Keďže sa ešte nič nedialo, Henry zapol celkom tlmené osvetlenie v úzadí kabíny, usadil sa v kresle, nasadil si slúchadlá a počúval vysielanie kozmickej pošty z Marsu.
Filitra ostala pri okienku a jej pohľad blúdil medzi lampášikmi hviezd. Každú chvíľu mohol sa do zorného poľa vsunúť asteroid Adónis — „krásavec“, nesúci meno bájneho miláčika gréckej bohyne krásy a lásky Afrodity.
Konečne čosi! Zbadala hviezdu, ktorá síce slabo svietila, ale zato badateľne menila polohu na nehybnom pozadí a ustavične rástla. Teraz už bola presvedčená, že ide o prílet osamelého pútnika.
Privolala Henryho. Zmocnilo sa jej vzrušenie, na ktorom akiste mala svoj podiel aj jeho blízkosť. Stáli tesne pri sebe a pozorovali, ako sa asteroid približuje. Takmer pošepky, akoby nechceli rušiť majestát celého výjavu, vymieňali si postrehy.
„Vyzerá ako obrovský kus narýchlo uhneteného cesta,“ vyjadrovala svoj prvý dojem.
„Ale takisto ho možno prirovnať k obrovskej zväčšenine balvanov, aké sa vytvárajú pod úpätiami skalných masívov alebo na okrajoch ľadovcov,“ mienil Henry.
Jednako Adónis bol medzi asteroidmi a planetoidmi jeden z najmenších — jeho priemer dosahoval ledva kilo — meter, kým iné mali v priemere aj desiatky kilometrov. Na rozdiel od väčšiny ostatných trpasličích planét mal tvar elipsy a na svojej obežnej dráhe sa približoval až na šesťdesiat miliónov kilometrov k Slnku.
Filitra márne hľadala na jeho povrchu ostré ihlovité výčnelky a hromady skália. Namiesto toho videla kruté jazvy, ktoré v priebehu niekoľkých mesiacov, keď sa otáčal okolo stredu našej sústavy, vypálili žeravé slnečné lúče. Túto ohnivú tortúru podstupoval každé štyri roky. Teploty dosahujúce až štyristo stupňov postupne zahladzovali všetky výčnelky, zoškvarili povrchové útvary, zanechávali trosku a rozpuknuté jazvy.
„Pozri, tam! Samé cukrové homole!“ zvolala Filitra a vzrušene stisla Henryho pažu.
Naozaj, z akejsi priehlbiny dvíhalo sa viacero kopulovitých útvarov s vyhladeným povrchom, ktoré sa tvarom veľmi ponášali na svetochýrny „Cukrový vrch“ pri brazílskom prístavnom veľkomeste Rio de Janeiro.
Henry si len na pol oka všimol Filitrine homôľky. Jeho pozornosť sa teraz sústreďovala na tmavý otvor veľkosti halovej brány, ktorý sa černel na jeďnej zo skalných stien. Bola to jaskyňa?
Zrazu takmer obaja naraz zbadali čosi, čo im pripomínalo oázu poriadku, účelnosti a pravidelnosti uprostred neporiadku a chaosu. Na malej plošine dvíhala sa matnosivá kužeľovitá konštrukcia. Bola to kopula rádiomajáka; jej vrchol prechádzal do tridsaťmetrového rúrkového stožiara antény.
V tej istej chvíli zbadali stavbu aj v riadiacej centrále.
„Všetko sa zdá neporušené,“ povedal Kerulen a spýtavo pozrel na profesora, akoby čakal potvrdenie. Obaja pozorovali veľkú obrazovku s priblíženým záberom jednej z televíznych kamier. Asteroid a stíhač leteli teraz takmer v jednej rovine.
„Myslím, že je vhodný okamih vyskúšať impulz diaľkového ovládania, ktorým by rádiomaják začal fungovať,“ nadhodil Mirsanov.
Kerulen prikývol a obrátil sa na radistu:
„Norbert, vyšlite impulz diaľkového ovládania. Najlepšie pomocou smerového vysielača — a zacieliť priamo na majákovú anténu. Zdesaťnásobte výkon!“
V centrále dúfali, že náhly a sústredený „signálový úder“ znovu uvedie do činnosti mechanizmus majáka. Pokus bol však bezvýsledný. Rádiomaják zanovito mlčal.
Medzitým asteroid začal predbiehať kozmickú loď, ktorej rýchlosť predošlým pribrzdením postupne klesala. Signál z pilotronu ohlásil mierny zrýchľovací manéver. Krátkym náporom zadnej dýzy loď znovu dostihla vesmírne teleso a letala súbežne s ním.
Kerulen vydal príkaz, aby katapultovali prieskumnú raketu. O niekoľko minút sa pred Kolibríkom otvorilo čelo kozmickej lode a prudká sila ho vymrštila do čierňavy. Päťnásobné preťaženie na niekoľko sekúnd priklincovalo cestujúcich do kresiel. Raketa sa rýchlo vzďaľovala. Pilotron vyrovnal spomalenie materskej lode spôsobené spätným nárazom katapultu.
Kolibrík o chvíľu vybočil zo smeru letu kozmickej lode a oblúkom preletel k asteroidu. Predletel ho a miernym pribrzdením vyčkával, kým sa teleso priblíži odzadu. Z tejto strany bol asteroid lepšie osvetlený.
Za nepatrnou raketou lenivo sa presúvali útvary na mohutnom kozmickom balvane, ktorý sa pomaly otáčal okolo pozdĺžnej osi. Traja muži v kabíne — pilot, montér a Rádž Rajpúr — usilovne sliedili pohľadmi za charakteristickou kopulou rádiomajáka. Keď sa takmer neočakávane vynorila nad obzorom asteroidu, súmračné ožiarená vzdialeným Slnkom, bol čas urýchlene konať.
Jokohata sa rozhodol pristáť čo najbližšie k vysielaču. Vzdialenosť k malej plošinke, ku ktorej mal namierené, sa plynulé zmenšovala. Vyzeralo to, akoby asteroidová hora chcela raketu primliaždiť ako dajakého chrobáka na vesmírne pozadie.
Krátko pred pristátím, asi stodvadsať metrov od kopuly rádiomajáka, z drieku rakety sa vysunuli odpružené teleskopické podpery, aby stlmili prípadný náraz pri dosadnutí. Kolibrík napokon pevne zakotvil. Montér a Rajpúr sa chystali vystúpiť. Jokohata, na svoju veľkú ľútosť, musel zostať v kabíne; podľa predpisu raketa nesmela byť bez dozoru. Po dekompresii sa otvoril výstup na rakete a prieskumníci v nemotorných skafandroch a v takmer bezváhovom stave sa zložito vyterigali von. Gravitačné pole asteroidu, pri jeho ledva kilometrovom priemere v porovnaní so silou príťažlivosti na Zemi, bolo celkom nepatrné.
Muži v kozmických skafandroch nijako nepocítili prechod do vesmírneho vákua. V skafandri bol normálny atmosferický tlak a primeraná teplota. Dokonalý mechanizmus podľa intenzity dýchania dávkoval aj prísun kyslíka a regeneroval vydýchaný vzduch.
Prv než obaja prieskumníci opustili raketu, do príchytiek na jej trupe upevnili zabezpečovacie laná. Boli to skôr syntetické povrázky, ale ich prietrhová odolnosť bola priam neuveriteľná.
Pri opustení paluby rakety aj pri prechode do bezváhového stavu vo vesmíre každý kozmonaut sa musel nevyhnutne pripútať. Stačil by totiž zle odhadnutý odraz alebo sdraz vyvolaný reaktívnou pištoľou, aby kozmonaut odplával na niekoľkostometrový, ba aj niekoľkokilometrový ýlet. Spätné manévrovanie znamenalo veľkú stratu času, lehovoriac o tom, že by mohla reaktívna pištoľ zlyhať. T takom prípade raketa by musela dlho a zložito manévrovať, aby znovu vylovila kozmonauta z vesmírnej temnoty vyslobodila ho z bezmocnej situácie. Ak sa kozmonaut poistil zabezpečovacím lanom, v prípade nebezpečenstva miniatúrny motorček s navijakom ho rýchlo pritiahol späť rakete.
Montér a inžinier pomaly dosadli na plošinku. Iba krátsym pohľadom prebehli kužeľ rádiomajáka, keď ich náhle zastrela nepreniknuteľná tma. Asteroidová noc, ktorú spôsobovala rotácia telesa, náhle ich prepadla a vystriedala súmračné slnečné osvetlenie. Bez atmosféry, ktorá rozptyľuje svetlo, prechod bol okamžitý, hoci na Zemi sa po nápade Slnka ešte dlho udržiava súmrak.
Adónisova noc však trvala krátko, zhruba dvadsať minút. Teleso sa pomerne rýchlo otočilo okolo rotačnej osi. Obaja prieskumníci nezaháľali ani za tmy. Silnými baterkami si osvetľovali cestu v smere, kde predtým zistili rádiomaják. Kráčali takmer komicky s meravými nohami, pokrčenými v kolenách, aby nedochádzalo k väčším odrazom, pohybovali sa v predklone dlhánskymi skokmi ako v spomalenom filme. Príťažlivosť na asteroide bola skutočne minimálne. Keď dostihnú rádiomaják, budú si môcť zapojiť magnety v topánkach; vo vnútri kužeľovitej stavby boli kovové dlážkové platne.