V roku 1985 existovala aj iná cesta k slobode – nie cez „kanalizačné potrubie“, – no práve takí ako A.N.Jakovlev, zaťažení kadejakými ohavnosťami a s trockistickou psychikou priviedli spoločnosť do tohoto „kanalizačného potrubia“, keďže minulým pokoleniam psychických trockistov sa podarilo uzurpovať mocenskú štruktúru v strane i štáte potom, ako zlikvidovali Stalina.
To, že národy ZSSR to tolerovali, je druhá vec. Vládnuca „elita“ – je tiež časťou národa a táto mala a má otvorenú možnosť viesť krajinu inou cestou.
Avšak samotný fakt toho, že všetci sa ocitli v „kanalizačnom potrubí“, plnom všelijakých nečistôt, podľa A.N.Jakovleva nie je výsledkom chybnej morálky a etiky vládnucich reformátorov (počnúc rokom 1953), ale je to len následok ich „romantizmu“ a „idealizmu“: «pre nás, romantikov reforiem...» (str. 170); «mňa osobne veľmi sklamala (a nie raz) náchylnosť k romantickým ideálnym hodnoteniam» (str. 175). Tento druh „idealizmu“ a „romantizmu“ sa odráža aj v knihe, napísanej pre budúcnosť; odráža sa v tom, že kniha je preplnená naozaj vznešenými slovami o humanizme, Dobre a Zle, no zároveň takáto kniha neladí s históriou. Zlo aj Dobro je v histórií vždy konkrétne.
Pokus oddať sa abstraktnému, nijako konkrétne so životom nezviazanému humanizmu, je v podstate jedna z odrôd konkrétneho Zla.
A konkrétne Dobro (je v drvivej väčšine prípadov) prekazenie konkrétneho zla – teda praktický, a nie abstraktný humanizmus.
V tomto zmysle, ak aj bol Bronstein-Trockij vnútorne ozajstným abstraktným humanistom, tak v svojich činoch sa javil ako zločinec-praktik. Zato Stalin bol humanistom-praktikom, potláčajúcim abstraktných humanistov, ktorých dobré úmysly bez dobrých skutkov menia život ľudí na peklo. A v pekle je život nemožný. A hoci odstránenie pekla z života ľudí – je proces bolestný a špinavý (v spoločnosti s nevyvinutou duchovnosťou), stále ide o proces praktického humanizmu. Abstraktní humanisti totiž konajú takým spôsobom, že nenechávajú spoločnosti čas na rozvoj nefalšovanej ľudskej duchovnosti a na reakciu voči nim ideálnymi nenásilnými metódami, stvárňujúcimi vysokú duchovnosť. Rozdiel medzi boľševizmom a prastarým psychickým trockizmom – je vo vzájomnom vzťahu konkrétneho a abstraktného (presne neurčeného) Dobra a Zla. Hľadanie pomsty a odplaty za minulé skutky – nie je vlastné boľševizmu[31], no neľútostná likvidácia aktívnych pokrytcov a zločincov je v ňom dopustiteľná, ak už iné prostriedky prestali byť efektívne.
„Nové Zvesti“ (“НовыеИзвестия”) v čísle z 29.01.1998 zverejnili rozhovor Jurija Kovalenka s francúzskymi sociológmi Michel a Monique Pinçon pod titulkom «Elita: národná česť alebo kasta žrecov?». Ešte predtým, ako okomentujeme rozhovor, spomenieme ,že tí, čo sa považujú za „elitu“, sú reálne hanbou národov, i keď oni sami sa majú za filantropov a dôležitých ľudí. A hoci sami o sebe predstavujú uzavretú, občas globálnu kastu, no je to kasta spotrebiteľov (prospechárov), z ktorej len jednotliví predstavitelia dokážu myslieť. No na tejto úrovni už nejde o žrecov, ale hierarchov-znacharov mágie moci nad živlom davu, ľahostajnému k svojmu osudu. Práve títo znachari sú vnútro-sociálnymi pánmi prastarého psychického trockizmu.
«— Čo také dnes znamená elita? Rozum, česť a svedomie národa alebo klan, ktorý prevažne dbá o svoje záujmy?
— V prvom rade nejde len o jednu elitu, ale niekoľko – ekonomická, intelektuálna, politická, administratívna a pod. Ako sociológovia nemáme veľmi radi slovo „elita“, ktoré má pozitívny význam. Slovo elita predpokladá príslušnosť „k najlepším z najlepších“. Dávame radšej prednosť výrazu - sociálne dominujúca trieda».
Je to dosť významný názor, úplne odlišný od názorov tých, čo v súčasnosti vzlykajú o chronických neúspechoch vo formovaní novej „elity“ v Rusku, dávajúc prednosť výrazu „elita“ namiesto „sociálne dominujúcej triedy“; a už vôbec nehovoriac o samotnom formovaní „sociálno dominujúcej triedy“ a jej charaktere (morálnych a etických kvalitách). Dominovať v spoločnosti môžu aj najhorší z najhorších, aj najlepší z najlepších pustokvetov[32], zatiaľ čo slovo „elita“ vo všetkých oblastiach poznania (s výnimkou dnešnej ruskej sociológie) má skutočne zmysel výberu najlepších z najlepších.
Ďalej sa oznamuje že:
«Vo Francúzskom systéme dedičná elita starých buržoáznych a aristokratických rodín (ktoré zastávajú kľúčové miesta v spoločnosti a štáte) sa akoby zlieva s elitou, ktorej sa podaril (pomocou diplomov[33]) uskutočniť sociálny výstup. Medzi dvoma elitami tak vzniká solidarita. Oni fungujú ani nie na mafióznej osnove, ale zaoberajú sa lobovaním, vzájomnou podporou, bez ohľadu na časom vznikajúce ideologické rozpory».
Treba mať na pamäti, že každá odnož sociológie obsluhuje vždy jednu alebo niekoľko spoločenských tried, ale nie celú spoločnosť ako celok. Oficiálna sociológia, či už sociológia vládnuceho režimu alebo sociológia zákonnej opozície, zvykne dodržiavať vžitý „bontón“ danej spoločnosti, následkom čoho niektoré veci iba naznačuje (tí čo vedia, pochopia aj narážky. A ten čo nepochopil, tomu to ani netreba vedieť), a iné veci jednoducho zamlčiava, akoby vôbec neboli.
Práve z tejto osobitosti oficiálnej sociológie vznikajú slovné obraty typu «ani nie na mafióznej osnove», keďže byť «mafiánmi» sa posudzuje ako nevhodné. Preto pre mafiózny charakter činnosti (svojou podstatou) predstaviteľov dedičných a skrz diplomy pridružených „elít“ – hľadajú sa slová, ktoré nemajú v spoločnosti negatívny význam: «lobovanie», «vzájomná podpora». No tichá vzájomná podpora je charakteristická aj pre činnosť predstaviteľov mafií, odsudzovaných oficiálnou vládnucou „elitou“. Preto ak strhneme pláštik výrazov „korektných pre verejnosť“ (nehanobiacich niekoho osobné sebavedomie), tak francúzska sociológia v podstate priznala klanovo-mafiózny charakter moci vo Francúzsku.
«— Vari vo Francúzsku elita nezjednocuje skutočne tých najlepších?
— Nie je to tak. Nedá sa povedať, že do jej zostavy vstupujú len múdri, len vzdelaní, len civilizovaní, ktorí prevyšujú všetkých ostatných. Francúzsky systém vzdelávania, namiesto toho aby dával rovnaké vzdelávanie všetkým, zaoberá sa selekciou. Vo výsledku sa tak do najlepších vysokých škôl takmer vôbec nedostávajú deti z nižších vrstiev. Sú tu dve možnosti. Buď sú tieto deti idioti – je možné že niektorí takto uvažujú, hoci málo kto o tom hovorí nahlas. Alebo je problém v organizácií vzdelávania, ktorá nie je postavená na rovnosti. Hra je vopred odohraná, všetko je predurčené, a len určití jednotlivci z národa sa predierajú do prestížnych škôl».
V podstate táto odpoveď potvrdzuje prv celkom delikátne vyslovený názor o mafióznom charaktere moci „elít“ tak vo Francúzsku, ako aj celkovo vo svete. Táto odpoveď ale poukazuje aj na mafiózny charakter sociológie. Napríklad, sociológia sa mení z prázdnych rečí (na témy sociálnych problémov) na reč života[34] vtedy, ak po odhalení určitých nezrovnalostí (a problémov) v živote spoločnosti, prechádzajú sociológovia k vyriešeniu týchto nezrovnalostí (a problémov) ku blahu spoločnosti. V konkrétnom danom prípade si bude treba zvoliť jednu z dvoch možností:
31
Stalinsky UV aj lokalne stranicke organizacie mnohokrat omilostovali mnohych opozicnikov, no oni tvrdosijne pokracovali vo svojej antibolsevickej cinnosti. Z takychto kedysi omilostenych a kajucnych trockistov vzisiel aj N.S.Chruscev. Preto dnesne pokolenie nema dovod stonat o krutosti voci „idealistom a romantikom revolucie“: boli likvidovani preto, lebo boli aj nadalej aktivnymi protivnikmi bolsevizmu, verejne, no pokrytecky priznavajuc jeho pravost.
32
Pustokvet –> pusty kvetov, bezkvety -> neplodny - clovek, ktoreho cinnost neprinasa spolocnosti ziadne uzitocne plody. – pozn. prekl.
33
Maju sa na mysli diplomy Narodnej skoly administracie (ЭНА), Institutu politickych vied a niektorych dalsich vyssich institutov.
34
Dlh zrecestva voci spolocnosti – je jasnym a pravdivym slovom, NEZISTNE riesit mozne problemy zivota spolocnosti skor, ako tieto prinesu skodu ludom a okolitemu prostrediu. Ak toto chyba, potom ti, co sa nazyvaju zrecmi su iba sarlatanmi, alebo znacharmi, parazitujucimi na rieseni problemov.