„Odpusťte, že som sa na vás tak oboril,“ povedal mu miernejším hlasom, keď zbadal kriedovo bledú tvár záhadného pútnika.
„Bodaj vás hus pečená kopla! Čo ste tam, človeče nešťastný, robili?! Omrzel vás život? No, najprv sa upokojte, veď ja som sa naľakal viac ako vy…“
Severson stál pred Navrátilom ako obarený. Spomenul si na fotografický aparát.
„Ja — ja — som — fotografoval,“ zajachtal ustrašene ako žiačik, ktorého prichytil učiteľ pri odpisovaní.
„Fotografoval? A čo ste tam vonku fotografovali, prosím vás?“
Seversonovi vystúpil na čelo studený pot.
„Fotografoval som Lúč. Chcel som získať zaujímavú snímku pre televízne vysielanie,“ vzišlo mu šťastlivo na myseľ. „Keď ste mi potiahli lano, vypadol mi aparát z ruky.“
„To je nápad. Zaujímavá snímka! Uvedomili ste si vôbec, že ste tam mohli prísť o život? Jediné zrniečko prachu, letiace vesmírom, mohlo vám prevŕtať srdce. Práve tak vám mohli uškodiť lúče zéro. Ešte nevieme, či neprenikajú aj skafandrom. Musíte sa okamžite dať prezrieť lekárom.“
Severson sa medzitým trošku spamätal. „Odpusťte mi tú nerozvážnosť, súdruh Navrátil. Veľmi ma mrzí, že som vám spôsobil toľko nepríjemnosti. Už to nikdy neurobím — prisahám!“
„To pevne verím. Máte šťastie, že som vás zazrel z riadiacej kabíny. Tak dlho sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije. Zapamätajte si to! Keď vám druhý raz niečo podobného príde na myseľ, najprv sa poraďte so mnou alebo so súdruhom, ktorý bude práve kapitánom. Rozumeli ste?“
„Áno, a nehovorte to, prosím vás, nikomu. Musel by som sa hanbiť.“
„Už je neskoro. Videli vás všetci, ktorí boli v riadiacej kabíne.“
Alena hneď uhádla, prečo vyšiel Severson z Lúča.
„Vidíš, vidíš, vždy ti hovorím, aby si už nepátral, aj tak to nikam nevedie,“ vyčítala mu.“ Málo chýbalo a bola by som ťa stratila! Keby si mi bol povedal aspoň slovko! S pátraním na vlastnú päsť musíme prestať. Oznámime všetko Navrátilovi a bude to!“
„Nie, ešte nie!“ zúfalo protestoval Severson. „Ešte nie je vhodný čas. Sľubujem, že už nebudem pátrať a už nevyparatím nijakú hlúposť. Watsona však musíme ešte nejaký čas pozorovať. Okrem vecí v kabíne nemáme proti nemu predsa nijaké rukolapné dôkazy. Prišiel som aj o snímku, ktorú som tak namáhavo získal. Možno, že Watsona ešte pri niečom pristihneme. Na to nám predsa postačí televízny telefón.“
„Stará chyba sa znova opakuje,“ riekla tíško Alena.
„Keď ja ti neviem odporovať…“
Krátko potom navštívil Seversona Olaf.
„Zdravím vás, strýčko! Ako sa máte, vy parašutista? No, no, len sa hneď nehnevajte! Prišiel som sa len opýtať, čo ste urobili so škatuľkami.“
„Zničil som ich, ako ste si priali.“
„Naozaj? No, dobre… A prečo ste vlastne liezli z lietadla? Dúfam, že ma nešpehujete?“ spýtal sa s úškľabkom na tvári.“ To by som vám neradil. Viete, špicľov neznášam.“
Severson očervenel a mimovoľne zaťal päste.
„Keby ste neboli mojím prasynovcom, potrestal by som vás na mieste, vy — Brat silnej ruky. Veľa si dovoľujete! Ale varujem vás! Nezahrávajte sa so mnou! Stačí slovo — a budete v pasci, z ktorej vám nepomôže ani pánboh. Navrátilovo príslovie o džbáne predsa poznáte?“
Ditrichson sa zháčil.
„Nechcel som vás uraziť, strýko,“ povedal zmierlivo. „Azda to nie je také zlé… Výlet z lietadla mi teda nemôžete vysvetliť?“
„Môžem,“ odsekol Severson. „Liezol som tam vlastne kvôli vám. K reaktorom som sa nedostal, nuž som šmaril tie vaše prekliate škatuľky do vesmíru.“
„Škoda. Hladina opadla — ešte som ich mohol upotrebiť. No — aj tak vám pekne ďakujem,“ povedal ironicky.
29
WATSONOVO TAJOMSTVO
Prešiel rok, prešiel ďalší. V práci a v zábave čas ubiehal rýchlo. V Lúči sa vcelku nič nezmenilo. Iba zprávy zo Zeme prichádzali s čoraz väčším oneskorením.
Navrátil občas prezrel kontrolné záznamy smerovaného astrogravimetra.
„Márnosť nad márnosť! Vyrieknuté slovo nechytíš a svetlo nepredbehneš. Obávam sa, že doktor Zajac sa dal do márneho boja. Gravitácia — to je taký stohlavý drak. Jednu hlavu mu odsekneš a päť ďalších mu naskočí. Skôr sa oholíš sekerou, ako zmoduluješ gravitáciu.“
Jediným príjemným vyrušením z pokojného života boli lúče zéro. V krátkom čase sa ukázalo, že sú veľmi dobrým služobníkom v atómovej fyzike. Vedcom pomohli dokonalejšie poznať pohyb v atómoch a v laboratóriu podstatne urýchľovali zložitý proces premeny prvkov.
Nerozriešenou záhadou naďalej ostával zdroj lúčov a rovnako bezvýsledné boli aj pokusy o ich umelú výrobu v laboratóriu.
Zprávy zo Zeme očakávali vždy s veľkým záujmom.
Prvé pokusy o ovládnutie počasia pomocou atómovej energie vyvolali na Lúči nadšenie. Menej radostné boli zprávy o oživovaní Amundsena. Operácie postupovali veľmi pomaly, pretože telo hrdinu bolo na niekoľkých miestach poranené. Tarabkin však — na Seversonovu veľkú radosť — ešte vždy nestrácal nádej.
Lúč je už päť rokov na ceste medzi Zemou a Proximou Centauri. Spojenie so Zemou sa oneskoruje o dva a pol roka.
V službe ostal len najnevyhnutnejší počet vedcov. Všetci ostatní sú v klubovni na oslave významného výročia.
Spev, recitácie, hudba…
A slávnostná hostina.
„Pečená sliepka, moje obľúbené jedlo!“ zvolala radostne Molodinová. „A pirožky!“
„Plnená paprika!“ pridal sa Madarász.
„Bravčové, knedľa — a kapusta s oškvarkami,“ radoval sa Navrátil.
„Nech som prezidentom na planéte X, ak toto lečo nie je lepšie ako to, ktoré mi robievala mamička!“ jasal Fratev.
„Vy ste čarodejka, Alena. Všetkým ste nám trafili na nôtu. Ako sa vám to mohlo tak dokonale podariť?“ čudoval sa Čan-su.
Alena sa šťastne usmiala.
„Nuž a či sme sa za tých päť rokov nepoznali dokonale? Ako by som nevedela, čo kto má rád? Veď v klube ste už toľkokrát spomínali svoje obľúbené jedlá. Pri dokončovaní výkresov kuchyne mi prišlo na myseľ občas ju obohatiť o národné jedlá každého z nás.“
„A tajne prepašovala do Lúča debnu konzerv, aby sme sa umelých jedál neprejedli, pravda?“ dodal Navrátil.
„Kto by si to len bol myslel, že ste taká dokonalá kuchárka!“ vyslovil uznanie Scheiner.
Severson stisol dievčine ruku a zašepkaclass="underline"
„Podarilo sa ti to dokonale — gratulujem…“
Len čo sa hostina skončila, Navrátil zanôticlass="underline"
Všetci sa pridali a klubovňou zaznelo veselo ďalej:
Nasledovali ruské národné piesne, maďarské, poľské, francúzske, anglické…
„Súdružka Molodinová, mám pre vás dôležitú zprávu. Keď budete mať chvíľu čas, navštívte ma!“ Ozval sa Watsonov hlas v riadiacej kabíne.
„Nemôžete mi to povedať hneď? Nesmiem sa teraz vzdialiť. Práve sme spozorovali, že sa Lúč nepatrne vychýlil z dráhy. Iste uznáte, že je to vážna vec. Zisťujeme príčinu.“