Z tohto možno pochopiť, že nedodržiavanie Irakom rezolúcie OSN je len zámienkou, ktorá zakrýva skutočné príčiny a ciele USA. Neprimeraná vojenská aktivita USA voči Iraku (podrývajúca za podmienok opísaných študentom autoritu samotných USA) taktiež zapadá do trockistického scenára úmyselného vytvorenia globálnej krízy. „Nezávislé noviny“ (Nezavisimaja gazeta) zo 17. februára 1998 s podtitulkom „carte-blanche“ opublikovala článok A.Konovalova „Scenár globálneho konfliktu je celkom reálny. Stratila Amerika pud sebazáchovy?“, v ktorom sa analyzujú možnosti rozšírenia vojenských akcií na iné regióny spolu so sociálno-ekonomickými následkami týchto vojen. V tejto analýze sa zrodila téma posadnutosti:
«V súvislosti so sexuálnym škandálom okolo prezidenta Clintona časopis „Newsweek“ nedávno napísaclass="underline" „Clinton je očividne niečím posadnutý. Ak sú ľudia posadnutí, oni nepremýšľajú nad následkami.“ Neviem pokiaľ ide o samotného Clintona, no čoraz častejšie vidíme potvrdenie posadnutosti samotnej Ameriky a absenciu potrebného sebaovládania. Predtým to boli okolnosti, ktoré ich nútili sa kontrolovať. Azda by sa rozhodli USA pre silové akcie v Zálive, kým existoval ZSSR so svojim jadrovým potenciálom a ideologickou konfrontáciou? Dokonca v roku 1991, keď ideologická konfrontácia v podstate už neexistovala, USA pre svoju operáciu „púštna búrka“ zhromažďovali celosvetovú koalíciu. A teraz vyhlasujú, že už sú pripravení konať na vlastnú päsť».
Hoci aj A.Konovalov neanalyzuje, čím konkrétne sú USA a ich šéfovia posadnutí (a toto je to najpodstatnejšie pri posadnutostiach), no musí to byť zjavné z celkového obsahu aktuálnej práce: USA sú posadnuté ilúziou možnosti vybudovania globálnej „Novej Atlantídy“ podľa amerického vzoru. Posadnuté touto myšlienkou, sa snažia natlačiť pomocou vojenskej sily tam, kde sa národom nepodarilo vštepiť „americký sen“ ako životný ideál a kde nie sú vytvorené vhodné podmienky pre neobmedzenú vládu nad ľuďmi na osnove úžerníctva (Islam odsudzuje úžeru ako jeden z najťažších hriechov)[67].
Okolnosť, že USA sú nakazené trockistickým „socializmom“ (ktorý nepredpokladá silovú dominanciu akejkoľvek veľmoci, a s tým spojených hrozieb pre blahobyt pánov tohto systému), tamojší demokrati a republikáni buď nevidia, alebo to jednoducho ignorujú, považujúc svojich marxistov za nevýznamný spoločenský faktor. A hľa! Keďže „všeobecnú krízu kapitalizmu“ treba každopádne vykoreniť, no vedenie USA sa o to vôbec nesnaží, čoskoro tak bude treba vykoreniť samotnú krízu spolu s americkým kapitalizmom...
Treba poznamenať, že analytika nacionalistov v tomto ohľade je viac jasnozrivá, než analytika „nezávislých“ a demokratov. V novinách „Ruské Zhromaždenie“ (Ruskij Sabor)№ 27, r. 1997 je opublikovaný článok predstaviteľa analytického oddelenia Ruského Národného Zhromaždenia[68] V.P.Anochina „V svetovom merítku – osud Ruska“. V ňom sa priamo hovorí o politikoch Ruska po roku 1991:
«... za ich chrbtami stáli tí, ktorí potrebovali získať čas nie pre kapitalizovanie Ruska, ale pre socializáciu Európy. A to za každú cenu, aj za cenu ekonomickej intervencie do Ruska.
Nešlo o straníckych tárajov, vrytých do pamäte národa svojou hlúposťou a privilégiami, ani štátnych disidentov, ktorí platili stranícke známky a písali na dve adresy – na Západ a na Lubjanku[69]. Títo ľudia – oni sú mozgom Internacionály, druhou kolónou strany, stojaci na stráži jej finančných záujmov. Sú to tí, ktorých je teraz módne nazývať „dobrými hospodármi“ (krepkij chazjajstvennik)*. Ich cieľom nie je vládnuť v rozkradnutej krajine. Nechali nech sa o moc bijú „novopolitici“, riaditelia veľkoskladov zeleniny, blízki kolegovia. Ich cieľom je vyviesť bohatstvo, ktoré ešte ostalo v Rusku, rozmiestniť ho v Európe a Amerike, pripojiť ho k tomu čo už leží desaťročia a razom dokončiť to, čo si želal veľký Lenin – založiť Spojené Štáty Európy bez národov a hraníc. No pod jeho rozhodným vedením v Rusku sa to nepodarilo. Nič sa nedeje. Experiment pokračuje...»
Chyba v tejto analytike je iba v tom, že v skutočnosti sa nepredpokladá založenie Spojených Štátov Európy, ale Celosvetového Zväzu „Sovietskych“ „Socialistických“ Republík. A v rámci tohto Experimentu (či skôr globálneho scenára) v podmienkach umelo vytvorenej a úmyselne podporovanej zdĺhavej globálnej krízy, marxisticko-trockistická inteligencia, vychovaná na univerzitách (pre ktorú je typická povrchnosť, netrpezlivosť, a uprednostňovanie formy pred vnútorným obsahom), v okamihu realizácie strašnej ekonomickej krízy náhle začne kričať po celom svete v jazykoch všetkých národov:
“Kapitalizmus, buržoázna parlamentná demokracia, a tiež sem-tam zastaralý feudalizmus – to sú sračky. Práve ony všetkých priviedli k tejto nešťastnej globálnej kríze. Veľkí zakladatelia vedeckého socializmu a komunizmu minulých čias – Marx, Engels, Lenin, Trockij – o tomto hovorili ešte pred sto rokmi, a ak by nedošlo k skomoleniu marxizmu „ohavným stalinizmom“ [70] , tak svetlá socialistická budúcnosť by nastúpila na celej Zemi ešte v 1930-tych rokoch, a my by sme už dávno žili slobodne a šťastne. Tak poďme, postarajme sa o slobodu a šťastie našich detí a vnukov“ [71]
Približne toto ona rozpráva už teraz, no jej slová ostávajú zatiaľ nevyžiadanými reálnou politikou štátov a životom spoločnosti. Okrem povrchne jasnozrivých marxistov Japonska a Kanady, je za socializmus aj švédska veda. Pozrieme sa na publikáciu v „Ekonomických novinách“№ 48, r.1997 „Svetová kríza presvedčila: Burzu cenných papierov bude treba obetovať“. Jej autor, člen a korešpondent Ruskej Akademie Vied (RAN) V.L.Perlamutrov uvádza prognózu švédskeho profesora Bu Gustavsona na seminári o ekonomike v Upsalskej univerzite, ktorý sa uskutočnil ešte v septembri 1991:
«...Áno, socialistickému hnutiu sa podarilo odohnať od seba mnohé skupiny obyvateľov. To je fakt, s tým nič nenarobíš.
No ak sa ma opýtate, aké sú perspektívy socializmu na nie príliš vzdialenú budúcnosť, tak vám poviem: som presvedčený, že behom 7 až 10 rokov vo svete vypukne (celé tie roky sa hromadia predpoklady) taká globálna kríza vzájomnej zadlženosti krajín, korporácií, bánk, sociálnych skupín, národov, kontinentov, akú ešte nikto nevidel. Veď dnes všetci žijú na úver, dlh, a príde čas platiť... A potom celá táto neokonzervatívna konjunktúra, škrtiaca sociálne programy, privatizujúca všetko i všetkých, sa rozplynie ako dym. Aj ľuďom, obyčajným ľuďom začne byť jasné, že socialistická cesta (nehovorím o konkrétnych modeloch) je pre nich jedinou možnou cestou[72]. Prosím vás, pamätajte si tieto slová».
Ďalej už V.L.Perlamutorov píše o súčasnosti:
«Minulý október Bu Gustavson navštívil Moskvu. Rozprávali sme sa o tom, že teraz vo Francúzsku, Anglicku, Taliansku, Švédsku prišli k moci socialisti. Zrazu sme si spomenuli na tento seminár. Áno, svetová ekonomika sa hýbe presne týmto smerom. Jej slabým miestom je peňažný systém a hlavne burzový systém[73]. V skutočnosti pracujú podniky, vytvárajú produkciu, realizujú ju, získavajú príjmy. A tu zrazu nejaký George Soros machináciou na burze znižuje hodnotu akcií podniku (korporácie, firmy) a iba kvôli tomuto sa podnik ocitne na hrane krachu alebo dokonca za touto hranicou[74].
67
Agresia USA a NATO proti Juhoslavii (ktora sa zacala v marci 1999 pod zamienkou odvratenia „humanitarnej katastrofy“ v Kosove a s cielom zvrhnutia rezimu S.Milosevica, ktory nazvali „komunistickym rezimom“ bez akychkolvek realnych pricin v jeho politike, ktore by to potvrdzovali), - tiez zapada do tohoto globalneho scenara. Po vsetkom, co pod vedenim USA bolo a este bude vykonane, nikto by nemal mat pochybnosti o tom, ze prave oni su „risou Zla“, ktorej zverit ulohu hlavneho mesta sveta je nepripustne.
68
Ako vidno z citovaneho cisla tychto novin, v Ruskom Narodnom Zhromazdeni panuje taky isty „pluralizmus nazorov“ ako aj u demokratizatorov. Kedze v tomto sa prejavuje konceptualna neurcitost politiky Zhromazdenia, prave preto nie je akcieschopnym, az pokym sa nevyhrani konceptualne. Aby sme to podlozili prikladom, uvedieme fakt.
V citovanom cisle novin je opublikovany clanok dr. V.Kasinova „Upiri vsetkych cias a narodov“, v ktorom autor priamo ukazuje na zidovske organizovane uzernictvo, ako na dominantu Zapadu. Priamo poukazuje na to, ze marxizmus je lzinauka, ktorej cielom je ochranit neobmedzenu vladu zidovstva nad narodmi v akoze „socialistickej forme“ a zaroven rozbit svojich konkurentov – narodne vladnuce triedy. Pritom kritizuje aj Pravoslavnu cirkev:
«Nech sa na mna nehnevaju veriaci, no prave krestanske nabozenstvo bolo tym paklucom, ktory zidia pouzili na prielom „hranice osidlenia“ (vyhradene uzemie pre zidov v carskom Rusku – „certa osjodlosti“)*. Ide o to, ze v carskej dobe v dotaznikoch chybal takzvany „piaty bod“ – narodnost, zato tam bol druhy bod – vierovyznanie. Cirkevni duchovni krstili kohokolvek („Boh rozdiely nerobi“)<...> Pritom ani sami zidia, ani pravoslavna literatura nesustreduje pozornost na tu skutocnost, ze judaizmus zidovi dovoluje klamlivo prejst na inu ideologiu, pricom v dusi zostava aj nadalej zidom.».
Na rovnakej strane je clanok „K 70-temu vyrociu narodenia velkeho syna Vlasti. Byt Rusom! Metropolita Jan“ kde su uvedene citaty z knihy metropolitu Jana „Bitka za Rusko“:
«Pojem „rusky“ a „pravoslavny“ sa spojili v jedno. Tak tomu bolo, kym Rusko nasilne nerozdelili – zamerne, zlomyselne, obozretne. Vedeli, ze na to, aby znicili Rusko, treba zacat zneuctenim duse...»
Metropolita Jan zomrel, okolnostami svojej smrti tak potvrdil nevhodnost pred Bohom biblickej doktriny vykupenia sveta na osnove uzernickeho rasoveho monopolu. No ani on, ani druhi hierarchovia nedali odpoved na otazku, preco uctievaju antirusku doktrinu uzernickeho otrokarstva (Stary zakon - Deuteronomium), a preco tuto ohavnost nanucuju narodom Ruska a davaju rovnost medzi «byt biblicko-„pravoslavnym”» a «byt Rusom».
A preto citaciu z pisma metropolitu je vhodne spojit aj s krstenim Rusi: cize krstili zamerne, zlomyselne, krstili do lziveho ucenia, poskvrnujuc dusu, aby znicili Velku Rus, Prvotnu...
A kym sa Ruske Narodne Zhromazdenie nevyhrani konceptualne (podla Biblie, alebo mimo tuto ohavnost), Rusko z neho uzitok mat nebude.
71
Tito zaroven takych „komunistov“ ako je A.N.Jakovlev mozu oznacit hnusnymi stalinistami (ktori sa pod maskou marxizmu usilovali o obnovenie kapitalizmu), a poslat ich cestou „idealistov“, „romantikov“, na ktorej nasli smrt mnohi abstraktni humanisti minulosti.
72
No mnohi aj nepochopia. A mnohi budu hajit svoje pravo zit v minulej pochabosti (akoze pravo sukromneho vlastnictva na prostriedky vyroby kolektivneho pouzivania; na vyrobky ktore vyprodukuju a na obsluzny personal)
73
Podstata tejto slabiny spociva v tom, ze v celom systeme vzajomnych vztahov realnej vyroby, financneho systemu, uveru s urokom – sa akcie zmenili na formu prijimania dlzobnych upisov ich majitelmi (a nie emitentmi akcii) – a to vedome nesplatitelneho dlhu, splodeneho urokom z pozicky a emisiou prostriedkov platby. Vedoma nesplatitelnost dlhu je podmienena tym, ze tempa rastu energopotencialu realneho sektoru ekonomiky zaostavaju za tempom rastu sumy penaznych a nahradnych nominalov, nachadzajucich sa v obehu v spolocnosti a nekrytych realnou produkciou.
Prirodzene, skutocny majitel tohto systemu si sam vybera moment, kedy mu je vyhodne predlozit vsetky alebo cast dlhov k vyplate, a realizovat tym urcite ciele, leziace mimo oblast financii. Ostatni pri tomto figuruju v lepsom pripade ako divaci, no ovela castejsie ako barani, u ktorych dozrel cas k tomu, aby ich ostrihali alebo opiekli na saslik.
74
Znizenie ceny akcii sa realizuje vo vnutornom obehu trhu „cennych“ papierov („prietrz“ ekonomiky) kaskadovitym predajom nahromadenych rezerv urcitych akcii. Ak sa na sekundarnom trhu „cennych“ papierov objavia akcie v mnozstve, ktore vyrazne presahuje trvalu ponuku za stabilne ceny – sposobuje to, bud zastavenie odpredaja takychto akcii inymi majitelmi, co vedie k automatickej stabilizacii ich cien trhovym mechanizmom; alebo cena akcii pada. Ak cena na akcie pada rychlo a vyrazne, tak mnohi drzitelia sa ich snazia rychlo zbavit, skor nez cena padne nizsie. Presne kvoli tomuto cena pada este rychlejsie a prudsie. Firma-emitent do tejto chvile moze pokojne pracovat. No ak cena pada aj nadalej, tak mnozstvo drzitelov akcii sa uz neobracia na burzu, ale na cetralu firmy-emitenta. V tomto pripade riaditelstvo firmy sa ocita pred hrozbou vyhlasenia firemneho bankrotu, nakolko vykupit takmer vsetky akcie za ich nominalnu hodnotu (podiel bilancnej hodnoty podniku pripadajuci na nominal akcie) alebo hodnotu blizku k nej, si ani jeden podnik nemoze dovolit bez znizenia objemov svojej cinnosti v jej financnom a realnom vyjadreni.
Aby sa tomuto zabranilo, pri zdlhavom a vyraznom pade cien vlastnych akcii na burzach „cennych“ papierov, podniky v takychto pripadoch sami zvycajne skupuju akcie ktore predtym vypustili. Toto nevyhnutne vedie k financnym stratam a znizeniu objemov cinnosti firmy, co moze sposobit dalsi pad cien vlastnych akcii. Hoci to este nie je bankrot, nie je to ani priaznive pre realny sektor ekonomiky, kedze vsetky podniky patria urcitym odvetviam, a odvetvia su medzi sebou prepojene systemom vymeny tovarov a vzajomnych platieb i nedoplatkov.
To znamena ze problemy jedneho podniku realneho sektoru, sposobene procesmi v „prietrzi“, sa vzdy dotykaju mnohych podnikov, s ktorymi su primarne zviazane v retazci vymeny tovarov. No „prietrz“ nikdy nezasahuje len nejaky-ten jeden podnik: ona „saje stavu“ zo vsetkych, ktorych akcie sa ocenuju na burze, dokonca aj tych, ktore akcie na burze vobec nemaju. Preto „prietrz“ (tam kde na sekundarnom trhu „cennych“ papierov koluju akcie velkeho mnozstva podnikov a dalsich objektov spekulacii ) – to je zbran hromadneho nicenia realnej ekonomiky...