sa okolo svojej osi.
Severson od hrôzy zavrel oči. Zdalo sa mu, že padá do bezodnej priepasti. Prudké trhnutie mu opäť pripomenulo záchranné lano.
Rýchlo späť do lietadla! Čo sa s ním stalo?
Po niekoľkých pohyboch stuhla mu ľaknutím v žilách krv.
Ktosi ho chytil za ruku. Otvoril oči.
Pred ním stál Navrátil, ožiarený svetlom z komory. Vtiahol ho dovnútra a prudko pribuchol dvere.
„Čo bláznite, človeče? Ste námesačník, alebo samovrah?“ Vzal ho za rameno a vošiel s ním do chodby. Až tu si sňal kuklu skafandra a odskrutkoval ju aj Seversonovi.