Ozvalo sa nepríjemné praskanie.
„Vyzerá to ako búrka,“ uvažoval Fratev.
„Na planéte X som spozoroval čudné záblesky,“ hlásil Cahén z riadiacej kabíny.
Vedci hneď priskočili k astrotelevízoru.
„To nie je búrka, ale viac sa to podobá výbuchu sopiek,“ mienil Čan-su.
„Sopečná činnosť zasiahla zrejme iba ľavý svetadiel.“
Watson rýchlo preladil prijímač.
„Druhá stanica mlčí. Pravdepodobne je na svetadiele, ktorý postihla prírodná katastrofa…“
Navrátil zapäl televízny telefón.
„Súdružka Molodinová, zvýšte rýchlosť — je nebezpečenstvo, že prídeme neskoro!“
„Vulkány ožili už aj na druhom svetadiele!“ zvolal Wroclawski.
Všetci zmĺkli. S hrôzou v očiach sledovali strašný obraz na premietacom plátne.
„Už aj prvá stanica mlčí…“
Watson si vytiahol vreckovku a pomaly si utieral spotené čelo.
„Akoby som bol svojimi nešťastnými proroctvami privolal katastrofu,“ povedal zničene. „Predpovedal som predsa, že sa tu nestretneme s nijakými ľuďmi.“
„Nepredbiehajte udalosti a nestrácajte hlavu,“ tešil ho Navrátil. „Sopečná činnosť je síce hrozný jav, ale nemôže zničiť život na planéte. Tobôž nemôže zničiť celé ľudstvo. Obyvatelia planéty sú predsa inteligentní tvorovia. Poznajú rádio a je teda pravdepodobné, že majú aj svoje letectvo. V najhoršom prípade zachránia sa vo vzduchu.“
Lúč sa k planéte priblížil už natoľko, že ju vedci mohli vidieť prostým okom.
Sopečné záblesky dosiaľ nezhasli.
Madarász vpadol do riadiacej kabíny a zavrávoral. Na jeho tvár dopadla ohnivá žiara červeného slnca, ktoré žiarivo svietilo z hviezdnej oblohy. V ruke kŕčovite zvieral práve vyvolanú — ešte mokrú fotografiu.
„Súdružka Molodinová, súdruh Navrátil, to je nad moje sily…“
Vzali ho za ramená a posadili do kresla.
Mlčky rozvinul fotografiu na kolenách. Na snímke bola zachytená časť planéty s pravou pevninou.
Na niekoľkých miestach vyvstávali z jej povrchu ohnivé gule. Na vrcholkoch gúľ — ako tŕňová koruna — vyrážal prudko letiaci dym. Zo šera svietilo ostrým fialovým svetlom kľukaté pohorie.
„To nie sú výbuchy sopiek, to sú…“ hlas Molodinovej uviazol v hrdle.
„Výbuchy atómových bômb,“ zašepkal Navrátil.
Madarász vytiahol z vrecka leteckú snímku výbuchu v Hirošime a Nagasaki a položil ju vedľa fotografie.
„Nemožno o tom pochybovať,“ dodal skleslo.
„Planéta X je veľmi rádioaktívna,“ vpadlo do toho hlásenie z pozorovateľne.
„Prišli sme neskoro! Šialenci! Preto im dala príroda mozog, aby sa navzájom zabíjali?“ Molodinová zovrela päste.
„Sami nad sebou vyniesli rozsudok smrti. A akej hroznej smrti! Tí, ktorí aj hneď neumrú, budú umierať v najtrýznivejších bolestiach… My však nesmieme strácať hlavu. Posádke predbežne nehovorte nič. Na všetko zlé je dosť času.“
Lúč sa priblížil k planéte X. Ostatní vedci už tušili, že sa na nej odohralo niečo neobyčajného. Iba teraz, keď videli dohasínajúcu atómovú vojnu na vlastné oči, uvedomili si, že tu — miliardy kilometrov od domova — odohráva sa tragédia, akú vesmír azda dosiaľ nepoznal.
Každý, kto mal práve voľno, prišiel do klubovne a bezo slova pozoroval s ostatnými hroznú scénu. Nikto nechcel ostať sám — pocit stiesnenosti nútil ho držať sa v úzkom kolektíve.
Watson sa oprel čelom o chladné sklo okna a zašepkaclass="underline"
„Nikdy som netušil, že uvidím Danteho peklo na vlastné oči.
Zem plná slz, ženú ma víchru voje, červeným svetlom mihol sa blesk hrozný, až zmeraveli všetky zmysly moje a padol som sta ten, čo sa hrúži vo sny.
Ešte niekoľko výbuchov — a nad planétou X rozhostil sa mŕtvy pokoj. Len tu a tam prerážala červená žiara ohňov oblaky dymu a prachu.
Lúč sa zniesol nižšie a zakrúžil okolo planéty.
Na premietacom plátne astrotelevízora zjavil sa strašlivý obraz skazy: horiace mestá, dediny a lesy, na uhoľ spálené polia. Na zemi váľali sa spálené mŕtvoly ľudí, ktorých zasiahol výbuch z väčšej vzdialenosti. Horské masívy a kovové konštrukcie svetielkovali zelenkavým svetlom, akoby boli potreté fosforom. Podobne žiarila aj celá atmosféra na neosvetlenej pologuli.
A nad tým všetkým žiarilo krvavé slnko. Zdalo sa, že aj ono plakalo. Dlhé jazyky výbuchov šľahali do čiernej oblohy a pomaly sa odpútavali od svojej ohnivej matky.
„Hore — atómová energia, rozdávajúca život — a dole, ničiaca tento život.“
Všetci plakali — a nikto sa za to nehanbil.
„Rádioaktívne žiarenie má neobyčajné vlastnosti. Je také dynamické ako kozmické lúče. Podľa všetkých príznakov preniká do zeme až do hĺbky päťsto metrov,“ ozval sa čísi hlas v reproduktore.
Severson sa chytil za hlavu.
„Súdruhovia,“ vykríkol. „Zrádzal som vás! Iba teraz vidím, akým zločincom je Olaf — akými vrahmi sú Bratia silnej ruky!“
Madarászovi vypadla od prekvapenia filmová kamera, ktorou nakrúcal najhroznejší dokument v dejinách ľudstva.
Vedci priskočili k Seversonovi — mysliac, že sa mu rozum pomútil.
„Čo to hovoríš, môj drahý, spamätaj sa, nestrácaj rozvahu! Takáto katastrofa našej vlasti predsa už nehrozí, atómových dobrodruhov sme už dávno poslali do pekla!“
„Neboj sa, Alenka, nezbláznil som sa. Ale ďalej už nevládzem. Tá hrôza dolu mi otvorila oči. Už nemôžem mlčať.“ Namáhavo vstal.
„Musím vám všetko povedať! Letí s nami vrah! Vrah, ktorý vám striehne za chrbtom, aby vám vyviedol toto,“ ukázal na planétu. „Je to Ditrichson — áno, môj prasynovec Olaf! A ja som ho kryl.“
„Ditrichson predsa nie je vaším prasynovcom, už dávno ho poznám,“ povedal Watson. „Jeho prarodičia sa prisťahovali do Ameriky už okolo roku 1860. Upokojte sa, Severson. Trochu vám povolili nervy, ale to sa zasa v krátkom čase napraví. Katastrofa na planéte X silne zapôsobila aj na nás. Wroclawski, nestojte tu ako soľný stĺp — rýchlo prineste nejaký upokojujúci prostriedok,“ rozčúlil sa.
„Nič nechcem, len mi dovoľte hovoriť. Bratstvo silnej ruky existuje, nie je to môj výmysel! Povedal mi to sám Ditrichson. keď ma navštívil v Prahe. Tu si to, prosím, tu si to prečítajte v mojom denníku,“ vytiahol z vrecka blok a hodil ho na stôl. „Sú to zločinci, ktorí si myslia, že sú viac ako ostatní ľudia a že sú bohom predurčení vládnuť nad svetom. Sila a moc je ich cieľom. Možno skrývajú aj atómové zbrane, ktoré vám jediného dňa hodia na hlavu. Teraz my — a za nami potopa,“ trasúcou rukou ukázal opäť von oblokom.
„Nezmysel,“ ostro odporoval Gruber. „Mohol by vari existovať na našej Zemi jediný tvor zvaný Homo sapiens, ktorý by nevedel, že atómová vojna nevyhnutne zničí predovšetkým útočníka? Takýto človek by už dávno liečil svoje zdravie v blázinci.“
„Nechajte ho hovoriť,“ žiadal Fratev.
„Áno, Bratstvo silnej ruky pripravuje vojnu,“ tvrdohlavo opakoval Severson. „Ditrichson mi to povedal jasne a otvorene. Sľuboval, že keď zvíťazia, budem veľkým pánom ako oni. Nikdy som netúži po tom, byť pánom nad inými ľuďmi, to mi verte. Mlčal som len preto, že som nechcel byť udavačom vlastného synovca. Utešoval som sa, že ho napokon presvedčím, prehovorím. Teraz však, nad hrobom planéty X, spoznal som s hrôzou, koho som chránil. Uvedomil som si, že zločin sa nesmie zamlčať, že zločin zamlčať znamená mlčky s ním súhlasiť. Prečo som tak neskoro spoznal pravdu? Prísne som totiž rozlišoval — Alenka mi to veľa ráz vyčítala — ja a vy. Watsona som podozrieval zo samotárstva — a ja sám som sa od vás izoloval. Svoju prácu som síce vykonával statočne, ale nevedel som sa vám celkom priblížiť. Napokon som ostal odtrhnutý od kolektívu. Dnes to už viem a draho som túto nevedomosť zaplaticlass="underline" nestačí iba statočne konať svoju prácu a o nič iné sa nestarať! Ak má žiť celé ľudstvo šťastne, treba, aby všetci čestní ľudia spojili svoje sily a spoločne bojovali za šťastie ľudstva.“