Tarabkin prezeral mozog kontrolným prístrojom a zanovito mlčal.
„Po toľkých úspešných pokusoch — opäť zničený mozog — aj u zvieraťa! To predsa nie je možné,“ prehovoril konečne.
„Súdruh Damburi, ste teraz presvedčený, že všetky vaše domnienky o príčinách neúspechu padli? Pozrite na mozog sám. Tie isté príznaky ako u neandertálca. A pes predsa nebol v ľade dlhšie než tridsať rokov… a použili sme tú istú metódu ako prv, ba aj tie isté prístroje ako u neandertálca. Kde je teda chyba?“
Čínsky akademik Sun Čin-i pristúpil bližšie k inkubátoru.
„Chyba môže byť jedine v prístrojoch. Hovoríte, že ste použili tie isté prístroje ako u pračloveka. Podrobme ich teda najprísnejšej kontrole.“
Tarabkin súhlasil.
Každý vedec si vzal na starosť jeden prístroj. Najprv ich skúšali v činnosti, ako to urobili tarabkinovci už pri niekoľkých posledných kontrolách. Všetky fungovali bezchybne, aj manometer na prívod k mozgu.
Nemecký profesor Gleissner, ktorý si vzal tento prístroj na starosť, začal ho — skrutku za skrutkou — starostlivo rozoberať. Päť vedcov spoločne s Natašou sledovalo profesorove jemné ruky.
Nataša nervózne klopkala špičkou topánky do nohy stoličky.
Každú — i tú najmenšiu súčiastku — skontrolovali aj pod drobnohľadom a röntgenom.
Najstarostlivejšie preskúmali ohnutú trubičku so stĺpcom červenej tekutiny, ktorý pod tlakom ustupoval do vákua.
Všetko bolo v poriadku.
Aj kontrolné fotočlánky fungovali bezchybne — nemali najmenšiu poruchu.
„Máme. Všetko je v poriadku.“
„Preskúmajme vákuum,“ navrhol Damburi.
Výsledok skúšky bol prekvapujúci, ba priam zdrvujúci. Vo vákuu objavili vzduch.
„Tu je teda príčina nášho neúspechu…“ zvolal Tarabkin. „Manometer síce fungoval bezchybne, ale meral skreslene. Tlak do mozgu musel byť pochopiteľne vyšší, lebo vzduch spomaľoval postup stĺpca. Pri normálnej transfúzii by to nehralo vážnu rolu, ale u takého chúlostivého organizmu je zvýšenie tlaku katastrofou…“
Akademik uprel pohľad na Natašu a po malej chvíľke pošepkaclass="underline"
„Ale ako sa mohol dostať vzduch do vákua? Kto manipuloval s manometrom, kto ho rozskrutkovával?“
„Alexander Ivanovič, vari ma len neupodozrievate, že som sama zavinila poruchu v manometri,“ zúfalo zvolala Nataša. „Nikdy som dovnútra ani nesiahla.“
„Vzduch sa ta nedostal sám, to je nemožné,“ trpko sa zasmial Tarabkin.
Damburi vzal trubicu do rúk a znova ju pozorne prezeral.
„Vás by som, Nataša Orlovová, priamo neupodozrieval,“ riekol po chvíli trápneho mlčania. „Ale fakt je, že vzduch tam nemohol vniknúť sám od seba. Najprv musíme zistiť, kto rozmontovával manometer naposledy — a potom vám poviem svoju poslednú a hádam jedine správnu domnienku o príčine neúspechu.
Kedy bola posledná transfúzia? Mienim tú pred prípadom pračloveka. Podarila sa predsa, či nie?“
„Pred dvoma týždňami.“
„V tom čase teda dakto s manometrom manipuloval.“
Tarabkin sa poobzeral po členoch svojho kolektívu.
„Kto z vás to bol, deti? Priznajte sa, hlavu vám neodtrhnem. Stáva sa všeličo, každý človek má niekedy smolu. Závadu ste akiste nezbadali, inak by ste ju boli predsa hlásili. Veď všetci ste videli, ako veľmi záleží práve tu na úplnej presnosti.“
Jeden sa díval na druhého.
Ticho…
Napokon všetci jeden po druhom vyhlásili, že manometer v ruke nemali.
Opäť napäté mlčanie…
Naraz sa. Tarabkin klopol prstom do čela.
„Už to mám — bol to asi Jones. Zabudol som vám povedať, že pred dvoma hodinami odletel domov do Ameriky. Dostal totiž bleskovú depešu, že jeho matka je ťažko chorá.“
Damburi si sadol pohodlnejšie do kresla a pohladil si bradu, akoby skúšal, či je dobre oholený.
„To upevňuje moju poslednú domnienku, priatelia. Zdá sa, že je čas, aby som s ňou vyšiel na svetlo. Teda: domnievam sa. že bublinu vzduchu vpustil niekto do vákua ú m y s e l n e…“
Tarabkin zamával rukami, akoby odháňal nejakú vidinu.
„To predsa nemyslíte vážne, profesor? Kto, povedzte mi, kto z nás by mal na tom záujem? Veď by to bol strašný zločin voči kolektívu, voči vede a ľudstvu. Kto z nás by chcel rúcať to, čo sám obetavo takmer bez odpočinku buduje?!“
„A predsa si myslím, že bublina vzduchu bola do vákua vpustená úmyselne,“ tvrdošijne opakoval Damburi. „Navrhujem, aby sme sa rádiom opýtali Jonesa, či mal manometer v ruke.“
„Som proti tomu,“ zvolal Tarabkin. „Jones má chorú matku, nebudeme ho trápiť ešte týmto. Veď nám to povie, keď sa vráti. A o úmysle nemôže byť u Jonesa ani reči. Patrí medzi najobetavejších pracovníkov.
Poznám ho už šesť rokov — a poznám ho dobre. S akým nadšením študoval u mňa otázky predĺženia života! A s akou starostlivosťou a trpezlivosťou robil najzložitejšie — tisíckrát opakované pokusy. Jones to, priatelia, neurobil!
A vôbec, kto by to mohol urobiť — dnes, keď už niet na svete vykorisťovania človeka človekom, keď už nejestvuje ani imperializmus, ani nenávisť medzi národmi a ľuďmi?“
„A vidíte, Alexander Ivanovič, predsa sme v Amerike viacerí, ktorí sa nazdávame, že ešte nenadišiel čas úplnej bezstarostnosti, že ešte vždy treba ostražitosti. Myslíte si, že bývalí vykorisťovatelia už vymreli? Že sa už celkom prerodili? Možno, že niektorým z nich ešte ostala v srdci kvapka nenávisti voči ľudstvu a šialená túžba znova uchopiť moc, rozdeliť ľudí — a vykorisťovať.“
Všetci sa dívali na Damburiho prekvapene.
Ľahko sa usmiaclass="underline" „Nuž, počkáme, čo povie Jones. Inak sme, myslím, našu úlohu zatiaľ splnili.“
Rozhovor sa pomaly preniesol na iné pole.
Nakoniec sa vedci rozišli, aby v Moskve navštívili svojich priateľov a známych. Tarabkin sa rozlúčil so spolupracovníkmi a odišiel do svojej pracovne. Sadol si do kresla a premýšľal.
Po chvíli vstal a vydal sa na svoju najobľúbenejšiu prechádzku po sálach ústavu.
V pitevni zastihol niekoľkých lekárov, ktorí ihneď po skončení pitvy začali pripravovať balzamovanie pračloveka.
Tarabkin kývol na pozdrav a mlčky sa im prizeral. Pri pohľade na mŕtve telo muža bolo mu úzko. Veď tu pred ním ležalo jeho dielo, v poslednom okamihu pred víťazstvom rozbité na kusy… Bublina vzduchu…
„Nuž čo,“ povedal viac pre seba, „začneme teda zasa od začiatku!“
Pristúpil k televíznemu telefónu a vytočil číslo.
Na obrazovke sa zjavila svetlovlasá dievčina zo zpra-, vodajskej centrály.
„Oľga, buďte taká dobrá, požiadajte v mojom mene Bergera, aby ľadovec s letcovým telom pripravil na prevezenie. Prídeme si poň.“
„Vybavím to, Alexander Ivanovič. I ja som chcela s vami hovoriť. Práve vás zháňam po všetkých miestnostiach. Mám pre vás odkaz — a prekvapujúcu zprávu.
Najprv odkaz: profesor Damburi volal z letišťa a prosí vás, aby ste mu odpustili, že proti vášmu želaniu volal Jonesa.
Predstavte si, Alexander Ivanovič, Jones neexistuje!“ „Neexistuje? Ako to? Čo sa mu stalo? Vari len nie je mŕtvy?“
„Pre nás áno. Na mieste, kde odletel, nik ho totiž nepozná — nijakú matku tam nemá a človek jeho mena sa tam ani nenarodil — ani nikdy nežil. Jones je vymyslené meno…“
4
PROXIMA CENTAURI HOVORÍ?
Akademik Čan-su je na Mesiaci už niekoľko rokov. Z poverenia Svetovej akadémie vied vedie veľké observatórium na severnom póle nášho spolupútnika. S kolektívom vedcov skúma severnú oblohu, kým akademik Cahén v druhom observatóriu na južnom póle Mesiaca študuje južnú oblohu.