„Teda stručne: zachytil som ďalšiu rozhlasovú stanicu na planéte X. Hovorí inou rečou ako prvá a je o niečo slabšia. Ostatné vám poviem neskoršie. Teraz sa ponáhľam do observatória. Pomôžem kolegom v prieskume.“
Na obrazovke služobného televízora zjavil sa Cahén:
„Súdružka Molodinová, astrogravimetre hlásia väčšie teleso smerom k Penebole.“
„Ďalšie, o niečo menšie teleso smerom k Regudovi,“ pokračoval o chvíľu v hlásení.
Molodinová sa spojila s rádiolokačnou stanicou:
„Súdruh Wroclawski, preskúmajte priestor smerom k Regulovi a Denebole.“
Asi o pol hodiny Wroclawski oznámiclass="underline"
„Smer Regulus: tmavé teleso, veľkosť 0, 3 — vzdialenosť 26, 7 minúty.
Smer Penebola: tmavé teleso — veľkosť 0, 08 — vzdialenosť 32, 9 minúty.
Smerom ku stredu súhvezdia Leva: tmavé teleso — veľkosť 0, 04 — vzdialenosť 39 minút.“
Molodinová zapla rýchlo všetky televízne telefóny na Lúči. „Pozor — pozor — pripútajte sa! Spúšťame pohonné reaktory!“
Presne o minútu vyšľahli z trysiek lietadla červené plamene.
„Mali sme viac šťastia ako rozumu — hovorí sa u nás,“ poznamenal Navrátil. „Vyhasnutá slnečná sústava, či čo to bolo — mohla nám práve tak dobre stáť priam v ceste.“
„To by som bol objavil už dávno,“ odporoval Madarász, ktorý bol práve prvým pilotom. „Z hlavného astrogravimetra nespúšťam oči.“
Z obrazovky nazrela do miestnosti večne usmievavá Fratevova tvár.
„Predstavte si — najväčšie teleso pri Regulovi je rádiohviezdou,“ volal radostne. „A ako intenzívne vysiela! To už nie je šum, je to priam rachotenie vodopádu!“
Navrátil si nasadil slúchadlá a spojil sa s rádioteleskopom.
„Fratev mal pravdu, vypočujte si,“ ponúkol slúchadlá Molodinovej.
A s úsmevom dodaclass="underline"
„Už som si myslel, že trošku zveličuje — ako zvyčajne.“
„Je isté, že zdroj, rádiovĺn nemôže byť ďaleko. Prekontrolujte, prosím, či je rádioteleskop presne zame aný na najväčšie temné teleso!“
Navrátil pristúpil k veľkej doske a prižmúrenými očami sledoval niekoľko obrazoviek.
„Áno, hlásenia astrogravimetra, rádiolokátora aj teleskopu sa zhodujú. Rádiovlny vychádzajú z telesa veľkosti 0, 3.“
„Teda stojíme na prahu tajomstva rádiohviezd!“ zaradovala sa Molodinová.
„Sú to nesporne uhasínajúce slnká, ktorých teplota natoľko klesla, že nežiaria viditeľným svetlom.“
„Máte pravdu,“ ukázal Madarász na premietaciu plochu astrotelevízora. „Pozrite, zhasínajúce slnko vyžaruje ešte infračervené a ultrafialové lúče!“
„Od tejto chvíle má Proxima neprávom svoje meno. Najbližším slnkom je — ako ho nazveme?“ poškrabal sa Navrátil za uchom.
„Radia Fratevi. Nech má Fratev radosť, pretože on prvý začul jej hlas,“ navrhol Čan-su.
Severson sa o chvíľu posadil k mikrofónu a hlásiclass="underline"
„Mimoriadna zpráva pre Zem. Predovšetkým: Odhalili sme tajomstvo rádiohviezd. Sú to temné telesá, alebo lepšie povedané vyhasínajúce slnká. Jedno z nich je neďaleko nás. Nazvali sme ho…
Prepánajána, čo sa robí?! Do kabíny mi vnikla zvonku oslňujúca žiara. Okamih…
Temné slnce sa rozžiarilo! Ba vybuchlo. Okolo neho šíri sa ohnivý pás. Vypínam — zavolám vás o chvíľu…“
Náhle vzplanutie novej oslňujúcej hviezdy vyvolalo v Lúči zdesenie.
„Nezasiahne nás žeravá hmota, ktorú odvrhlo slnce?“ spýtal sa ustrašene Ditrichson.
„Pohonné reaktory na plný chod!“
Watson sa vrútil do riadiacej kabíny.
„Nerobte to, nezvyšujte rýchlosť nad doterajších stopäťdesiattisíc kilometrov! Môže to zle dopadnúť, to sme predsa ešte nevyskúšali!“
„Padni oko alebo zub! Teraz ťažko vyberať — niet na to času. Zvýšenou rýchlosťou riskujeme oveľa menej, ako keby sme sa motali v dosahu novy — a zhoreli,“ mienil Gruber.
„Také zlé by to hádam nebolo. No krídla by sme si asi popálili ako — Ikaros,“ mienil Madarász.
Jediný Čan-su ostal celkom pokojný:
„Súhlasím s akademikom Watsonom,“ povedal s úsmevom, akoby šlo o bezvýznamný spor. „Nezvyšujme rýchlosť zbytočne. Plytváme tak pohonnými látkami a ešte ich budeme potrebovať. Nezabúdajme, že čím budeme mať väčšiu rýchlosť, tým viac potom budeme musieť brzdiť. A nóva Radia Fratevi? Len ju nechajme pokojne stranou. Vyvrhnutá žeravá hmota neletí rýchlejšie ako dvetisíc kilometrov za sekundu. Nikdy nás nemôže dohoniť.“
„O tri roky, keď k vám doletí môj hlas, zažiari na vašom nebi nová hviezda,“ pokračoval Severson vo vysielaní.
„Keď ju zbadáte, spomeňte si na nás a nazvite ju Radia Fratevi.“
Vznietenie temného slnka vo vzdialenosti päť svetelných hodín nie je pre očitého svedka najpríjemnejším javom. Pre našich obyvateľov vesmíru bola to však priam ideálna príležitosť pre poznanie a štúdium života hviezd.
Náhle vzplanutie hviezdy pozorovali hvezdári už niekoľkokrát. Bolo to však vždy v takých obrovských vzdialenostiach, že výsledky bádania boli nepatrné. Iba teraz mohli vedci sledovať fyzikálne a chemické zmeny tak na samom slnku ako aj v prstencoch hmoty, ktorú hviezda odvrhla od seba obrovskou silou.
O niekoľko hodín ocitol sa Lúč v zosilnenom daždi röntgenových a kozmických lúčov. Aj novoobjavené lúče zéro žiarili oveľa intenzívnejšie.
„Napokon máme šťastie v nešťastí, ako sa U nás vraví,“ usmial sa spokojne Navrátil. „Neostáva nám nič iné, len aby sme našej milej Radii Fratevi úctivo poďakovali za nesmierne cenné fakty, ktoré poskytla našej vede. Teraz už niet sporu o tom, že nám tieto fakty pomôžu rozlúštiť tajomstvo nóv a ostatných hviezd a že nám konečne bližšie osvetlia aj záhadu kozmických lúčov. Nebojím sa povedať, že sa priblížime o veľký skok aj k rozriešeniu vzniku hviezd.“
„Áno, úroda je bohatšia, ako sme očakávali,“ prikývla Molodinová. „A koľko nových veľkých objavov nás ešte čaká v slnečnej sústave Proximy Centauri a v sústave Alfy Centauri!“
„A kto môže vylúčiť možnosť, že sa nám podarí odhaliť zákonitosť celej našej Galaxie?“ snila Alena.
Jasne žltá farba Radie Fratevi o niekoľko dní zmenila sa na oranžovú, potom na rumelkovočervenú.
Viditeľnosť hviezdy sa zmenšila natoľko, že ju mohli pozorovať iba silnými ďalekohľadmi alebo astrotelevízormi.
„Mali sme ju nazvať Prskavka, a nie Radia,“ usmial sa Fratev. „Zažiarila, narobila trochu rozruchu — a zhasla.“
„Správne! Básnik Erben by povedaclass="underline" Prskla a zhasla docela….“
Život na Lúči sa vrátil opäť do normálnych koľaji. Vedci obrátili objektívy svojich prístrojov k cieľu cesty, k súhvezdiu Proximy Centauri.
Severson v tých rušných udalostiach takmer zabudol na Watsona. Pripomenul mu ho až rozhovor s prasynovcom. Olaf sa totiž sťažoval na sústavné bolesti hlavy, ktoré ho niekedy doháňajú až k šialenstvu.
„Keby ti radšej praskol tvoj celý zločinný mozog, mal by som aspoň po starosti,“ pomyslel si Severson. No keď si uvedomil obsah svojho tajného želania, striaslo ho.
„Kam som sa to až dostal?! Takéto riešenie je iba pre zbabelcov,“ rozčuľoval sa sám na seba. „Čas letí a cieľ cesty sa blíži! Treba konať.“
A znova sa dal do pátrania.
Watsona sledoval teraz v observatóriu denne.
Po mnohých márnych pokusoch podarilo sa, mu konečne pristihnúť ho.