Aj Jokohata sedel v kabíne v zajatí kozmickej tmy, ktorú trocha presvetľovali matne ožiarené číselníky palubných prístrojov. Boli to skôr iba svetelné záchytné body — ich svetlo sa takisto nerozptyľovalo; kabína bola otvorená a vládlo v nej vesmírne vákuum. Polohu prieskumníkov sledoval podľa skackavých kriviek ich bateriek.
„Haló, klokani!“ zvolal do mikrofónu. „Tak ako? Nájdete vysielač? Nemám zapojiť palubný reflektor?“
„Netreba, už sme pri cieli,“ odpovedal Rádž.
Jokohata zacítil, že raketa sa zľahka zaknísala. Prístroj kontrolujúci polohu zareagoval. Bol taký citlivý, že označoval rovnováhu, aj keď gravitačné pole asteroidu bolo nepatrné. Raketa sa vychýlila len o niekoľko stupňov. Pravdepodobne trochu povolil pórovitý kameň pod jednou z výsuvných podpier, alebo niektorý z prieskumníkov, čo hopkali k rádiomajáku, urobil prudší pohyb a napol zabezpečovacie lano.
Jokohata sa znovu zahľadel do tmy tým smerom, kde si zapamätal, že prieskumníci skackali. Ale svätojánske mušky bateriek medzitým zmizli — obaja akoby sa boli prepadli do kameňa.
„Haló, Rádž! Prihopkali ste do cieľa?“ prezvedal sa Kjóto žartovnejším tónom, aby trocha zaplašil osamelosť. „Od radosti ste si riadne povyskočili! Div ste mi neprevrátili raketu hore nohami…“ Chvíľu bolo ticho.
„No teda…“ namiesto odpovede takmer beznádejne zaznel v slúchadlách Rádžov hlas.
„Čo sa robí, chlapci?!“ spýtal sa Kjóto teraz už bez žartovania.
Nedostal nijakú odpoveď.
„Priam neuveriteľné,“ začul po chvíli poznámku adresovanú Rádžovi.
Jokohatu sa zmocňoval nepríjemný pocit. Chlapci objavili v rádiomajáku čosi nezvyčajné.
„Haló, Rádž, haló, chlapci! Čo sa vlastne robí? Stalo sa niečo? Potrebujete pomoc?…“ naliehal pilot nástojčivejšie.
„Nedomŕzaj, strážca kabíny!“ ozval sa nevrlý hlas. Potom si Rádž uvedomil Jokohatove úprimné obavy a priateľsky dodaclass="underline" „Vďaka, Kjóto, pomoc nepotrebujeme. Tu sa totiž už nedá nič robiť.“
„Tak krátko a neúspešne som si náš prieskum nepredstavoval.“
Aj na kozmickej lodi sledovali rébusový rozhovor medzi oboma prieskumníkmi. Kerulen aMirsanov, ktorí ustavične sedeli pred veľkou obrazovkou, ale teraz fakticky nič nevideli, vymenili si nechápavé pohľady. Čo vlastne tí dvaja zistili v rádiomajáku?
Znovu sa ozval inžinierov hlas, tentoraz mu celkom jasne oznamovaclass="underline"
„Volám SA-408, volám prieskumnú raketu! Čaká nás veľa práce. Tu vo veži to vyzerá beznádejné, hotová pohroma! Väčšia časť polovodičových zariadení celkom zničená. Krátko tu musel šarapatiť vysoký tlak a ešte vyššia teplota. Podľa diery v stene meteoroid vo veľkosti čerešne prerazil kryt a vnútri explodoval. Všetko zdemolované!“
Kerulen vydal príkaz, aby v prehliadke rádiomaiáka nepokračovali, postavia ho nanovo, a aby ešte vyhľadali vhodné miesto na antičasticovú pascu.
V kozmickej lodi nastala horúčkovitá činnosť. Kontajnery pri vypústných tuneloch doplnili novými dielcami rádiomajáka, aby bolo vnútorné vybavenie znovu kompletné. Pri ostatných vypústných tuneloch pripravovali konštrukčné prvky antičasticovej pasce.
Veliteľ a navigátor vypracovali presný harmonogram odsunu materiálov na asteroid a nadväznosti prác. Každý člen posádky, vrátane príslušníkov vedeckej skupiny, mal denne odpracovať istý počet hodín na Adónise. Akcia si vyžadovala súčinnosť celej posádky.
Keď sa na loď vrátila prieskumná raketa, obaja kozmonauti podali veliteľovi dodatočné podrobné hlásenie o stave rádiomajáka aj o vybudovaní pasce.
Medzi stíhačom a asteroidom sa rozvinula nepretržitá premávka. Všetky jednomiestne rakety, a takisto Kolibrík, prevážali montážne dielce, súčiastky a pracovné náčinie. Doprava materiálu si vyžiadala veľa času.
Keby bola nablízku iná kozmická loď, jej posáďke by sa naskytol takmer neuveriteľný pohľad na čulé stavenisko uprostred vesmíru. Mihavé svetielka rakiet v presných odstupoch vytvárali akýsi kolotoč medzi stíhačom a asteroidom. 135
Neznáme teleso tvaru „V“
NEZNÁMA KOZMICKÁ LOĎ — NAJVYŠŠÍ STUPEŇ POPLACHU — BACOS KONÁ NA VLASTNÚ PÄSŤ — OHROZENIE KOZMONAUTOV
Niekoľko hodín po začatí prác na Adónise stalo sa čosi neočakávané. Nový rádiomaják bol už takmer hotový a spolovice aj pasca na antičastice.
Norbert Franken mal práve službu v riadiacej centrále. Na lodi ostalo len niekoľko potrebných členov posádky zabezpečujúcich jej prevádzku. Ostatní boli nasadení pri dopravných, montážnych alebo vedeckovýskumných prácach.
S radistom bola v riadiacej centrále aj jeho sestra Sagitta. Sústredene sledovala ruch na stavenisku, ktoré televízna kamera priblížila takmer na dosah ruky. Na asteroide bol aj Oulu Nikéria, ku ktorému ju viazalo čoraz silnejšie citové puto. V uplynulých dňoch aj ona sa zúčastňovala na spoločných prácach. Veliteľ im so žičlivým porozumením, ktoré však starostlivo skrýval, akoby „náhodou“ prideľoval spoločné práce. No dnes, pred niekoľkými hodinami, ktorýsi z montérov mal ľahšiu haváriu: dýchací prístroj sa pokazil a spôsobil mu otravu kyslíkom — predávkovaním. Sagitta musela zostať na palube a starať sa o pacienta. Keď sa j eho stav zlepšil, zašla do centrály, aby chvíľami pozorovala priebeh prác na kozmickom telese. Márne sa pokúšala rozoznať Oulovu postavu — v kozmických skafandroch vyzerali všetci rovnako.
Na Adónise práve do polovice vytiahli glajchu na lieviku a vykladali materiál z prieskumnej rakety, ktorá priviezla miniatúrne elektronické zariadenia nového rádiomajáka. Montéri antičasticovej pasce spájali rúrkové skladacie tyče stožiarov pre kovový úplet lievika, v ktorom elektrický prúd vytvára magnetické pole. Asi osemsto metrov od staveniska profesor Mirsanov a niekoľkí jeho spolupracovníci merali na malej plošine kozmické žiarenie.
Obraz usilovnej činnosti, sprevádzanej hopkajúcimi postavami, vždy na dvadsať minút zmizol v zákryte tmy, keď nastala asteroidová noc spôsobená rotáciou telesa. No aj na nočnej strane práce nepretržite pokračovali: stavenisko bolo „vo dne v noci“ zaliate ostrým svetlom reflektorov. Kedykoľvek sa asteroid otočil okolo osi a obrátil sa k materskej kozmickej lodi staveniskom, pracovisko bolo jasne ožiarené reflektormi. Z odstupu to vyzeralo, akoby inteligentné bytosti osvetlili na malej planéte nočný život čudne hopkajúceho hmyzu. Kto prekročil hranice tohto osvetleného javiska, hneď ho bez stopy pohltila hustá tma.
Uplynulo dyaďsať minút a osvetlené pracovisko sa opäť vynorilo. Slnečné lúče s oslabenou intenzitou dopadali sem z vesmírnej vzdialenosti. V centrále materskej lode zasa mohli pozorovať skackajúce „živočíchy“ a ich nemotorné pohyby v hrubých skafandroch…
Neočakávane sa rozozvučalo ostré poplašné cenganie.
Zrazu sa radista odvrátil od obrazovky a neveriacky zapichol pohľad do radarového záznamníka, v ktorom sa automaticky registrovali kódom všetky priebežné zistenia, teda aj tie, ktoré boli mimo bezprostrednej pozornosti dozoru nad letom.
Príčinou radistovho znepokojenia bola jasná škvrna, ctorá sa vynorila na kontrolnej obrazovke. Vysúvala sa spoza asteroidu. Záznamník prezrádzal, že radar zachytil teleso už asi pred hodinou vo vzdialenosti osemnásťtisíc silometrov. Potom sa dostalo do zákrytu za asteroidovú íoru a tým zmizlo z dohľadu. Až teraz sa znovu vynorilo, íle bolo povážlivo blízko. Letelo približne rovnakým smerom ako dvojica stíhač-asteroid a približovalo sa rýchlosťou päť kilometrov za sekundu. Jeho momentálna vzdialenosť od stíhača bola štyritisícdvesto kilometrov.