V okienku sa ukázala Snehulienkina tvár. Vyzerala ako starodávny portrét v oválnom ráme.
— Tobry deň, — povedala.
Potom zapla translátor, lebo týmito dvoma slovami vyčerpala takmer celú svoju slovnú zásobu. Vedela, že zavše túžim počuť jej hlas, jej skutočný hlas, a skôr než zapla translátor, sama mi niečo povedala.
– Čo robíš? — spýtal som sa. Zvuková izolácia bola nedokonalá, preto som počul, ako za priečkou zarapčalo. Snehulienke sa pohli pery a translátor mi odpovedal s niekoľkosekundovým oneskorením. Zatiaľ som sa mohol pokochať v jej tvári, v pohybujúcich sa zreniciach, ktoré menili farbu ako more za vetristého, oblačného dňa.
— Pripomínam si, čo ma učila mama, — odpovedala Snehulienka chladným, ľahostajným hlasom translátora. — Nikdy mi ani na um nezišlo, že si raz budem musieť sama pripravovať jedlo. Myslela som si o mame, že je čudácka. Ale teraz sa mi to hodí.
Snehulienka sa zasmiala skôr, ako translátor stačil doprekladať jej slová.
— A okrem toho sa učím čítať, — dodala.
— Viem. Zapamätala si si písmeno ypsilon?
— Ohromne smiešne písmeno. Ale ešte smiešnejšie je písmeno „f“. Predstav si, zničila som jednu knižku.
Lekár zdvihol hlavu, odvrátil tvár od zapáchajúcej pary stúpajúcej zo skúmavky a povedaclass="underline"
— Mohol by si aj pohnúť rozumom, skôr ako jej dáš knižku. Plastikové stránky sa pri mínus päťdesiatich stupňoch lámu.
— Presne to sa aj stalo, — prikývla Snehulienka.
Lekár odišiel a my dvaja sme tam len tak stáli oproti sebe. Keď som sa prstami dotkol skla, bolo studené. No jej sa zdalo horúce.
Mali sme pre seba asi štyridsať minút, kým príde Bauer, dovlečie svoj diktafón a začne Snehulienku trápiť nekonečnými otázkami: Ako je u vás toto? Ako je u vás hento? Ako vo vašich podmienkach prebieha taká a taká reakcia?
Snehulienka smiešne napodobovala Bauera a ponosovala sa mi: „Nie som predsa biologička. Môžem mu kadečo natárať a potom mi to bude trápne.“
Prinášal som jej obrázky a fotografie ľudí, miest a rastlín. Smiala sa, vypytovala sa ma na detaily, ktoré sa mne zdali bezvýznamné, ba zbytočné. Z ničoho nič sa odmlčala a zahľadela sa kamsi ponad mňa.
– Čo je s tebou?
— Je mi otupno. A bojím sa.
— Určite ťa dovezieme domov.
— Pre to sa nebojím.
Ale v ten deň sa ma spýtala:
— Máš obrázok dievčiny?
— Akej?
— Tej, čo na teba doma čaká.
— Nikto ma doma nečaká.
— Klameš, — povedala Snehulienka. Vedela byť veľmi rázna, najmä keď niečomu neverila. Tak napríklad neuverila, že existujú ruže.
— Prečo mi neveríš?
Snehulienka neodpovedala.
… Oblak plávajúci nad morom zakryl slnce a vlny zmenili farbu, boli studené a sivé, len celkom pri brehu voda presvitala do zelena. Snehulienka nevedela tajiť svoje nálady a myšlienky. Keď sa cítila príjemne, mala oči belasé, až fialové. No len čo zosmutnela, hneď vybledli, zosiveli. A keď sa zhostila, mala oči zelené.
Radšej som nemal vidieť jej oči. Keď ich po prvý raz otvorila na palube našej lode, mala bolesti a jej oči boli čierne, bezodné. Nemohli sme jej pomôcť, až kým sme laboratórne oddelenie nevybavili novým zariadením. Ponáhľali sme sa, akoby loď už-už šla vybuchnúť. Snehulienka mlčala. Až po vyše troch hodinách sme ju mohli preniesť do laboratória, kde s ňou ostal lekár a pomohol jej zložiť kuklu.
Na druhé ráno jej oči žiarili jasnou fialovou zvedavosťou, a keď sa stretli s mojím pohľadom, trochu stmavli…
Vstúpil Bauer. Prišiel skôr ako inokedy a mal z toho veľkú radosť. Snehulienka sa naňho usmiala a povedala:
— Akvárium je vám k službám.
— Ako to myslíš, Snehulienka? — spýtal sa Bauer.
— A v akváriu pokusný slizniak, — dokončila Snehulienka.
— Radšej povedzme zlatá rybka. — Bauera veru nebolo ľahko vyviesť z rovnováhy.
Snehulienka čoraz častejšie mávala zlú náladu. Nečudo, veď celé týždne trávila v miestnôstke dvakrát tri metre. A porovnanie s akváriom bolo výstižné.
— Pôjdem, — povedal som.
Snehulienka nepožiadala ako inokedy: „Príď čo najskôr.“ Smutne hľadela na Gleba, akoby to bal zubný lekár.
Pokúšal som sa analyzovať svoju situáciu a uvedomil som si, aká je neprirodzená. S rovnakým výsledkom som sa mohol zamilovať do portrétu Márie Stuartovny alebo do sochy Nefretete. Možno to bol iba súcit k osamotenej bytosti. Zodpovednosť za jej život prekvapujúco zmenila a zjemnila vzťahy na lodi. Snehulienka medzi nás vniesla čosi pekné, čo nás nevdojak nútilo byť lepšími, dobrosrdečnejšími, šľachetnejšími, tak ako pred prvou schôdzkou. Moja zjavne beznádejná náklonnosť vzbudzovala u ostatných čosi medzi súcitom a závisťou, i keď tieto city sú — pravdaže — nezlučiteľné. Zase som zatúžil, aby si niekto na môj účet zažartoval, urobil si posmech zo mňa, aby som mohol vybuchnúť, nagrobianiť mu a vôbec — správať sa horšie ako ostatní. No nikto si to netrúfol. V očiach svojich kamarátov som bol šťastne chorý, a to ma oddeľovalo, odlišovalo od ostatných.
Večer ma doktor Strešnij zavolal vnútorným telefónom.
— Snehulienka ťa zháňa, — povedal.
— Stalo sa niečo?
— Ale nie, buď pokojný.
Pribehol som do nemocnice. Snehulienka ma čakala pri okienku.
— Prepáč, — povedala. — No odrazu mi zišlo na um, že ak umriem, už ťa neuvidím.
– Čo je to za nezmysel! — zahundral lekár.
Nevdojak som prebehol zrakom po číselníkoch prístrojov.
— Pobudni so mnou, — požiadala Snehulienka. Lekár si vymyslel akúsi zámienku a po chvíli odišiel.
— Chcem sa ťa dotknúť, — povedala Snehulienka. — Je to nespravodlivé, že sa ťa nemôžem dotknúť a nepopáliť sa pri tom.
— Mne je lepšie, ja iba omrznem, — povedal som hlúpo.
— Už skoro doletíme? — spýtala sa Snehulienka,
– Áno, — prisvedčil som. — O štyri dni.
— Nechcem priletieť domov, — povedala Snehulienka. — Lebo kým som tu, môžem si predstavovať, že sa ťa dotýkam. A tam nebudeš. Polož dlaň na sklo.
Poslúchol som.
Snehulienka pritisla čelo o sklo a predstavil som si, že moje prsty prenikajú cez priezračnú sklenenú vrstvu a dotýkajú sa jej čela.
— Neomrzol si? — Snehulienka zdvihla hlavu a pokúšala sa vylúdiť na tvári úsmev.
— Musíme nájsť neutrálnu planétu, — povedal som.
— Akú?
— Neutrálnu. Niečo uprostred. Aby tam vždy bolo mínus štyridsať.
— To je prihorúco.
— Tak mínus štyridsaťpäť. Strpíš to?
— Pravdaže, — prikývla Snehulienka. — Ako však budeme žiť, keď vždy budeme musieť iba trpieť?
– Žartoval som.
— Viem, že si žartoval.
— Nebudem ti môcť písať listy. Potreboval by som na ne špeciálny papier, ktorý by sa nevyparoval. A potom, ten pach…
— A ako cítiť vodu? Ničím nezapácha? — spýtala sa Snehulienka.
— Ničím.
— Prekvapuje ma, aké máš otupené zmysly.
— Konečne si sa rozveselila.
— A keby sme obaja mali rovnakú krv, zamilovala by som sa do teba?
— Neviem. Sprvu som sa do teba zaľúbil, no potom som si uvedomil, že nikdy nebudeme môcť byť spolu.
– Ďakujem.
V posledný deň bola Snehulienka rozrušená, a hoci mi hovorila, že si nevie predstaviť, ako sa s nami a najmä so mnou rozlúči, v duchu už bola inde a myšlienky jej preskakovali z jedného na druhé. Neskôr, keď som v laboratóriu balil veci, ktoré si mala vziať so sebou, sa priznala, že najväčší strach má z toho, že nedoletí. Už sa cítila doma a bola rozpoltená medzi mnou, čo som ostával tu, a celým svetom, ktorý ju čakal.