A keďže ekonomika je najzložitejšia sieť vzájomných platobných vzťahov, tak namiesto bežných kalkulácií za tovary a služby nastupujú a narastajú nedoplatky, ktoré následne znižujú hodnotu akcií (teda vlastne hodnotu výrobných zdrojov vzájomne prepojených podnikov).
Nastupuje to, čo tu už bolo v roku 1929. Hoci vtedy svetová ekonomika nebola tak tesne prepojená. Teraz ale je. A nielen to, teraz najväčším dlžníkom sveta je ekonomika USA. Pokým tu nie je veľká a zdĺhavá kríza, tak ekonomika USA v mnohom žije na úkor vykorisťovania ekonomík iných krajín – tlačia zelené papieriky s názvom „dolár“ a výmenou za ne dostávajú suroviny, materiály a pod.»
Keď globálna ekonomika „spadne“ do globálnej depresie, tak dav, ktorý sa tohto marazmu presýti, podporí názory tej časti inteligencie, ktorá bude ešte horlivejšie ako dnes kričať o nevyhnutnosti prechodu k socializmu v globálnych rozmeroch. Po určitom úsilí o zachvátenie štátnej moci, neutralizácii a odstránení odporcov (demoralizovaných a hysterických z dôvodu ich konceptuálneho bezvládia), bude sformovaná „svetlá socialistická budúcnosť“ v globálnych rozmeroch. Taká, aká bola v ZSSR za čias Chruščova a Brežneva.
Pritom v lojálnych krajinách sa kádrová politika (pri nábore a rozmiestňovaní manažérov a špecialistov) bude realizovať podľa pracovných kvalít, tak ako to bolo v ZSSR pri Stalinovi; a v nelojálnych krajinách bude výber kádrov negatívny, tak ako to bolo v Rusku za čias Nikolaja II, vo Weimarskej republike, v ZSSR za čias odmäku a stagnácie – aby sa zabezpečil ich neúspech pri pokuse o následné zasvätenie do svetového systému „socializmu“ na osnove marxizmu.
A v tomto „socializme“ (už nie v jednej separátnej krajine, ale) na celom svete platí že:
Čisto formálne podľa práva – sú si všetci rovní. Avšak, niektoré rodiny sú si o trochu rovnejšie ako tie ostatné. Všetky deti sa učia v rovnakých školách podľa rovnakých osnov, no akosi samo od seba sa deje to, že medzi vyznamenanými je židov viac než ich podiel v zostave obyvateľstva, medzi študentmi je ich podiel ešte väčší, medzi kandidátmi vied je to takmer polovica, a medzi doktormi a akademikmi viac než polovica. Podobne to vyzerá aj v umení. Politici, nech by ich pôvod bol akýkoľvek, potichu sa vyberajú z množstva uchádzačov, uznaných hodnými, a vládnu na základe vedeckých odporúčaní, vypracovávaných sionizovanou vedou.
Keďže v lojálnych krajinách výber politikov a ďalších manažérov pánmi prastarého „trockizmu“ sa zabezpečuje na opačných princípoch než tie čo priviedli ZSSR ku krachu, — tak ich ekonomika prekvitá, chudobných niet, nadmieru bohatých niet, ekologická kríza sa zmierňuje, „prežitky kapitalizmu“ a rôznych druhov nacionalizmu sa ničia v globálnom rozsahu, občas spoločne aj s ich nositeľmi (ak v davo-„elitárnej“ spoločnosti je 60% ľudí so všetkým spokojných, 35% „nevie povedať“, čo im prekáža, 4% je nespokojných s konkrétnymi nedostatkami, tak s 1% otvorene nespokojných so spoločenským systémom je v takejto spoločnosti možné systematicky robiť, čo sa len zapáči, kľudne nazývajúc plánované represie starostlivosťou o blaho 99%).
Všetko je sprevádzané jedným a tým istým marxizmom a vykladaním života na jeho základe, proti ktorému väčšina neprotestuje. Marxizmus stojí mimo kritiku, ani nie tak kvôli priamemu zákazu a hrozbe represií, ale skôr preto že kým sa zabezpečuje riešenie minulých problémov a udržuje sa spokojnosť spotrebiteľov, obnova a rast výroby, tak väčšina nemá dôvod pochybovať o marxizme-trockizme. Väčšina teda uvažuje približne takto: No dobre, okrem základov v marxizme ničomu nerozumiem, ale profesori — internacionalisti Mitin a Judin, Minc, Varga, Gefter, náš Afanasjev, japonský Kuroda Kan'ichi a ďalší to chápu; nech teda oni chápu a zaoberajú sa svojou prácou. Ja sa zasa zaoberám svojou prácou: čestne pracujem, dostávam plat, ja aj moja rodina má dostatok; ľudia rôznych národností pracujú a žijú spolu, pomáhajúc si navzájom, a všetci z roka na rok žijú lepšie; „dnešný Trockij“[75] ohlásil politiku plánovaného znižovania cien v globálnych rozmeroch a Sovietska vláda Celosvetového Zväzu Sovietskych Socialistických Republík ju úspešne realizuje; a tí, čo hovoria, že marxizmus-trockizmus je zlý, že „dnešný Trockij“ a jeho spolubojovníci sú despotovia, pokrytci a bábky mafie, anonymne vládnucej v zákulisí, to sú nepriatelia nášho celosvetového šťastia; chcú nás pripraviť o všetko, čo sme dosiahli na základe učenia Marxa a Engelsa a tvorivého rozmachu dedičstva ich veľkými vernými žiakmi: Leninom, Trockým, Kan'ichi Kurodom, „dnešným Trockým“...
Niektorí jednotlivci chápu, čo sa reálne za tým skrýva, no okolie ich (dokonca aj bez represií) stavia pred otázku: «A čo by si chceclass="underline" práca je, výplata je, si najedený, obutý, ošatený, cez sviatok môžeš „kultúrne piť“, máš kde bývať, žena a deti sú zabezpečené, cez dovolenku môžeš pochodiť celý svet. Čo by si ešte chcel?»V podmienkach takejto prízemnej samoľúbosti skutočná pravda týchto pár jednotlivcov ostane nežiadúcou...
V duchu tohto scenára leží aj článok akademika, generálmajora na dôchodku A.Sokolova „Popol ilúzií“, opublikovaný v novinách „Nový Petrohrad“ № 6 z 12. februára 1998. Článok začína slovami:
«Výsledky volieb do miestnej samosprávy z 8. februára urobili jasno v tiahnucom sa spore o cestách rozvoja Ruska. 88 % obyvateľov[76] toho najzápadniarskejšieho mesta v Rusku sa vyjadrilo proti právu sami si voliť vládu. Stalo sa to zavŕšením padajúcej tendencie počtu voličov ochotných zúčastniť sa vo voľbách v priebehu posledných 5 rokov. Možnosť voliť si vládu sa tak v Petrohrade ukázala reálne potrebná len pre 12 % jeho obyvateľov. Demokracia sa v Rusku neuchytila. Potichu, s ľahostajnosťou, sa tak Rusi vzdali demokracie. Pokojne čakajú na ľubovoľnú vládu a sú pripravení podriadiť sa hocikomu».
Táto interpretácia je správna, len ak v tichosti a bez domýšľania by bolo jasné, že alternatíva pre koncepciu spoločenského systému realizovaného na Západe neexistuje. No ak by sa vedelo, že alternatíva existuje, potom by výsledky volieb znamenali, že iba 12 % voličov vedome a nezmyselne podporuje jeden zo spôsobov realizácie biblickej doktríny rasového otrokárstva, nazvaný «západná demokracia»; z celkového počtu tých, čo neprišli na voľby, teda 88 % voličov — jej určitá časť je skutočne konceptuálne ľahostajná a ako dobytok pripravená prijať hociktorú vládu, ďalšia časť by rada podporila iný spôsob realizácie tej istej biblickej koncepcie, a určitá časť vedome i podvedome podporuje alternatívne koncepcie, a z toho dôvodu nemá čas na vyjadrenie voličskej aktivity v koncepcii spoločenského života, ktorá je pre nich neprijateľná. Ale keďže západná demokracia sa v Rusku ukázala ako neschopná života, tak A.Sokolov prechádza k odôvodneniu alternatívy:
«Akým len nezmyselným zločinom bolo zničenie socializmu v Rusku – systému, ktorý umožňoval zaistiť liberalizmus, materiálny blahobyt a slobodný rozvoj osobnosti. Socializmus bol jediným možným spôsobom zabezpečiť dostatočnú úroveň slobôd, sociálneho zabezpečenia a ekonomickej aktivity bez demokracie. To je jeho hlavná odlišnosť od ľubovoľnej diktatúry, ktorá podobné veci nedokáže. V krajine, kde demokracia nie je geneticky prijímaná národom, je brežnevský socializmus – ideálnym spoločenským systémom. Iste, z európskeho uhla pohľadu sa socializmus zdá byť príliš exotickým spoločenským zriadením – rovnako, ako každé stabilné neeurópske zriadenie».
75
Analogia k epoche, ked trockisti zacali zvelicovat kult osobnosti Stalina: «Stalin — to je dnesny Lenin».