Zjavné úsilie vyhnúť sa konkrétnosti a presnosti v problematike konceptuálnej moci v spoločnosti i nad spoločnosťou sa najvýraznejšie prejavuje v nasledujúcom odstavci:
«Všetko toto je možné, pravda, len za podmienok slobodnej diskusie. Vieme, že diskusia predpokladá pluralizmus, trpezlivosť k iným názorom, tolerantnosť, kultúru dialógu. No toto vonkoncom neznamená všežravosť. Právny rámec (zvýraznené samotným M.Racom) ohraničuje kruh postojov a názorov, ktoré je užitočné rozoberať (a tým aj popularizovať) v «NG-S». Čitateľom musí byť tiež garantovaná istá úroveň profesionalizmu. Akademické tituly a posty – a nie indulgentia[53], dovoľujúca vodiť čitateľov «NG-S» za nos. Dávať na to pozor, je priamou povinnosťou redakcie».
Tento odstavec je sám osebe obrazom vysokokvalitného „vodenia za nos“. Ide o to, že ak sa pozrieme na „právny rámec“ (zákonodárstvo) z konceptuálneho pohľadu, tak toto zákonodárstvo je jasne určenou hranicou, na ktorej sa jedna koncepcia (systému života) civilizácie chráni od iných s ňou nezlučiteľných koncepcií (systémov života) tej istej civilizácie.
To znamená, že M.Rac si svoju koncepciu už dávno vybraclass="underline" či sa rozhodol podvedome, a či vedome a potichu, to nemá pre jeho čitateľov žiadny osobitý význam. Navyše aktuálna koncepcia je v tomto kontexte vykresľovaná spoločnosti v tichosti – medzi riadkami ako bezalternatívna. Ak je hlavným cieľom udržanie vedomého alebo podvedomo-automatického názoru o jej bezalternatívnosti spoločnosťou, tak pochopiteľne ani nebude predmetom posudzovania a porovnávania (jej samej) s inými možnými koncepciami: v lepšom prípade — preto, aby sa (týmito posúdeniami) nestrácal čas pri realizácií už dávno a potichu prijatej koncepcie (pánmi „Rac-ov“); v horšom prípade — koncepcia je ohavnosť, a aby sa to dalo zakryť, M.Racom navrhované posúdenia spôsobov realizácie konkrétnych detailov koncepcie treba vykonávať v rámci vypracovaného v nej práva – noriem zákonnosti.
Pri tom je neprípustné, aby niekto vyhodnotil všetky vyhlásenia aj zamlčania tejto koncepcie a vyniesol voči nej konkrétny verdikt, čím by splodil novú alternatívu k tejto koncepcií alebo podporil jednu z predchádzajúcich alternatív (systematicky zamlčovaných urečnenými „Racami“ v priebehu historicky dosť dlhého obdobia).
Ak hovoriť o podstate tejto potichu pretláčanej koncepcie, tak v jej charaktere sa vyjavuje celá biblická doktrína globálneho finančného rasistického otrokárstva na osnove úžerníctva, klamstva, kultivovania nevzdelanosti a idiotizmu systémom (akože) vzdelávania.
M.Rac – to už nie je obsluha prastarého psychického trockizmu, ale reálny psychický trockizmus v akcii, i keď nedisponujúci plnou mocou koncepcie (realizovanej nimi v podmienkach Ruska dnešných dní). Trockizmus by iste uprednostnil nevychádzať na (pre neho) klzkú cestu konceptuálnej činnosti a stýkania sa s (pre neho) vražednou téematikou (spätou s problematikou konceptuálnej moci v spoločnosti a s problematikou činnosti skutočného žrečestva, ako aj znacharov a šarlatánov). Každopádne, reálna alternatívna konceptuálna činnosť, aktivizovaná v Rusku počiatkom Perestrojky, dnes núti psychický trockizmus mobilizovať všetky „vnútorné rezervy“ (a hlavne zvyšky tých intelektuálnych) k imitácií konceptuálnej činnosti, čo sa prejavuje v boji trockizmu so samým sebou, ktorý ešte nedospel k hromadnej porážke.
Preto sa vlastným diplomovaným znacharom-vykladačom života dáva narážka, že «postavenie zaväzuje... lebo ak postavenie nezaväzuje, potom aj zabíja». Inými slovami, staroveký psychický trockizmus musí byť poistený pred tým, aby doktori a profesori na stránkach «NG-S» nekvalifikovane a nezodpovedne „nevodili ľudí za nos“ – AKO TO ZVYKLI ROBIŤ cez „odmäk“ (Chruščov)*, stagnáciu (Brežnev)* a perestrojku (Gorbačov)*, keď sa ukončil odstrel karieristov-pustokvetov v domácej vede (realizovaný počas boja trockizmu a boľševizmu medzi sebou za Stalina)
Markovia Vladimiroviči tiež nehovorili nič o tom, že ak voľné miesta v hierarchií znacharov sú obsadené šarlatánmi (schopnými iba nekvalifikovane vodiť ľudí za nos), tak zdravo rozmýšľajúcich ľudí (nositeľov veľmi zaujímavých a perspektívnych názorov na dnešnú problematiku života spoločnosti a civilizácie) – treba pohľadať mimo legitímnych oficiálnych a neoficiálnych hierarchií.
Že je to možné, a že takýto ľudia reálne existujú, o tom páni psychického trockizmu dobre vedia. No snažia sa vykresliť vec tak, že mimo legitímnej oficiálnej hierarchie nič zdravé nie je. A s týmto cieľom dávajú možnosť vyjadriť sa v médiách ľuďom, ktorý by mali byť v ústavnej psychiatrickej starostlivosti, z dôvodu rôznych psychických porúch. Vytvárajúc prúd rečí psychopatov pustených do tlače, oni navyše k tomuto prúdu sa tvrdošijne snažia započítať aj všetko zdravé (nezačleňujúce sa do koncepcie, ktorú realizuje psychický trockizmus). Ukážka takéhoto priraďovania k radu šialencov je vo vyššie rozobratom článku A.Baranova v „Pravda Pjať“.
2. Globálne scenáre
Predstavitelia psychického trockizmu, konkrétne biblického v Západnej civilizácii, majú svoje plány do budúcnosti nielen vo vzťahu k Rusku, ale aj vo vzťahu k celému zvyšku sveta. V súvislosti s týmto, bolo by pre prozápadné demokratické spoločenstvo v Rusku i zahraničí lepšie sa včas zamyslieť nad osudom, jak svojho „amerického sna“, tak aj nad svojim vlastným.
Ako sme už vraveli prv, marxizmus bol od začiatku náukou z dielne psychického trockizmu. Jeho cieľom bolo nahradiť divoký kapitalizmus polovice 19. storočia (zhubný vo vzťahu k biosfére Zeme) iným spoločenským zriadením, s výrazne menším kontrastom v miere spotreby materiálnych výdobytkov, pri porovnaní obrazu života „elity“ a prostého ľudu, jak v rámci regiónov planéty, tak aj pri porovnaní „elitárnych vyspelých krajín“ a „tých ostatných“ (bývalých kolónií).
Nový systém spoločenského zriadenia bol nazvaný „socializmus“, „komunizmus“. Tento hlásal ideály pravej a priamej vlády ľudu na základe činnosti rôznych druhov sovietov[54].
Avšak marxistická náuka bola vytvorená tak (a zachováva si tento stav dodnes), aby reálne poznatky (na základe ktorých by soviety ľudových zástupcov mohli samostatne prijímať rozhodnutia, vedúce k realizácii vznešených cieľov, ktoré hlásala táto náuka) nebolo možné získať z písomných prác marxistov.
Následkom toho reálne vládnutie muselo zostať ako obvykle v rukách mafie – vykladačov života na osnove marxizmu; a celá plnosť vnútrospoločenskej moci – u pánov tejto mafie, následníkov starovekých projektantov rasisticko-biblickej doktríny globálneho otrokárstva na finančno-úžerníckom základe.
Všetko toto sa malo realizovať v celosvetovom rozsahu, no v dôsledku Brestského mieru, tlmiaceho nárast revolučnej situácie v Európe, ostalo len sa ohraničiť rozsiahlym sociálnym experimentom „vybudovania socializmu v jednej separátnej krajine“. Avšak prvotný globálny plán bol vytvoriť spoločenský systém, približne taký, aký bol v ZSSR v období Chruščova a Brežneva, ktorého opis by znel asi takto:
Všetci ľudia sú si formálne a právne rovní, no v skutočnosti niektoré rodiny „svojou rovnosťou trochu prevyšujú“ tých ostatných. Všetky deti chodia do približne rovnakých škôlok, učia sa v tých istých školách podľa rovnakých učebných osnov, no akosi samo sebou dochádza k tomu, že medzi vyznamenanými je židov viac, než je ich podiel v zostave obyvateľstva, medzi študentmi je tento podiel ešte väčší, medzi kandidátmi vied je to takmer polovica, medzi doktormi viac ako polovica. Podobne to vyzerá aj v umení. Politici, nech by ich pôvod bol akýkoľvek, sú potichu vyberaní z čísla dôstojných uchádzačov a vládnu, realizujúc „kolektívny manažment“ v súlade s „leninskými normami straníckeho života“ na osnove vedeckých odporúčaní, vypracovaných sionizovanou vedou.