,Za desať minút, čo tam budem, nemôže predsa nič skaziť. A napokon — všetko si potom dôkladne prekontrolujem.“
Vstúpil do úzkej chodby. Zaujatý myšlienkami ani si nevšimol niekoľko skafandrov, pripevnených plátennými pásmi na protiľahlej stene.
Postavil sa na špičky, chytil kovové koleso uzáveru a niekoľkokrát ho otočil.
„Ešte málo,“ povedal si po prvom nevydarenom pokuse otvoriť uzáver — a otáčal koleso ďalej.
„Zastavte, preboha, zastavte!“ vykríkol niekto a chytil ho za ruku.
Severson stratil rovnováhu a klesol kričiacemu mužovi do náručia. Vytreštenými očami pozrel mu do tváre.
Watson!
„Bláznite, človeče?! Azda vás svet omrzel? Alebo vás dlhá cesta pripravila o rozum? Vy neviete, že rádioaktívne žiarenie zabíja? Čudujem sa Navrátilovi, že vzal do lietadla takého nevzdelanca. A ešte viac ma udivuje Ditrichson. Prečo vám, hlupák, nepovedal, že sa tu nikto nesmie pohybovať bez skafandra? Nevidíte ich tu? Ten váš sprostý pokus s bielkovinami ľahko sa mohol skončiť rozložením bielkovín vo vašom tele!“
Severson si márne urovnával myšlienky v hlave. V prvom okamihu si vôbec nemohol spomenúť, ako sa dostal do hlavnej chodby a prečo mu Watson tak nadáva. Ale posledné Watsonove slová ho celkom prebrali.
„Ditrichson za to nemôže. Ja som na to zabudol,“ zašepkal. „Ako to, že ste ma tu objavili? Ako viete, že ma sem poslal Ditrichson a že robíme pokus s bielkovinami?“
„Ako to viem? Celkom jednoducho. Počul som váš rozhovor. O tom si však pohovoríme neskôr. Teraz si navlečte skafander a dokončite si ten prekliaty pokus. A čo myslíte, že zistíte? Nič nového, je to už dávno vyskúšané.“
„Vy odpočúvate televíznym telefónom. Môžete mi povedať, prečo to robíte?“ spýtal sa Severson priamo.
„Máte pravdu. Počúvam — a najmä prvšie som sa tým často zabával. Je to moja slabosť a určitý nespôsob, priznávam. Ale napokon — čomu inému vďačíte teraz za svoj život, keď nie práve môjmu zlozvyku?“
„Som vám veľmi povďačný a do smrti zaviazaný, súdruh Watson,“ povedal Severson veľmi priateľsky. „Teraz vidím, ako zle som vás poznal, ako som sa vo vás mýlil. Ste dobrý človek, a práve preto mi nejde do hlavy, prečo počúvate cudzie rozhovory.“
„Namiesto vďaky vypočúvate ma ako prokurátor. Keď to tak veľmi chcete vedieť, nuž poviem vám. Bolo mi smutno a samotu znášam horšie, ako si myslíte. Planéta X si vyžiadala všetok môj voľný čas a na zábavu mi neostával. Klub a kapitánovu kabínu som navštevoval teda aspoň po telefóne. O nijaké tajnosti tam predsa nejde. Do vášho laboratória som sa dostal náhodou. Náhodou ma tam prepojil Fratev, keď volal sú družku Svozilovú aparátom, na ktorý som bol ja zapojený. Dúfam, že túto moju slabosť proti mne nezneužijete. Aj tak som na Lúči neobľúbený kvôli starým sporom s Navrátilom. Takmer ma mrzí, že som sa vtedy tak nerozvážne prihlásil.“
Severson mu pevne stisol pravicu.
„Naopak, všetci si vás veľmi vážime ― máme vás radi, verte tomu.“
Tentoraz to myslel vážne.
Alene sa ani nezmienil o udalosti v atómovej elektrárni, Watsona navštevoval teraz často. Drobnými pozornosťami usiloval sa mu prejaviť vďačnosť a zahlušiť tak zlé svedomie. Olafovi sa dôsledne vyhýbal.
„Poslal ma do elektrárne úmyselne, aby sa ma zbavil? Skôr to bola nešťastná náhoda a moja prekliata nevedomosť.“
Dni už tak nebežali, ale vliekli sa ako slimák. Odvážni dobyvatelia vesmíru žili v neustálom vzrušení.
Rýchlosť sa už natoľko zmiernila, že čierne diery V oblohe začali ožívať. Najprv sa zjavili tri matné hviezdičky súhvezdia Centauri a Mirah v Andromede. Čoskoro nato vystúpili z temnôt ďalšie hviezdy. Potom sa zjavila aj malá nepatrná hviezdička — naše Slnce.
Žiara troch sĺnc prenikala už do kabín ako slabučký svit kosáka Mesiaca.
Jeden z astrotelevízorov bol umiestený v klubovni, aby mohli vedci pozorovať planétu X aj vo voľných chvíľach.
Najprv sa zjavila na premietacej ploche ako zrniečko maku Pomaly vyrástla na veľkosť hrášku, potom na malú dubienku — a na tenisovú loptičku.
„Prídeme bližšie, prídeme bližšie, my svet dobyjeme,“
zvolal slávnostne Navrátil, kedykoľvek prišiel do klubovne a pozrel na astrotelevízor.
Dômyselné počítacie prístroje typu Sloboda roztočili sa na plné obrátky. Bolo potrebné čo najrýchlejšie prepočítať dráhy všetkých troch planét pri Proxime — a najmä dráhu planéty X, presne určiť čas otáčania okolo Slnka a okolo vlastnej osi — aj vzdialenosť medzi Proximou a jednotlivými planétami.
Výpočty, ktoré by boli predtým zamestnávali desiatky vedcov a vyžiadali si roky, zvládli teraz Slobodove prístroje za niekoľko hodín.
Lúč sa už natoľko priblížil k planéte, že astrotelevízorom mohli vedci sledovať jej povrch. Štyri pätiny povrchu pokrýval oceán, zvyšok zaberali dve pevniny a niekoľko menších roztratených ostrovov. Presnú mapu planéty vedci ešte nemohli vypracovať. Bránili im v tom pásy hustých mračien, ktoré sa tiahli najmä okolo rovníka. Čiastočne síce pomáhal astrorádiolokátor, ale ani ten nedával dosiaľ presný obraz.
„Ak majú neznámi ľudia dokonalejšie ďalekohľady ako my, už nás určite zbadali,“ uvažoval Wroclawski. „Ako asi zapôsobí na nich náš Lúč? Domyslia si, že k nim prichádza návšteva z inej slnečnej sústavy?“
„Pochybujem, museli by rozmýšľať rovnako ako my,“ povedal zamyslene Navrátil.
„Viete čo?“ zvolal Severson. „Preskúšajme, či akademik Watson správne pochopil ich reč! Pošlime im zprávu, že ich ideme navštíviť, aby sa nás zbytočne nenaľakali, keď sa zjavíme na ich oblohe!“
„Výborne! Nech som atóm tória, keď toto nie je dobrá myšlienka,“ nadšene súhlasil Fratev.
„Je to skutočne dobrá myšlienka, ale obávam sa, že to nedokážem,“ usmial sa Watson. „A či ja viem tak čudne mňaučať ako oni?“
„Nič nie je jednoduchšie,“ ozval sa Madarász. „Preložte mi zprávu do planétoiksštiny a pripíšte k textu noty. Zaspievam to ako slávik. Trochu som odpočúval ich reč, keď som študoval hudbu.“
„A na akom kmitočte chcete vysielať?“ spýtal sa Scheiner.
„Na tom istom ako oni — aj s tým nepochopiteľne veľkým zdvihom. To predsa dokážeme,“ zamiešal sa do rozhovoru Čan-su.
„To bude pekné prekvapenie, keď sa im zamiešame do programu!“ smial sa Fratev.
Na čom sa dohovorili, to aj vykonali.
Nasledujúci týždeň leteli už rádiovlny čudnými zvukmi k planéte X. Madarász splnil svoju úlohu znamenite.
Watson sa teraz nepohol od prijímača. Trpezlivo čakal, či neznáme tvory odpovedia.
„Teraz! Teraz začuli naše volanie! Vysielač stíchol!“ zvolal víťazoslávne.
O desať minút stanica sa opäť rozhovorila. Watson spustil magnetofón a súčasne zapisoval.
Vysielač opäť stíchol.
„Opakujte zprávu! Zatiaľ sa pokúsim rozlúštiť text…“
Vzal slovník, ktorý zostavil s veľkým úsilím, a prekladal. Keď prečítal prvú vetu, pokrútil hlavou:
„Som z toho blázon! Prvá veta predsa nemá logický zmyseclass="underline" Vojna robí mier, za les hádzať kamenie, čas skrotený nemôže…“
„Alebo nám zle rozumeli, alebo im nerozumieme my,“ usmial sa Navrátil. „Pokúste sa preložiť ďalšie vety…“
„Okamih — obnovili vysielanie.“
Watson sa znova rozpísal.
„Zle im rozumiem, vysielanie má veľké poruchy, počúvajte,“ prepäl prijímač na reproduktor.