Výber „dôstojných“ politikov a ďalších manažérov pánmi prastarého psychického trockizmu priviedol ZSSR ku krachu, avšak ešte predtým selekcia politikov a ďalších manažérov J.V.Stalinom (snažiacim sa zabezpečiť nezávislosť ZSSR od zahraničného diktátu) priviedla krajinu k statusu «veľmoci № 2» a vo výsledku úspešného výberu odborníkov počas stalinizmu sme ako prví vstúpili do Vesmíru v rámci dnešnej globálnej civilizácie.
Prvý aj druhý výsledok politiky bol sprevádzaný jedným a tým istým marxistickým učením a vykladaním života na jeho osnove. To ale svedčí o tom, že každý z týchto výsledkov bol v skutočnosti podmienený príčinami ležiacimi mimo samotné marxisticko-leninského učenia: subjektívne svojvoľnou politikou selekcie, výberu a rozloženia kádrov. Inými slovami, pri Stalinovi sa realizoval výber akcieschopných manažérov a špecialistov; po Stalinovi zasa nekvalitných a nespôsobilých.
Po roku 1917 väčšina dospelého obyvateľstva proti marxizmu ako takému nielenže nevystupovala, ale chovala sa k nemu s úctou, každopádne však neprenikajúc do jeho podstaty. Marxizmus stál mimo akúkoľvek kritiku a nevzbudzoval záujem ani nespokojnosť nielen z dôvodu prenasledovania kritikov, ale i preto, lebo kým bola zabezpečená spokojnosť spotrebiteľov a rast výroby, väčšina obyvateľstva nemala dôvod pochybovať o správnosti marxistického učenia, ktoré akoby bolo zjavne potvrdzované spoločenskou praxou (v dialektickom materializme sa vraví, že kritériom správnosti všetkých teórií je potvrdenie teórie praxou) a ich každodenným životom: kultúrny a ekonomický pokrok bol realitou aj napriek všedným problémom, cítil ho každý.
A menšina, nespokojná celkovo s marxizmom (z rôznych dôvodov, predovšetkým kvôli „elitárnym“ ambíciám), nevypracovala žiadny svetonázor, alternatívny k Biblii a marxizmu, ktorý by bol pochopiteľný prostému národu[55]. Následkom toho, že antimarxistická teoretická alternatíva niesla, buď otvorený kapitalistický charakter, alebo patrila zjavne pod kompetenciu psychiatrie, represie voči antimarxistom nevzbudzovali u väčšiny obyvateľstva súcit ani odpor (tým skôr v pracovných kolektívoch, kde do polovice 1960-tych rokov si mnohí ešte stále pamätali život a prácu do roku 1917).
Popritom väčšina uvažovala asi takto:
Konečne je v marxizme aj konkrétnosť. V poriadku, ja im nerozumiem, ale sovietski vedci ako Mitin a Judin, Minc, Varga, Gefter [56] to chápu, náš Afanasjev tiež. Nech teda oni chápu a zaoberajú sa svojou prácou, a ja zasa tou svojou: čestne pracujem, dostávam plat, ja aj moja rodina máme dostatok; ľudia rôznych národností pracujú a žijú spolu a z roka na rok všetci žijú lepšie. Stalin vyhlásil politiku plánovaného znižovania cien a ceny sa každým rokom znižujú. Ťažkosti ktoré nám zanechala minulosť (recidívy buržoáznej morálky, NÁSLEDKY DVOJNÁSOBNÉHO ROZBITIA HOSPODÁRSTVA VOJNAMI POČAS ŽIVOTA JEDNEJ GENERÁCIE, úklady a sabotáž nepriateľov a pod.) samozrejme existujú, no postupne sú prekonávané mierou spoločenského rozvoja. Osobité problémy u nás nie sú; a tí, čo hovoria že marxizmus klame, —to sú nepriatelia nášho systému a oni chcú uvrhnúť národy do chaosu minulých roztržiek [57] , obrať nás o všetko dobré, čo sme dosiahli vďaka marxisticko-leninskému učeniu a vláde strany...
Tak tomu bolo v celej sovietskej minulosti po zavŕšení občianskej vojny a predovšetkým po NEPe, hoci každá perióda sovietskej epochy mala vlastný svojráz. Teraz, ešte predtým ako predstavíme variant možnej (nie západno-demokratickej, nie kapitalistickej) budúcnosti, pozrieme sa na to, čo sa udialo v poslednom roku života Stalina.
V diele „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“ Stalin predstavil iné chápanie socializmu a dal direktívu sovietskej ekonomickej vede: predovšetkým sa zrieknuť pojmového a terminologického aparátu marxizmu v politekonómii. Toto bol rozsudok smrti „železnej opone“ marxizmu ako takého, za ktorou sa skrývala reálna globálna moc nad spoločenstvami a národmi. Poukázanie Stalina na nevyhnutnosť vzdania sa pojmového a terminologického aparátu marxizmu znamená, že ak v procese skutočnej revízie marxizmu sa v spoločnosti rozvíja iný svetonázor, iná ekonomická veda, vystavaná na prakticky merateľných kategóriách, tak spoločnosť získava reálnu nezávislosť moci v národných sovietoch všetkých úrovní – voči pánom prastarého psychického trockizmu, a konkrétne jeho marxistickej modifikácie.
Aby k tomu neprišlo, reálny a prastarý psychický trockizmus následne likviduje Stalina a rozvíja globálnu kampaň na jeho dehonestáciu, v ktorej naňho zvaľuje svoje vlastné zločiny, ktoré sa reálne odohrali v období, keď J.V.Stalin bol v čele strany a štátu. V „slobodnom svete“ sa za všetky tieto roky (ako bezchybná alternatíva stalinizmu a kapitalizmu) popularizoval marxistický trockizmus[58]. Popritom sa z knižníc ZSSR (a tiež vo väčšine socialistických krajín) odstraňujú všetky Stalinove diela. A v ZSSR sa navyše obyvateľstvo cieľavedome otupuje alkoholom a tabakom, aby sa narušila jeho genetika, a tým samotným aj znížila jeho duchovnosť. Po 30-tich rokoch mlčania sa začína v poradí ďalšia kampaň destalinizácie ZSSR a rozbitie zostatkov stalinského socializmu v štáte.
Predstavitelia aj zákulisní šéfovia prastarého psychického trockizmu nemôžu J.V.Stalinovi odpustiť dve veci:
9* Dielo „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“, v ktorom je predstavená náuka o spoločnosti bez vykorisťovania človeka človekom, v podstate odmietajúca marxizmus ako vedeckú osnovu socializmu a prechodu ku komunizmu.
10* Definovanie sionizmu, ako jednej z odrôd buržoázneho nacionalizmu, na osnove ktorej mocná židovská buržoázia utláča (zotročuje) národy sveta a aj samotných židov. Podľa chápania J.V.Stalina boľševizmus (vo svojim boji so sionizmom) mal od tohoto útlaku oslobodiť tak židov, ako aj nežidovské okolie židovskej diaspóry na celom svete[59].
Trockista A.N.Jakovlev sa vo svojej knihe „Pochopenie“ zmienil iba o druhom bode, kde boj mnohonárodného boľševizmu s biblickým rasizmom (vzhľadom na špecifickú štruktúru, ktorá je skutočne založená na židovskej kádrovej báze), označil za „rasizmus“. O prvom bode – o rozsudku smrti marxizmu, vynesenom boľševizmom pred desaťročiami, - A.N.Jakovlev mlčí, no požaduje vykorenenie nie marxistickej, ale boľševickej ideológie (hoc sa časom marxizmus a boľševizmus stotožňuje, no stále sa dôsledne mlčí o trockizme).
Predstavitelia prastarého psychického trockizmu (vo všetkých jeho ideologických podobách) nielenže by neodsúdili J.V.Stalina za vybudovanie socializmu v jednej separátnej krajine, ale dokonca by ho naveky kanonizovali ako veľkého marxistu (nebyť týchto dvoch „priestupkov“)*, nakoľko rozsiahly experiment v ZSSR bol pre nich užitočný ako osnova – pre prechod k spoločensko-ekonomickým premenám globálneho rozsahu. Ak sa pozrieme na tento experiment, ako už bolo naznačené prv, tak V TOM ČASE prebehol pomerne úspešne: väčšina obyvateľstva za „Minc-ami“, „Varga-mi“ a marxizmom všeobecne nespozorovalo ich skutočných šéfov, a tí jednotlivci, čo to prekukli, nedokázali vypracovať účinnú alternatívnu sociologickú teóriu. Hodnotiaci výrok „experiment prebehol úspešne“ sa zmenil na presný opak „sa zakončil krachom“ – iba vďaka vyvodeným záverom J.V.Stalina, na ktoré mu predstavitelia marxizmu nedali mandát: presne v tomto zmysle a z ich uhlu pohľadu je J.V.Stalin despotom a uzurpátorom moci (moci konceptuálnej, o čom ale vždy svorne mlčia).
55
Najvyraznejsi priklad tohto druhu „alternativy“ je „Ruza sveta“ (“Роза Мира”) od Danila Andrejeva, ktoru vysvetlit veru nedokaze hocaky psychiater ci duchovny.
56
Vsetko su to realne priezviska poprednych filozofov a historikov epochy marxizmu v ZSSR. Vsetci menovani su zidia, vratane tych, co pricestovali do ZSSR zo zahranicia po revolucii (Varga).
57
Treba si uvedomit, ze carske Rusko na prelome 19. a 20. storocia nebolo rajom na zemi. A este do konca 1960-tych rokov v ZSSR zilo vela ludi, ktori pred rokom 1917 patrili k dolnym vrstvam obyvatelstva a otvorene hovorili, ze za Sovietov sa im a ich detom zije lepsie, nez sa zilo ich rodicom aj im samotnym do roku 1917.
58
Vydavatelstvo „IMPETO“ („Impulz“ v esperanto) vydalo v roku 1997 dve brozurky japonskeho trockistu Kuroda Kan'ichi: “Stalinsky «socializmus»: pohlad z Japonska” (r. 1961); “K otazke o nevyhnutnosti rozvoja marxistickej teorie” (r.1969 ), v ktorych sa priamo hovori o spravnosti trockizmu marxistickej linie, a o prekruteni marxistickeho socializmu Stalinom (prva publikacia obsahuje predslov vedecko-vyskumnej skupiny s nazvom «proti stalinizmu», co tiez napoveda o nimi hlasanom marxizme). Vydavatelstvo „IMPETO“ ma v umysle predlzit vydanie prac Kuroda Kan'ichi. Je to prikladom toho, ze trockisticky marxizmus prenikol a stabilne sa rozvija skrz desatrocia dokonca aj v kulturne velmi svojraznom Japonsku, odtial sa potom prenasa do vlasti „Trockeho“ s cielom intelektualnej podpory novej generacie ruskych trockistov.
59
Nakolko sa J.V.Stalin dotkol zidovskej otazky, bez chvejiveho zido-nadchynania, predstavitelia sionizmu ho zaratali k „antisemitom“; avsak, kedze Stalin trestal aj prejavy predpojatej nenavisti k zidom, tak „antisemiti“ ho s velkym uspechom zaradili medzi oddanych sluzobnikov sionizmu.