Obrazovka sa pomaly rozžiarila, čo, pravda, v podmienkach snímanej scenérie je trochu prehnané označenie. Skôr len tlmene blikala.
Pred kozmonautmi sa otvorilo vesmírne nekonečno. Na čiernom pozadí ostro vygravírované a nerozptyľované zemským ovzduším svetielkovali milióny a miliardy nesmierne vzdialených a ešte vzdialenejších hviezd. Svetelný lúč, najrýchlejší posol vesmíru, ktorý prebleskoval nekonečnými priestormi takmer tristotisíckilometrovou rýchlosťou za jedinú sekundu, letel roky, desaťročia, stáročia, ba aj tisícročia, kým dopadol na citlivú a zázračnú sietnicu ľudského oka — odzrkadľujúc nekonečne vzdialené deje, ktoré sa medzičasom pominuli.
Nik z prítomných neprehovoril; akoby nechceli rušiť majestát ohromujúcej vesmírnej scenérie, ktorá pripomínala závoj posiaty drobnými flitrami nedohľadných sínc, naveky zakliaty do meravej podoby.
Ubehlo niekoľko minút. Ostré cenganie naplnilo výstrahou všetky priestory lode a vnieslo určitý pohyb aj do riadiacej centrály. Bol to signál, že automatický pilot o niekoľko sekúnd začne meniť letový kurz.
Do záverečného ozvuku pilotronovej výstrahy vmiesilo sa akési duté šušťanie a tlmené hučanie. Začali pracovať atómové pohonné agregáty. Dýzy v zadnej časti lode vyvíjali reaktívny tlak a menili jej polohu v bezgravitačnom priestore.
Predok lode sa čoraz väčšmi nakláňal. Nehybný závoj hviezdnej panorámy začal sa na obrazovke presúvať. Jasnejšie, dobre viditeľné hviezdy v popredí, ktoré boli doteraz pri spodnom okraji obrazovky, presúvali sa do stredu, odtiaľ putovali ďalej a napokon znehybneli pri hornom okraji. Táto poloha netrvala dlho. Už po minúte hviezdy putovali späť a zastali na pôvodnom mieste.
Kozmická loď sa vrátila do predošlej polohy, ibaže o desaťtisíc kilometrov ďalej. Prvá časť letového manévru sa skončila. Loď sa presunula o vzdialenosť, ktorou sa odchýlila od roviny ekliptiky — pomyselného plochého kotúča, po ktorom Zem obieha okolo Slnka. Pre lepšiu orientáciu navigátorov kozmických lodí túto rovinu predĺžili od okraja obežnej dráhy Zeme až po okraj slnečnej sústavy, teda do priestorov planéty Pluto, ktorá vo vzdialenosti takmer šesť miliárd kilometrov obehne raz za dvestopäťdesiat rokov po vystredenej elipse okolo Slnka. Predĺžený kotúč rozdelili na jednotlivé sekcie, na takzvané slnokruhy či kozmické okruhy.
Muži v centrále teraz bez vzruchu a triezvo sledovali číselníky kontrolných prístrojov. Sústredene skúmali údaje a porovnávali ich s hoďnotami, ktoré ďodal počítač.
„Hodnoty sú doteraz v poriadku!“ oznamoval navigátor. Od ostatných pultov hlásili to isté. Úďaje, vopred vyrátané formaxom, súhlasili so skutočnými parametrami letu.
Iba hlásenie Rádža Rajpúra od radarového kontrolného pultu obsahovalo akúsi zmenu: „Častice mierne stúpajú z dvadsať na dvaďsaťseďem. Ostatné hodnoty v poriadku.“
Z hlásenia vyplývalo, že výskyt kozmického prachu, mikrometeoroidov o priemere niekoľkých tisícin až desaťtisícin milimetra, mierne stúpol. Meracie zariadenie, ktoré predtým registrovalo dvadsať nárazov mikrometeoroidov na kozmickú loď, zaznamenávalo teraz dvadsaťsedem. Jednako ukazováčik stupnice stál ešte hlboko pod úrovňou výstražnej značky.
Pre svoju nepatrnú hmotu mikrometeoroidy neboli schopné preraziť kryt kozmickej lode. Ich pohybová energia menila sa pri náraze na tepelnú; iba mikroskopická časť hmoty ochranného krytu, vyhotoveného zo špeciálneho kovu, pri náraze častice sa vyparila, „atomizovala“.
Novým signálom pilotron ohlasoval ďalší letový manéver. Širokým oblúkom doľava usmerňoval kozmickú loď na päťstodvadsiaty slnokruh, na kruhovú dráhu vo vzdialenosti päťstoďvadsať miliónov kilometrov od Slnka. Jasnej šie hviezdy v popredí obrazovky putovali pomaly zľava do pravého okraja. Zjavovali sa nové a nové, prešli obrazovkou a mizli za jej pravým okrajom. Miernou oďstredivou silou, pôsobiacou doprava, dalo sa vycítiť, že loď oblúkom zahýba ďoľava.
Navigátor vstal z kresla a podišiel k veľkému stolu, na ktorom boli rozložené hviezdne mapy. Starostlivo ich porovnával s hviezdnou projekciou televíznej kamery na centrálnej obrazovke. Napokon začal manipulovať s diaprojektorom. Zo zásobníka, ktorý na mikrodiapozitívoch obsahoval celý hviezdny katalóg, vytiahol snímku rovníkovej oblasti Mliečnej cesty a vložil ju do projektora. Snímka sa mala v určitej chvíli premietnuť na obrazovku a prekryť projekciu z televíznej kamery.
Pätnásť minút po začiatku druhej letovej operácie Kerulen prepojil na obrazovku predný radar. Vedel, že o niekoľko minút pozorné oko radaru zistí v smere letu neznámy objekt a vyhlási poplach…
Netrpezlivo čakal na tento okamih. Rozhodol sa, že členov posádky, predovšetkým nováčikov, poďrobí skúške. Pre istotu zablokoval laserové ďelo, ktoré bolo ustavične napojené na letovú automatiku a podľa situácie aj samočinne bolo schopné odstreľovať nebezpečné objekty. Uvedomoval si, že zablokovaním dela loď sa teoreticky stáva bezmocnou proti meteoroidom. Bol tu však ešte pilotron, samočinný pilot, ktorý pri nepredvídanom stretnutí automaticky vychýli loď z nebezpečnej dráhy. Okrem toho teraz sa už pohybovali v smere obvyklého letu rojov meteoroidov, ktorý bol súbežný so smerom otáčania slnečnej sústavy. Nebezpečenstvo prípadnej zrážky bolo teda minimálne.
Zablokovaním laserového dela Kerulen síce vypol automatickú protimeteoroidovú ochranu vlastného stíhača, no súčasne tým zaručil bezpečnosť štyristosedemnástky, ku ktorej sa približovali. Zapnutý radar, neodpojený od helikonu, bol by identifikoval SA-417 ako neznámy objekt a automaticky uvoľnil ničivé laserové lúče. V činnosti však ostával radar pilotronu.
Nič netušiaci navigátor pozorne sledoval obrazovku. Hviezdy sa teraz ledva badateľne posúvali. Oblúk, ktorý loď opísala v kozmickom priestore, bol čoraz miernejší a súbežnejší s predpísanou dráhou.
Od prostriedku horného okraja obrazovky až po jej pravý dolný roh vinula sa matne svietielkujúca stuha Mliečnej cesty. V pravom hornom rohu, v súhvezdí Lýry, žiarila najjasnejšia hviezda Vega. Už nie tak výrazne, no predsa zreteľnejšie spomedzi bezpočetného množstva mihotavých hviezdnych bodíkov žiaril Atair v súhvezdí Orla, Sirrah v súhvezdí Andromedy, Scheat v súhvezdí Pegasa a Fomalhaut v súhvezdí Južnej ryby.
Z dvadsiatich minút a štyridsiatich dvoch sekúnd, ktoré mal trvať manéver preletu lode na päťstodvadsiaty slnokruh, medzičasom uplynulo devätnásť sekúnd. Na konečné preskúmanie polohy navigátor uviedol do činnosti projektor smerujúci na obrazovku a vycentrovaný presne na pozdĺžnu os lode.
Na centrálnej obrazovke nastal zmätok: všetky hviezdy bolo vidieť dvojmo! Chaos sa postupne ustaľoval. Obe projekcie — z televíznej kamery aj z diaprojektora — začali sa pomaly prekrývať. Keď vzájomne celkom splynuli, kozmická loď dosiahla pozíciu na predpísanom slnokruhu.
Navigátor sa zrazu zháčil. Spoza ľavého okraja obrazovky vysúvala sa veľmi jasná hviezda, ktorá nijako nepatrila do tamojšieho súhvezdia! Práve sa presúvala popri hviezde G 77, v blízkosti galaktického Južného pólu. To predsa nie je možné?!
Nestihol sa ďalej čudovať. Do všetkých priestorov lode zaznelo ostré poplašné cenganie, zapnuté pilotronovým radarovým zisťovačom — protimeteoroidovou výstrahou. Všetci sa v kreslách rýchle pripevnili popruhmi.
Nastala chvíľa, na ktorú čakal Kerulen. Pozorne sledoval činnosť jednotlivých členov posádky.
Rádž Rajpúr sa bránil panike. Z celej sily zaťal zuby a prižmúril oči na dve úzke štrbiny. Odtrhol pohľad od veľkej obrazovky a prešiel na kontrolné prístroje. Šípka merača vzdialenosti sa prudko vyklonila doprava a zastala pri údaji „60 000 km“. Ako to býva v nečakaných situáciách, nečakane sa mu vynoril pred očami obraz jeho životnej družky Intry: veľké mandľovohnedé oči s dlhými obrvami, čierne havranie vlasy hladko sčesané dozadu, čokoládovohnedá tvár a štíhla postava vo voľne splývajúcom šate indickej domoviny…