Padacie dvere na komore, v ktorej raketa čakala na katapultovacej sklznici, zavreli sa hermeticky za odchádzajúcimi. Kolibrík s tromi mužmi na palube osamel. V miestnosti vládlo niekoľko sekúnd otupné ticho, kým čerpadlá so sykotom nezačali vysávať vzduch z komory. Keď sa dekompresia skončila, pred raketou sa otvorilo čelo stíhača a ukázala sa uhľovočierna výseč vzduchoprázdneho vesmíru. S ľahkým fukotom unikli do vesmírneho vákua posledné zvyšky atmosféry. V nasledujúcich okamihoch, so zrýchlením 5 g, katapult vymrští raketu z materskej lode do vesmíru. Na niekoľko sekúnd hmotnosť tiel kozmonautov sa zvýši na päťnásobok.
V kabíne Kolibríka zažiarilo štartovacie signálne svetlo, ktoré zalialo priestor rubínovočerveným osvitom. Stlačením gombíka každý osobitne oznámil automatike rakety, že je pripravený. Tým sa súčasne uvoľnila štartovacia rampa.
Mirsanov zatvoril oči, zhlboka sa nadýchol a potom polovicu vzduchu znovu vypustil z pľúc. V tom okamihu ho zasiahol neviditeľný úder. Akási obrovská päsť ho železnou silou vtláčala do kresla, cítil, že nepohne ani malíčkom. Hlava v priezračnej kukle akoby bola kliešťami zovretá na zátylkovej opierke. Dych bol beznádejne zaseknutý kdesi v hrudníku. V týchto chvíľach prudkého zrýchlenia a preťaženia vždy znovu mu bola komická a súčasne ho hnevala úplná fyzická bezmocnosť. Pilotovi a navigátorovi, pochopiteľne, vodilo sa rovnako.
Tak, ako ich neviditeľná obria päsť náhle pritlačila, zrazu aj povolila. Mirsanov znovu otvoril oči. Obkolesovala ich kozmická temnota. Iba slabé trblietanie hviezdnych bodíkov viselo na nekonečne vzdialenom pozadí. Matné osvetlenie stupníc na ovládacom pulte sa miesilo do mdlého šerosvitu. Oči si pomaly privykali na nové podmienky.
Malá prieskumná raketa rýchlo zväčšovala svoj náskok pred materskou loďou. Mirsanov sa obzrel. Z ich štyristo-osmičky už nebolo vidieť nič — bola ďaleko, veľmi ďaleko za nimi. Navigátor sedel vedľa neho bez pohnutia a zdalo sa, že ešte celkom neprekonal pocity z odstreďivého preťaženia pri štarte. Zato Jokohata už usilovne, i keď s námahou obsluhoval prístroje. Dostať ruku ta, kde ju chcel mať, v bezváhovom stave vôbec nebolo jednoduché. Prieskumná raketa nemala zariadenie na vytváranie umelej gravitácie. Ruky pilota neraz zišli mimovoľne nabok od ich cieľa. Svalstvo bolo navyknuté pracovať v normálnom prostredí. V bezváhovom stave človek preto vynakladal priveľa energie; keďže chýbal „gravitačný odpor“, ruky vykonávali toporné nárazové pohyby. Len postupne našiel pilot správny svalový výkon aj pohybový rytmus. Mirsanov a navigátor to mali podstatne jednoduchšie — mohli pokojne seďieť.
Asi dve minúty raketa letela bez pohonu, katapultovacou zotrvačnosťou. Len potom pilot zapol pohonné agregáty. Žltkastobiely odblesk zozadu ožiaril kabínu. Jokohata opatrne manipuloval ovládačom pohonných dýz; ich meniteľná poloha určovala smer letu.
Profesor z nedostatku inej činnosti skúmavo pozoroval hviezdnu oblohu. Nevedel sa orientovať, či raketa odbočuje doprava, alebo doľava. Pokiaľ mu to dovoľovalo pripútanie, opatrne sa predklonil a nazrel pilotovi ponad plece. Prístroje ukazovali, že raketa zľahka zabočuje doprava.
„Tu Kolibrík, tu Kolibrík! Katapultovanie v poriadku. Pohon v činnosti. Zabočujeme doprava, prosíme o vodiaci rádiosignál.“
Týmto hlásením Jokohata nadviazal spojenie s materskou loďou. Potreboval teraz takzvaný vodiaci rádiosignál, čosi ako neviditeľnú niť, pozdĺž ktorej sa bezpečne dostanú k cieľu.
„Haló Kolibrík! Tu Franken. Letíte správne, kontrolujem vás radarom. Dávam vodiaci signál. Pozor, rátam kurzovú diferenciu: osemnásť — dvanásť — ďeväť — sedem — päť — štyri — tri — dva — dva — jedna, jedna, jedna — nula.“
Mirsanov sledoval, ako Jokohata po číselných údajoch z materskej lode pomocou merača vodiaceho rádiosignálu upravoval let rakety na správny smer. Bolo priam pôžitkom pozorovať pilotovu činnosť, ktorá ho celkom zaujala akoby osobne splynul s raketou a jej mechanizmami.
Merač vodiaceho rádiosignálu bola vlastne obrazovka veľkosti dlane so štyrmi kruhmi a stredovým krížikom. Keď Franken rátal do „štyroch“, obrazovka začala slabo žiariť. Raketa sa približovala k dráhe udanej vodiacim rádiosignálom. Pri údaji „tri“ žlto sa rozsvietil vonkajší kruh, pri „dvoch“ oranžovo zažiaril suseďný. Jemnými pohybmi ovládača pilot nasmeroval raketu na správny kurz. Pri údaji, Jedna“ červeno zasvietil vnútorný kruh a pri „nule“ zeleno stred obrazovky. To signalizovalo, že raketa teraz letí presne podľa voďiaceho rádiolúča.
Kolibrík v ostrom uhle nalietaval na dráhu štyristosedemnástky a mal ju preťať ďaleko preď loďou. Keď dosiahnu tento bod, prejdú na vodiaci rádiosignál stíhača asteroidov štyristosedemnásť, pribrzdia rýchlosť a budú vyčkávať, kým ich veľká loď neďostihne a nevpustí ďo pristávacej a katapultovacej komory.
Asi po desiatich minútach ozval sa z palubného reproduktora iný hlas:
„Pozor, Kolibrík! Tu stíhač štyristosedemnásť. O tridsať sekúnd prejdete na našu dráhu.“
Jokohata už čakal na hlásenie radistu. Bez meškania sa ohlásiclass="underline"
„Haló, štyristosedemnásť! Tu prieskumná raketa štyristoosem. Sme pripravení.“
A potom si obe kozmické plavidlá v rýchlom slede vymieňali informácie o letových údajoch. V duchu si Mirsanov uvedomoval, že táto hra čísel a vzorcov pilotážnej techniky je preňho takmer nezrozumiteľná. Obdivoval Jokohatu, ktorý všetko bravúrne ovládal, očividne bol vo svojom živle.
V týchto chvíľach smerová obrazovka pôsobila chaotickým dojmom: striedavo vzbíkali a zhasínali farebné kruhy — akoby sa na obrazovke rozpútala miniatúrna búrka. Postupne sa všetko upokojovalo a dostávalo do súladu. Štyri farebné kruhy sa rozpadli na polkruhy oddelené zvislicou stredového krížika. Na ľavej polovici obrazovky kruhy putovali znútra na okraj, čo bol neklamný znak, že raketa sa čoraz väčšmi odchyľuje od vodiaceho signálu materskej lode. Na pravej polovici sa odohrával opak: polkruhy žiarili postupne od okraja do stredu, až napokon „zasvietil zelený stred.
Kolibrík teraz letel pozdĺž vodiaceho rádiosignálu štyristosedemnástky ďaleko pred ňou. Jokohata prepojil pohon na predný agregát, ktorým silne pribrzdil let. Po dvoch minútach rýchlosť rakety sa natoľko zmenšila, že sa štyristosedemnástka zozadu rýchlo približovala.
„Haló, Kolibrík!“ ozvalo sa po chvíli. „Sme od vás vzdialení už len niekoľko kilometrov. Naša sekundová rýchlosť je šestnásť nula sedemdesiattri. Musíte opäť nepatrne zrýchliť na šestnásť nula sedemdesiatdva.“ Jokohata presne splnil pokyn a zrýchlil let. Po chvíli kabínu prudko ožiarilo sústredené svetlo reflektora prichádzajúce zozadu. Hlavný svetlomet kozmickej lode hľadal v temnote malú raketu. Ostro rozžiarený kotúč sa krok za krokom približoval, až sa napokon nad kabínou Kolibríka pomaly vysunula predná časť mohutnej lode…