Despotizmus (ako jeden z prejavov démonizmu), sa tvári že on neignoruje tieto rozdiely v stroji psychiky jednotlivcov, a akoby práve preto sa snaží každému spravodlivo udeliť jeho sociálny status, t.j. práva a povinnosti v súlade s jeho reálnymi možnosťami. V skutočnosti je ale iba despotizmom a nie spravodlivosťou, pretože ignoruje inú dôležitejšiu vec, a to: keď sa stroj psychiky zmení, tak nie len vzdorovitý (v minulosti) jedinec začne hľadať východisko z tejto sociálnej ohrady, do ktorej ho despotizmus zahnal.
Abstraktný humanizmus ignoruje vymenované rozdielnosti v stroji psychiky jednotlivcov a tvrdí, že všetkým a „hneď teraz“ musia byť poskytnuté rovnaké práva, realizované v živote na základe toho, či iného chápania podstaty demokratických procedúr, dostupných všetkým. No v realite, pri pokusoch zrealizovať tento prístup v praxi spoločenského systému života množstva jednotlivcov, situácia sa stáva horšou než pri otvorenom despotizme. V tomto tvrdení nie je nič nové. Okrem toho, konzervatívci toto tvrdili abstraktným humanistom neustále: «Existujú ľudia, ktorí sa zmenia na hovädá, len čo sa s nimi začne jednať ako s ľuďmi», — V.O.Ključevskij.
Ničmenej, je dosť veľa jednotlivcov, ktorí by radi urobili niečo „hneď teraz“, a nevedia prekonať svoju netrpezlivosť. Následkom tejto netrpezlivosti sa púšťajú do činnosti, ktorej perspektívy neblahého zakončenia nevidia, nakoľko sú zahltení túžbou uskutočniť svoj dobrý úmysel „hneď teraz“, ignorujúc výstrahu: «Nezačínajte činnosť, ktorej zakončenie neleží vo Vašich rukách», — V.O.Ključevskij.
Ďalší zasa, uvidiac určitú viac-menej vzdialenú perspektívu, ktorej realizácia je celkom reálna (za predpokladu že sa k nej vybuduje cesta z reálnej prítomnosti), okamžite zanechajú prítomnosť a ženú sa ozlomkrky za perspektívou (vidinou budúcnosti)*, nebudujúc v reálnej prítomnosti nič pre jej uskutočnenie, alebo skúšajú na jej uskutočnenie použiť vyložene nevhodné prostriedky, pričom na posúdenie vhodnosti prostriedkov sa im nezdá potrebné “strácať čas” (ako sa to zo začiatku prihodilo v Rusku pri terorizme dekabristov a neskôr marxistov), ospravedlňujúc to frázou: “na premýšľanie už je neskoro“ alebo „treba robiť aspoň niečo“. A čo také možno urobiť bez rozmýšľania?
No existujú aj takí, čo povzbudzujú všetkých dobromyseľných netrpezlivcov, za tým účelom, aby ich rukami zničili prítomnosť a zablokovali cesty k reálne možnej priaznivej perspektíve. Medzi takýchto sa radí aj M.S.Gorbačov, kedysi povzbudzujúci zlatokopov perestrojky slovami: «Perestrojka – to je ale neprebádaná cesta, súdruhovia!», — a nikto sa ho neodvážil zahriaknuť: «Nepoznáš brody – neskáč do vody! Povedzte mi prosím ale úprimne: „Vy ako hlava štátu – ste idiot, alebo nepriateľ národa?“»
Ľudia správajúci sa netrpezlivo, odmietajú (ruskú)* národnú múdrosť vyjadrenú slovami: «Trpezlivosť a práca všetko zdolajú»[90]. V Koráne je podmienenosť skutočnej mravnosti trpezlivosťou vyjadrená priamo:
«Dobro a zlo nie sú si rovné. Odstraňuj zlo tým, čo je lepšie <ako zlo>, a potom ten, kto je tvojim nepriateľom, stane sa tvojim blízkym priateľom. A nedosiahne to nikto, len ten, kto trpel <znášal>; nedosiahne to nikto, len držitelia veľkého dielu». — Súra 41:34, 35.
Na to isté poukázal aj Kristus:
«Kto chce ísť za Mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž, a nasleduje Ma...» — Marek, 8:34.
Netrpezlivci, ktorí nevenujú pozornosť a silu tomu, aby v sebe sformovali ozajstnú trpezlivosť a sebadisciplínu pri práci na realizácií dlhodobej perspektívy, stanú sa obeťami sebaklamu, keď ich netrpezlivosť budú podporovať ich ďalekozriví a trpezliví protivníci. Pritom ak ich protivníci pracujú na objektívne Zlo, potom nedisciplinovanosť a netrpezlivosť je priama cesta k posadnutosti, biorobotizácií. Okrem toho netreba zabúdať ani na démonické osobnosti.
Démonické osobnosti, — disponujúc (vedome či podvedome) prehnaným sebahodnotením, súc nositeľmi zvieracieho stroja psychiky, zombie psychiky alebo žijúci v svojvôli individualizmu (oslobodeného od zajatia inštinktov a zombie programov), — plodia agresívno-parazitický individualizmus, nárokujúci si na nadľudskú dôstojnosť uprostred ľudstva.
Majú sklon k vzájomnému hodnoteniu svojej hierarchickej dôležitosti a spochybňovaniu „znížených hodnotení“ (podľa ich názoru) od ostatných voči ním samotným. Medzi nimi sú tiež netrpezlivci, no sú tam aj ďalekozriví činní stratégovia, disponujúci mimoriadnou trpezlivosťou, nepovažujúci sa za priviazaných k vonkajšiemu sociálnemu času.
V spoločenstvách dnešnej globálnej civilizácie reálne existujú dobromyseľní netrpezlivci, ktorí prejavujúc tento špecifický druh pochabosti, sa zoskupujú do kŕdľov. Keď kŕdle takýchto netrpezlivcov (idúc hlavou proti múru) prídu k štátnej alebo inej moci nad spoločnosťou a začínajú realizovať svoj abstraktný humanizmus, tak tento sa následne premení na lavínu najrôznejšej zločinnosti, pretože rozdiely v stroji psychiky jednotlivcov predsa len reálne existujú. Tieto rozdielnosti v stroji psychiky plodia vzájomne sa vylučujúce chápania (každým z množstva jednotlivcov) konkrétneho dobra a konkrétneho zla, alebo absolútnu neprítomnosť presného chápania týchto vecí. To sa potom premieta do vnútrospoločenských konfliktov množstva antropoidných živočíchov - biorobotov-zombie, svojvoľných démonických individualistov, a tých, ktorým sa počas každej historickej éry podarilo stať sa Človekom - v súhrne tvoriacich spoločnosť[91].
Tento druh konfliktov (spôsobených rozdielmi v správaní, v ktorom sa odráža každý z existujúcich strojov psychiky v spoločnosti), býva potláčaný alebo odstraňovaný inštitúciami spoločenského samoriadenia, a to rôznymi prostriedkami: «naviať sen», umelo vytvoriť záujmy (aktivitu)* pre znepriatelené strany mimo sféry konfliktu, fyzicky izolovať od spoločnosti alebo zlikvidovať jednu, prípadne viac strán, zúčastnených v konflikte.
Po odstránení obzvlášť krvavých následkov pokusu realizovať v praxi abstraktný humanizmus „hneď teraz“ v spoločnosti, ktorý ešte nedozrel do ľudskosti, — nasledujúce viac či menej despotické podržanie dosiahnutej dynamickej rovnováhy medzi spoločenskými skupinami, — nové pokolenia abstraktných humanistov nazývajú totalitarizmom, despotizmom, diktatúrou a podobnými „nepeknými slovami“. No ak sa im podarí znova dostať k moci, tak abstraktný humanizmus plodí ďalšiu v poradí katastrofu spoločenského systému, a spoločnosť, ak nezahynie v nej, tak po nejakom čase obnovuje «despotický poriadok», potláčajúci slobodu jedných alebo druhých spoločenských skupín: tried, stavov, klanov, a tiež slobodu samovyjadrenia sa v živote toho ktorého stroja psychiky[92]. Takáto je približne periodicita celej minulej histórie (zhrnutej v kronikách), vo všetkých regiónoch planéty.
Pokračování...
90
Na Slovensku je analogicke prislovie: „Trpezlivost ruze prinasa“, alebo „Pevna vola vsetko zdola“, „Dockaj casu, jak hus klasu!“ – dopl. prekl.
91
Ale spolocnosti sa vo svojom historickom rozvoji odlisuju navzajom nielen kulturnou svojraznostou kazdej epochy, ale aj proporciami, ako su v nich zastupene prv opisane typy a podtypy psychiky.
92
Treba mat na pamati, ze jednoznacna zavislost medzi „strojom psychiky“ a „triednou prislusnostou“ sa nepozoruje, i ked statisticka zavislost (sposobena pritomnostou socialnych skupin v spolocenskom zjednoteni prace), medzi „triednou prislusnostou“ a stupnom vyspelosti tych ktorych telesnych a dusevnych kvalit jednotlivcov ma miesto.