Sled jej myšlienok prerušilo poplašné cenganie. Nostalgické predstavy o domove sa razom rozplynuli pod tlakom nebezpečenstva. Musí hneď do chemicko-technického oďdelenia! Mechanicky vykonávala naučené pohyby, ktoré už toľko ráz vyskúšala pri tréningových poplachoch.
Od okraja ležadlá odopla protiodstredivý pás. Na prevlečenie bezpečnostného skafandra vďaka rýchlouzáverom stačilo niekoľko pohybov. S kyslíkovým prístrojom zaveseným na opasku skočila k výklenku v stene kabíny. Z výklenka vieďla naďol priepaďovou šachtou sklzná tyč. Po pätnástich metroch sklzu mala pevnú pôdu pod nohami. Ocitla sa v úzkej chodbe, dlhej asi dvadsaťpäť metrov, ktorá rovno na pozdĺžnu os lode viedla pracoviskami chemicko-technického oddelenia. Priechodmi sa rýchlo dostala do hocktorej miestnosti; v každej boli určité agregáty.
Vo Filitrinej pracovni boli čerpadlá chladiacej tekutiny, stroje na regeneráciu ovzdušia a vyrovnávače atmosferického tlaku. Mala na starosti aj akumulátory núdzového elektrického napájania a hotové dielce na utesnenie prípadných trhlín.
Tak ako ona aj ostatní členovia posádky, ktorí vo chvíli poplachu nemali službu v riadiacej centrále, náhlili sa na svoje pracoviská. Ozývali sa rýchle tlmené kroky, kdesi 27 klopli padacie dvere, v jednej z tlakových komôr zasyčal regulačný ventil.
Filitra stihla skontrolovať len niekoľko agregátov, keď zaznelo hlásenie o skončení poplachu a o tom, že objekt identifikovali ako SA-417.
Psychické napätie povolilo a uľahčené si vydýchla. Mimovoľne skontrolovala čas na náramkových hodinkách: od začiatku poplachu ubehli necelé dve minúty. Niekoľko dní po odlete zo Zeme si vyskúšala, koľko času potrebuje na to, aby sa pri poplachu dostala z kabíny do chemicko-technického oddelenia. Dokázala to za sedemnásť sekúnd, vrátane naviečenia bezpečnostného skafandra. Znovu si overila, že sklzná tyč je výborná pomôcka. Pritom rukavice bezpečnostných odevov spoľahlivo chránili ruky pred „spálením“ kože. Toto jednoduché, ale mimoriadne dômyselné zariadenie používali už v minulom tisícročí, napríklad v protipožiarnych centrálach.
Konštruktéri kozmickej lode vo všetkých priestoroch zabudovali priepadové šachty s takýmito sklznými tyčami. Vychádzali z celkom reálnej úvahy, že výťahy by mohli zlyhať, keby napríklad nebolo elektrickej energie. Sklzne tyče zabezpečovali maximálne rýchly prechod členov posádky z obytných priestorov na pracovisko.
Keď pilotron ohlásil brzdiaci manéver, Filitra opustila chemicko-technické pracovisko a chodbami sa dostala k jednému z troch výťahov. Chôdza bola teraz namáhavá. Akoby kráčala proti neviditeľnej tuhej mase, ktorá sa valila z prednej časti lode. To účinkovali brzďiace ďýzy, ktoré spomaľovali let.
Keď sa Filitra konečne dostala do kabíny, na ležadle vyčkala, kým sa skončil brzdiaci manéver. Potom si sadla za stolík, aby napísala listy svojim milým. Úhľadných riadkov vytrvale pribúdalo. Ruka odvyknutá od tejto činnosti občas si musela oddýchnuť.
V kabíne vládlo príjemné teplo a ticho. Iba klimatizačné a tlakové zariadenie ticho šušťalo.
Vystriedanie v kozme
KATAPULT — LOĎ MLADEJ GENERÁCIE — HOSŤOVSKÝ DARČEK — VODIACI RÁDIOSIGNÁL — ROZLÚČKA HENRYHO LORCESTERA
Stíhačka asteroidov štyristoosem dosiahla operačnú pozíciu na päťstodvadsiatom slnokruhu. Znížila rýchlosť a prispôsobila ju rýchlosti rojnice ostatných stíhačiek štvrtej kozmickej flotily. Bolo ich doveďna ďvadsaťjeden. Vo vzdialenosti štyristopäťdesiat kilometrov pohyboval sa teraz stíhač asteroidov štyristoosem súbežne so štyristose-demnástkou, ktorú mal vystriedať.
Pri radistickom a radarovom pulte vládla horúčkovitá činnosť. Norbert Franken nadviazal spojenie a velitelia oboch lodí boli odteraz v ustavičnom kontakte. Dohodli sa, že formality s odovzdaním služby sa uskutočnia na palube stíhača asteroidov štyristosedemnásť.
Franken bol vo svojom živle — maximálne využitie rozhlasových zariadení vždy ho uspokojovalo. Obe lode v nepretržitom slede vysielali letové údaje a rozsiahle vedecké informácie. Štyristosedemnástka odvysielala informácie o celom bádateľskom pôsobení minulých mesiacov, ktoré na štyristoosmičke preberali do záznamov elektronických knižníc a archívov. Kybernetická pamäť bola schopná prijať priam neobmedzené množstvo takýchto údajov a v prípade potreby znovu ich vydať v priebehu niekoľkých sekúnd. Tieto záznamy boli nevyhnutné, aby vedecký tím striedajúcej lode mohol organicky nadviazať na bádateľskú činnosť predchodcov.
Medzi učencami boli profesor Timofej Mirsanov, vedúci bádateľskej práce na palube štyristoosmičky. Bol špecialistom na antičastice. Vytýčil si úlohu vypátrať ich v kozmickom žiarení a dôkladne preskúmať. Na Zemi sa už podarilo dokázať existenciu antičastic a na krátky zlomok času umele ich vytvoriť pomocou obrovských urýchľovačov. Na dôkladnejšie preskúmanie to bolo málo. Mirsanov chcel získať väčšie množstvo antičastíc priamo z vesmíru, z ich prirodzeného a najpôvodnejšieho prostredia. Najväčším problémom bolo udržať antičastice vo vznášavom bezdotykovom stave, prepravovať ich a pracovať s nimi pomocou silných mikromagnetických polí. Tieto problémy chcel riešiť profesor Mirsanov spoločne s mladým anglickým bádateľom Henrym Lorcesterom, ktorý mal v oblasti antičastíc veľké skúsenosti.
Horúčkovito sa pracovalo aj pri prednom katapulte, kde pripravovali na štart prieskumnú raketu. Pilot Jokohata mal dopraviť profesora Mirsanova a navigátora na palubu štyristosedemnástky, aby zastupovali veliteľa pri vystriedacích formalitách. Kerulenovou povinnosťou bolo nikdy neopustiť palubu vlastnej lode. Pri spiatočnom lete mali priviezť Henryho Lorcestera, nového Mirsanovovho spolupracovníka.
Zástupcovia štyristoosmičky mali pre posádku stíhača, ktorý mali vystriedať, osobitné prekvapenie: čerstvé ovocie zo Zeme! Po dlhých mesiacoch kozmického odlúčenia bude to bezpochyby vzácnosť. Kontajnery s ovocím boli už uskladnené na palube Kolibríka. A na dôvažok ďalšie prekvapenie: čerstvé kvety!
Počas dlhého letu a pobytu vo vesmíre kozmonauti nepostrádali ovocné dary prírody. Každá raketa pred odletom zo Zeme alebo zo základne na Marse mala nimi zaplnené konzervačné priestory. Už dávno bolo možné presne dávkovanou chladiacou technikou a rozličnými ožarovacími metódami takmer neobmedzene dlho udržiavať výživnú hodnotu a základné chuťové vlastnosti potravín. No ani najmodernejšie metódy a najdokonalejšia technika nedokázali uchovať na dlhý čas neopakovateľnú chuť a vôňu čerstvého ovocia.
Jokohata už netrpezlivo sedel za riadiacim panelom. Konečne mal príležitosť uskutočniť prvý samostatný kozmický výlet! Preto sa nevedel dočkať chvíle, keď ho budú katapultovať z trupu veľkej materskej lode a zacíti jemné vibrovanie agregátov poháňaných termochemickými palivovými článkami.
Konečne sa zjavili obaja spolucestujúci. Sprevádzal ich veliteľ Kerulen a matematik Oulu Nikéria, ktorý mal plné náručie čerstvých kvetov zo Zeme. Profesor a navigátor sa pomaly presunuli vstupným otvorom do rakety. V pomerne hrubom kozmickom obleku pohybovali sa nemotorne a tápavo. Hoci kabína rakety bola dokonale hermetizovaná a chránená aj proti kozmickému žiareniu, všetci museli mať na sebe kozmický skafander. Z bezpečnostných príčin to bolo nevyhnutné, pretože malá prieskumná raketa nemohla byť vybavená všetkou technikou. Ešte pred uzavretím rakety podal im veliteľ do kabíny malú kazetu; obsahovala korešpondenciu členov posádky, okrem iných aj listy Filitry Gomovej. 31 Mirsanov a navigátor zaujali miesta za pilotom. Pripútali sa a do kruhovej golierovej obruby skafandrov nasadili si a upevnili priehľadné kukly. Oknom kabíny mohli pozorovať, ako Kerulen a Nikéria opúšťajú katapultovací priestor. Veliteľ ešte raz zdvihol ruku na pozdrav a Nikéria s úsmevom zaželal trom mužom v rakete, ktorí boli teraz spojení len rádiovými vlnami s okolím: „Zlomte väz!“ Bol to tradičný pozdrav z praveku leteckej dopravy, ktorý práve opakom vyjadroval želanie, aby pilotov nepostihla havária. Kde boli tie časy, keď nad Zemou vrčali prvé lietadlá s drevenými konštrukciami trupov polepených plachtovinou! Ale pozdrav pretrval veky.