Rozprúdila sa živá diskusia. Jedni stáli na Watsonovej strane, druhí pochybovali s Navrátilom.
„Práve som sa rozhodol, že preštudujem hudbu neznámych ľudí,“ povedal Madarász, keď sa vedci rozchádzali do svojich kabín. „Aby som odhalil jej zákonitosti, na to nepotrebujem slovníky…“
Seversona Watsonova zpráva natoľko ohromila, že celú besedu sledoval ako vo sne.
„Zaoberal sa statočnou prácou — a ja som ho upodozrieval,“ premýšľal.
„Ale prečo sa tak často stýka s Olafom? Prečo odpočúva rozhovory? A kto mi teda dal do vrecka varovný list? Nie — nie je to celkom v poriadku! Nelúštil záhadnú reč z iných príčin?“
30
DOBRÝ SLUHA — HROZNÝ PÁN
„Pozor, pozor! O desať minút zapneme pohonné reaktory! Pripútajte sa, otočíme lietadlo!“
Molodinovej hlas, prenášaný do všetkých kabín, znel slávnostne.
„Sláva, už sa blížime k cieľu!“ zvolala Alena. „Leif, však sa aj ty tešíš? Ja nesmierne. Cesta bola krásna a zaujímavá — všetka česť! Ale všetko s mierou. Priznám sa ti, že mi večná noc občas šla už na nervy. Ani nevieš, ako sa teším! Aj ty, pravda? To bude nádhera, keď zacítime pod nohami pevnú pôdu a nad hlavou nám zažiari skutočné slnce. A to nielen jedno, ale hneď tri!“
Zo zásuvky vyložila puzdro s demodulátorom a podala ho Seversonovi.
„Pozri, ako veselo nám žiari v ústrety!“
Severson si prezeral tri slnká so zatajeným dychom. Aké boli pestré! Jedno bolo žlté ako naše Slnko, druhé oranžové a tretie červené.
„Ku ktorému z nich letíme?“ spýtal sa zamyslene.
„K najväčšiemu, ktoré svieti rumelkovým svitom. Hovorím síce k najväčšiemu, ale v skutočnosti Proxima Centauri je najmenším slnkom v celom trojhvezdí. Teraz sa nám zdá byť najväčším, pretože je k nám najbližšie.“
„A ako ďaleko za ním sú ďalšie dve slnká?“
„Približne štrnásť svetelných dní, teda kúsok. Náš Lúč prekoná túto vzdialenosť aspoň za šesť týždňov. Keď sa rozlúčime s obyvateľmi planéty X, potom sa ta podívame. Bude to zaujímavá cesta. Zlaté slnko — Alfa Centauri A — má sedem planét a oranžové — Alfa Centauri B — štyri planéty. Je celkom pravdepodobné, že na niektorej nájdeme mysliace tvory podobné našim ľuďom. Obidve slnká sa navzájom otáčajú okolo toho istého ťažiska aj so svojimi slnečnými sústavami. A okolo tejto dvojice obieha Proxima so svojimi planétami.“
V zadnej časti kolosa sa ozval šum a praskot.
Trojhvezdie uniklo zo zorného poľa prístroja. Hviezdna obloha sa dala do pohybu. Zjavilo sa súhvezdie Panna, potom Vlasy Bereniky, Veľký voz s Polárkou na oji, Kasiopea, Mliečna dráha — súhvezdie Andromeda, uprostred ktorého svietila maličká hviezdička — Slnko našej slnečnej sústavy.
Na Lúči nebolo jediného človeka, ktorý by spal. Spálne vedcov boli prázdne. Všetci sa zhromaždili v čele lietadla, aby pomohli pri rýchlych operáciách, ktoré si vyžiadalo otáčanie lietadla.
Len čo sa Lúč ustálil v novej polohe, prišiel nový nával práce. Všetky prístroje bolo treba znovu usporiadať — antény, rádioteleskopy, astrorádiolokátory, astrogravimetre…
Alena pozrela von oknom.
„Obloha je už nehybná, môžeme sa odpútať.“
Severson rozopäl pás a zodvihol sa z kresla. Vykríkol od ľaku. Nohy sa mu podlomili pod váhou tela.
„Som ja len hlúpy…“ začervenal sa ako dievčatko a vzpriamil sa. „Lúč zmierňuje rýchlosť. Vrátila sa nám gravitácia. Viem to, a predsa som na to zabudol.“
„Nič si z toho nerob! Za osem rokov človek na všeličo zabudne. A prv ako začneš chodiť, prezuj sa. Topánky s oceľovými podrážkami sú teraz už zbytočné — podlaha už nie je magnetická.“
Severson urobil niekoľko krokov a dupol si.
„Rozhodne si zvyknem na to rýchlejšie ako na nedostatok gravitácie,“ usmial sa. „Mám taký príjemný pocit, akoby som už stál na pevnej zemi.“ Vytiahol z vrecka ceruzku, zdvihol ju do výšky a spustil ju. Neostala nehybne v priestore, ako by sa bolo stalo ešte pred pol hodinou, ale hneď spadla na podlahu.
„Skutočne som ako na Zemi,“ povedal spokojne.
Na televíznom telefóne zablikalo červené svetlo.
„Súdružka Svozilová má prísť do riadiacej kabíny.“
Severson osamel.
Za dlhé roky práce v laboratóriu poznal už všetky prístroje tak dobre, že mohol samostatne pracovať. Pozrel na hodinky.
„Ešte dvadsať minút,“ povedal si a dal pred seba hrubý blok, ktorý premenil na dôverný denník.
„Čím začať,“ premýšľal a z roztržitosti ohrýzal ceruzku.
„Dojmov je tak veľa…“
„Stále zdravie a dobrú náladu, strýko! Ako sa máte?“ ozvalo sa zrazu vo dverách.
„Olaf — čo tu chce?“
Prekvapene naň pozrel a namiesto odpovede kývol hlavou.
„Tvárite sa tak kyslo, akoby ste žuvali šťaveľ. Vari sa z mojej návštevy netešíte?“ usmial sa sladko Ditrichson. „Hodinku tu mám zastupovať súdružku Svozilovú, je na kapitánskej porade. Vidím, že ju by ste tu videli radšej ako vlastného synovca. No, azda sa znesieme. Je tu nejaká dôležitá práca?“
„O desať minút musíme vybrať z medzihviezdneho priestoru umelé bielkoviny. Vystavili sme ich žiareniu lúčov zéro. Pokus číslo 823. Ale to si urobím sám.“
„Ako vidím, nemáte dnes náladu, strýčko. No, ako chcete. Pozriem teda, ako pokračuje príprava jedál.“
„Aj to si obstarám sám,“ povedal Severson nevrlo.
Ditrichsonovi vzbĺkli v očiach zelené plamienky, ale ovládol sa. Sadol si do kresla a zadíval sa na kontrolnú dosku vysokotlakového kotla.
„Počujte, mám myšlienku,“ obrátil sa o chvíľu k Seversonovi. „Chceli by ste urobiť svojej snúbenici radosť?“
„Radosť? A čím?“ spýtal sa Severson neochotne.
„Pokusom číslo 824, ktorý možno prinesie prekvapujúce výsledky. Potom môžete pokojne povedať, že to bola vaša myšlienka. S radosťou vám ho darujem.“
„Netreba — nerád sa chválim cudzím perím, ako hovorieva Navrátil. Ako si predstavujete pokus?“
„Celkom jednoducho. Vyskúšajme, aké zmeny spôsobí v bielkovinách rádioaktívne žiarenie. Kým sa Svozilová vráti, pokus môže byť hotový. Bude sa čudovať, keď ju požiadame, aby si pozrela bielkoviny pod elektrónovým mikroskopom…“
Seversonovi sa návrh páčil. Na chvíľu sa zbavil aj nepríjemného pocitu z Olafovej prítomnosti.
„Pozrite…“ Ditrichson vytiahol z regála plochú uzavretú nádrž s bielkovinami a podal ju prudko Seversonovi.
„Choďte s tým do atómovej elektrárne. Nevchádzajte však hlavným vchodom, zbytočne by ste rušili službu pri reaktoroch. Choďte zadnými dvermi číslo štrnásť. Priamo oproti dverám uvidíte stenu s niekoľkými uzávermi. Jeden z nich otvorte a vložte doň kazetu s bielkovinami. Nechajte ju tam päť minút — to celkom postačí. Potom ju prineste sem — je to veľmi jednoduché. Nie je na tom nič zložitého. O pokus číslo 823 postarám sa zatiaľ sám. Kedy mám vytiahnuť kazetu?“
„O dve minúty. Ešte vám pomôžem.“
„Ale, strýko, a či som malé dieťa. Som predsa starší ako vy! Len spokojne choďte, škoda času! Svozilová sa môže skoro vrátiť — a bolo by po prekvapení.“
Pri dverách číslo štrnásť Severson sa zarazil.
„Neposlal ma Olaf preč iba preto, aby nám niečo vyviedol v laboratóriu?“ prišlo mu na um. Už sa chcel vrátiť, ale si to rozmyslel.