Na moskovskom letišti je rušno. Rýchlo za sebou priletujú prúdové lietadlá a podľa dispečerových pokynov pristávajú na dlhých asfaltových dráhach.
Všetci cestujúci, ktorí vystúpili z lietadiel, odchádzajú z letišťa rovnakým smerom — k nádhernému mramorovému palácu, v ktorom sú umiestené Tarabkinove laboratóriá.
Vo veľkej sále pribúda hostí. Srdečne sa tu zdraví čínsky vedec s americkým, nemecký akademik s francúzskym profesorom, Talian s Angličanom.
Do sály vstupuje akademik Tarafokin v sprievode svojich spolupracovníkov.
Nataša Orlovová je nápadne bledá. Drží sa Jonesa, ktorý blúdi očami z hosťa na hosťa. Bastien ide popri Tarabkinovi — a ide rovnako pevne ako on.
Prehra v boji o neandertálcov život zanechala znateľné stopy na tvárach bojovníkov so smrťou.
Na Tarabkinov pokyn všetci prítomní si sadli za dlhý stôl v podobe podkovy.
„Milí priatelia, vzácni hostia, drahí spolubojovníci,“ ujal sa slova Tarabkin. „Všetci už viete, prečo som vás pozval.
Bol by som rád, keby ste sa celkom oboznámili s našimi skúsenosťami — s úspechmi i s posledným neúspechom — a vyvodili z nich dôsledky aj pre svoju prácu. A rovnako úprimne by som uvítal, keby ste spoločne s nami urobili dôslednú kontrolu celého postupu operácie a zúčastnili sa aj na pitve. Všetci si s nami zaiste uvedomujete, že ide o vážnu vec. Príčiny výronu krvi do mozgu môžu byť totiž rozličné.
Buď sú príznakom toho, že sme sa dopustili nejakej chyby — čomu však nenasvedčujú úspešné pokusy s oživovaním pravekých zvierat — alebo sa nám práve v tomto prípade postavila do cesty prekážka, ktorú naša veda doteraz neodhalila a nemohla ju teda ani prekonať. Stručne teda: nenašli sme ešte spôsob ako prekonať smrť, ktorá trvá sedemdesiattisíc rokov…
Pred chvíľočkou sme dokončili predbežnú kontrolu postupu. Za činnosti umelého srdca opakovali sme transfúziu krvi. Vo všetkých prívodoch krvi bol ten istý tlak ako dnes v noci. Aj najdôležitejší prívod — do mozgu — mal predpísaný tlak. Všetky pumpy umelého srdca pracujú teda spoľahlivo. Presvedčte sa však s nami. Tu sú kontrolné snímky a záznamy.“
Svitky filmov a papierových pásov s krivkami kolovali z ruky do ruky. Vedci ich pozorne prezerali a porovnávali s protokolom celej operácie.
„Všetko nasvedčuje tomu, že príčinu nezdaru treba hľadať inde ako v prílišnom tlaku krvi privádzanej do mozgu,“ povedal zamyslene nórsky lekár Hallström. „A pritom snímky mozgu jasne dokazujú, že k výronu došlo následkom zvýšeného tlaku. Ako je to možné?“
Americký profesor Damburi zdvihol ruku.
„Ak mi dovolíte, Alexander Ivanovič, rád by som vám k tomu povedal svoje domnienky. Po vašej zpráve o neúspechu operácie som o tom intenzívne premýšľal. Podľa mojej mienky príčiny neúspechu môžu byť rôzne:
Prvá — a tá najpravdepodobnejšia — môže byť v tom, že postup, ktorý sa osvedčil u zvierat, neosvedčuje sa u človeka.
Ďalšou príčinou môže byť skutočnosť, že mozog sa poškodil už počas dlhej doby zmrznutia. Mozgovú kôru a centrálne nervstvo mohli celkom ľahko poškodiť kryštáliky ľadu.
A konečne tretia možnosť: Krv dnešného človeka nie je vhodná pre pračloveka, ktorý bol vlastne vývojove na zlome medzi zvieraťom a človekom.“
O slovo sa prihlásil slovenský akademik Zeman.
„Kontrolovali ste aj prísady v krvi?“ spýtal sa.
„Áno. Po operácii, ako aj pred ňou, obsahovala 0,25 percenta kyslého citrátu sodného a v predpísanom množstve aj novokaín a kalcium…“
„Prichodí mi práve na um: Nie je v tomto prípade kalcium a novokaín rovnako škodlivým činiteľom, ako bol prv sám citrát sodný? Len si spomeňte na českých lekárov Firta a Hejhala. Až do ich prevratného objavu nikto ani netušil, že príčinou mnohých nezdarov pri transfúziách krvi je práve citrát sodný — vtedy všeobecne uznávaný ako neškodná konzervačná látka v krvi. Ako vieme, kalcium a novokaín rušia škodlivosť citrátu a zabraňujú nadmernému zaťaženiu pravej srdcovej komory. Kto z nás môže s istotou tvrdiť, že v organizme, ktorý prekonal takú zaťažkávaciu skúšku, nepôsobí rušivo?“
„Túto domnienku nemôže v tomto okamihu nikto z nás vyvrátiť,“ riekol Tarabkin.
„Rada by som však polemizovala s domnienkami akademika Damburiho. Dovolíte, prosím, Alexander Ivanovič, aby som odpovedala za vás?“ spýtala sa Nataša Orlovová. Tarabkin prikývol a usmial sa.
„Nazdávam sa, že prvá príčina, o ktorej hovorí súdruh profesor Damburi, nie je tá pravá. Pri oživovaní neandertálca na základe mnohých pokusov prepracovali sme celý postup — pričom sme nezabudli na vývojové štádium človeka.
A k druhej domnienke: mozog nebol pred transfúziou ani najmenej poškodený. Naopak: fyzikálno-chemická úprava mozgovej kôry a centrálneho nervstva prešla v procese rozmrznutia bez porúch. Voda v mozgu nezmrzla totiž kryštalický, ale sklovito — rovnako ako u mamutieho mláďaťa a u ostatných zvierat, ktoré sme oživili.
Napokon k tretej domnienke: pri transfúzii sme nepoužili krv dnešného človeka takú, aká je. Na základe rozboru pôvodnej zmrznutej krvi prispôsobili sme ju celkovej biologickej skladbe pračloveka.
Ja osobne by som hľadala príčinu inde. Zaiste si spomínate, že hneď vtedy — na zasadnutí Svetovej akadémie vied, keď pri televíznom prenose z Arktídy náhodou objavili neandertálca — upozorňovala som na nebezpečenstvo rozrušenia jemnej tkane zmrznutého mozgu prieskumnými lúčmi a rádiovými vlnami…“
Tarabkin pokrútil hlavou.
„Nie, nie, ani tu nie je pravá príčina. Kým došlo k transfúzii, všetci sme sa predsa presvedčili, že živný roztok prúdil do všetkých žíl bez prekážky a ľahko prenikal aj do najjemnejších žiliek mozgu. To znamená, že pred transfúziou nebola v mozgu ani najmenšia porucha. O tom nás ostatne presvedčí pitva. V škodlivosť prieskumných lúčov na zmrznutý mozog teda neverím.“
Na stole pred Jonesom bliklo červené svetlo a na obrazovke malej televíznej skrinky zjavila sa tvár dievčaťa.
„Jones, mám tu pre vás dôležitú zprávu. Ospravedlňte sa na chvíľu, aby som ostatných nerušila,“ zašepkala.
Jones odbehol do zpravodajskej centrály.
Keď sa o štvrť hodinu vrátil, bol ešte bledší než Nataša. Čosi zašepkal Tarabkinovi — a na jeho prikývnutie sa opäť vzdialil.
Po výmene názorov všetci odišli do pitevne.
Pitva celkom potvrdila Tarabkinove slová. Organizmus mozgu bol oživený a nebola na ňom ani najmenšia stopa rozrušenia štruktúry.
„Tu vidíte, že výron krvi vznikol bezpochyby prasknutím mnohých vlásočníc,“ povedal do ticha Tarabkin. „A ako tomu nasvedčujú mikroskopické snímky, vlásočnice praskli tlakom, hoci aj nie sú na nich ani najmenšie topy skôrnatenia. Viete to pochopiť, priatelia? Ja nie!“
„Smrť som teda zavinila ja,“ zúfalo zvolala Nataša a chytila sa za hlavu. „Ja som obsluhovala manometer v prívode do mozgu.“
„Nataša nemôže byť vinná,“ ozvalo sa zrazu pri dverách. Stál tam muž v bielom plášti, ktorého príchod nik nezbadal.
„Nesiem vám ďalšiu Jóbovu zvesť, súdruhovia. Pes nájdený v ľade pri severnom póle nám pred chvíľou pri poslednej operácii — pri transfúzii — zahynul. A príčina? Opäť výron do mozgu. Naša skupina je z toho zúfalá…“
Tarabkin rýchlo stiahol gumové rukavice a bezo slova vybehol z pitevne. Za ním aj Nataša, Bastien, Twarovski a ostatní členovia kolektívu spoločne s hosťami.
Zviera ležalo v inkubátore nehybne.