Údaj šesťdesiattisíc kilometrov ho nástojčivo prinavrátil do skutočnosti. V zemských podmienkach by sa každý zasmial nad „nástojčivosťou“ takejto vzdialenosti, lenže v kozmických priestoroch to bola vzdialenosť minimálna. Opäť sústredený na prístroje s potláčaným vzrušením oznámil situačnú správu: Stíhač sa približuje k neznámemu objektu, letiacemu rýchlosťou šestnásť kilometrov za sekundu, čo je relatívne pomaly. Podľa momentálnych výpočtov formaxu mali by teleso dostihnúť asi o dvadsať minút.
Znovu nedôverčivo skontroloval údaje o smere letu, rýchlosti, veľkosti a tvare objektu, ktorý zachytil radar. Jeho tvár strácala napätý výraz a očividne sa rozjasňovala.
Medzitým sa matematik Oulu Nikéria usilovne zvŕtal v otočnom kresle pri centrálnom počítači. Mocná postava, pevne sa zapierajúca do bočníc kresla a zľahka naklonená dopredu, pôsobila dojmom pružiny napätej na vymrštenie. Zrak podchvíľou spočinul na veliteľovi — bol pripravený v okamihu vykonať rozkazy. Ale pripravenosť po chvíli ustúpila nemenšiemu začudovaniu: veliteľ vôbec nepôsobil dojmom človeka, ktorý by sa chystal vydať havarijné príkazy! S nehybnou tvárou pokojne sedel pri pilotrone.
Oulu Nikéria dychtivo načúval tichému bzučaniu formaxu. Elektronický mozog lode zotrvával pri obvyklom tóne. Vo chvíli vrcholného nebezpečenstva bol by tento ústredný počítač, spätý s automatickým pilotom, určite prenikavejšie bzučal, lebo by musel vykonávať čoraz väčší počet operácií.
Vo chvíli, keď sa ozvalo poplašné cenganie, vymrštili sa pri riadiacom pulte pohonných agregátov dve ruky. Salamma el Durhám, inžinier elektroniky, pochádzajúci z arabského kultúrneho okruhu, chcel inštinktívne strhnúť páky brzdiacich dýz. Na polceste mu ruky klesli; uvedomil si, že pilotron spojený s počítačom bol by v zlomku sekundy rozhodol zaňho a včas reagoval na situáciu. Ani sa nenamáhal zopnúť si široký protiodstredivý bezpečnostný pás, ktorý chránil kozmonautov pred vymrštením z kresla pri prudších manévroch alebo pri prudšom zabrzdení lode.
Celé dianie bolo mu akési ľahostajné.
Zato skúsenému kozmonavigátorovi niekoľko sekúnd po vyhlásení poplachu blyslo hlavou, že reflex nemôže byť nič iné ako stíhačka štyristosedemnásť! Mimovoľne sa usmiaclass="underline" záhadné teleso pri G 77 nie je nijaká hviezda, lež obrys pomerne veľkého kovového objektu, dozaista kozmickej lode, ktorú mali vystriedať.
Medzičasom sa obidve projekcie na centrálnej obrazovke navzájom dokonale prekryli.
„Loď vmanévrovala do päťstodvadsiateho slnokruhu. Nový kurz je v poriadku,“ zahlásil navigátor pokojným hlasom a vypol projektor. Potom huncútsky pozrel na veliteľa, ktorého zámer od prvých chvíľ pochopil, a doložiclass="underline"
„Koniec poplachu — pohov!“
Kerulen sa usmial a kývol uznanlivo navigátorovi. Bol spokojný s priebehom poplachovej skúšky. Ani jeden z mužov v riadiacej centrále nepodľahol panike z prekva — penia, nik nekonal neuvážene. Každý síce reagoval svojím spôsobom a temperamentom, ale zodpovedne, s prehľadom. Iba el Durhám mu robil isté starosti. Všimol si, že inžinier sedel v kresle s nezopnutým bezpečnostným pásom a bol apatický.
Veliteľ sa nachýlil nad mikrofón palubného rozhlasu: „Objekt identifikovaný ako stíhač asteroidov štyristosedemnásť. Situácia normálna.“
Pred začiatkom manévru stíhača asteroidov Filitra Gomová opustila spoločenskú halu a odišla do svojej kabíny. Ešte celkom neprekonala strach z meteroidov. Ani výklad skúseného Para Bacosa ju nezbavil zvyškov neistoty. Rozhodla sa napísať niekoľko listov — rodičom, bratovi, sestre. Myšlienky na domov a blízkych akiste zaženú jej obavy.
Vedela, že jej listy prevezme štyristosedemnástka, ktorá ich dopraví na marsovskú hlavnú základňu. Stade poputujú kuriérnou raketou na Zem a do juhoamerického kultúrneho okruhu. O dva mesiace jej rodičia, ktorí bývali v utešenom dome neďaleko chýrnych vodopádov Iguacú, budú držať v rukách jej vlastnoručne písaný pozdrav z ďalekých vesmírnych končín. Pravda, mohla použiť aj rozhlasovú kozmickú poštu, ale na tú bude mať dosť príležitosti v budúcich desiatich mesiacoch.
Rada využívala zvyklosť minulých stáročí. Vlastnoručne písaný list mal osobitné čaro, nestrácal osobnú intimitu ani pri kozmických vzdialenostiach. Aj pri pobyte na Zemi ručne písaná korešpondencia v porovnaní s módnymi diktafónovými odkazmi zdala sa Filitre nenahraditeľnou. Generácie tretieho tisícročia zachovali si tento zvyk i pri najmodernejších komunikačných prostriedkoch — diktafóne, skriptofóne, malej elektronickej pamäti, ktoré mal každý člen posádky k dispozícii.
Filitra kráčala dlhou hlavnou chodbou, ktorá viedla od veliteľskej centrály až k masívnej ochrannej stene, zabe — rajúcej zadnú časť lode. Z chodby sa vchádzalo nielen do obytných kabín a oddychových miestností, ale aj do laboratórií, dielní, technických zariadení a do zásobární, jedným slovom, do všetkých priestorov. Iba priestor za ťažkou sivou ochrannou stenou, ktorý zaberal asi pätinu stíhača, bol neprístupný — boli tu umiestené atómové agregáty. Vstup bol možný len za mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Pre takéto prípady bol v bočnom výklenku úzky vstupný tunel, chránený masívnym krytom a celou sústavou protirádioaktívnych zariadení.
Hlavná chodba nebola účelne priamočiara ani jednotvárna, nebol to dajaký priechodný „tunel“ prerušovaný iba dverami alebo chodníkmi, ktoré odbočovali. Na radu psychológov architekti v spolupráci s konštruktérmi spestrili chodby zákrutami, špirálovými schodišťami, malými galériami, nadchodmi, výklenkami. Vybavili ju svetelnými efektmi, dekoratívnymi farebnými plochami, okrasnými rastlinami, obrazmi, plastikami. Pôsobila pestrým, oživujúcim a súčasne útulným dojmom; vizuálne podnety sa v nej ustavične striedali. V podmienkach dlhodobej kozmickej odlúčenosti bolo to veľmi dôležité.
Filitra vystúpila po osemnástich stupňoch schodišťa, ktoré viedlo k dvom bytom. Každý mal dve priestranné kabíny. Druhý byt bol prázdny, rezervovaný pre vedca, ktorý mal pri vystriedaní stíhača štyristosedemnásť prejsť na palubu ich lode.
Na konci chodby stlačila gombík v stene. Dvere sa pomaly a takmer nehlučne odsunuli. Keď nimi prešla, samočinne sa za ňou zatvorili. V jednej obytnej kabíne sa súčasne zažalo hlavné osvetlenie j svietilo len dovtedy, kým nezapla bodové osvetlenie nad podhlavnicou ležadlá. Navyknutými pohybmi zavesila kombinézu do šatníka a pohodlne sa vystrela.
Mala na sebe odpočinkový jahodovočervený oblek. Podľa predpisov hneď pri ležadle bol bezpečnostný kozmický skafander s kyslíkovým prístrojom. Pri poplachu si ho mohla navliecť rovno na hrejivú a pružnú syntetiku, ktorú mala teraz na sebe. Keby v prípade havárie bola náhle vystavená kozmickému chladu, vzduchoprázdnu alebo žiareniu, nemohlo by sa jej nič stať. Bezpečnostný odev bol dostatočnou predbežnou ochranou.
Počas letového manévru ležala uvoľnene. Ani nie preto, aby zmierňovala účinok odstredivých síl, ktorý bol tentoraz zanedbateľný, ako skôr preto, aby sústredila myšlienky na listy. Bratovi opíše predovšetkým základňu na Marse a technické zariadenia rakety. Sestru, ktorá bola bytovou architektkou, oboznámi s vybavením spoločenskej haly, hlavnej chodby a obytných kabín. Otcovi sľúbila napísať niečo o ľuďoch, ktorí žijú dlhé mesiace v izolovanom, umelom svete kozmickej lode. Mame napíše o bezpečnostných zariadeniach a opatreniach, aby nemala nijaké obavy.