Rovno navrchu ležali červenolíce jablká! Pod nimi v miskách z plastiky usmievali sa jahody. V inom obale hrušky, banány. A ešte v ďalšom ananásy, marhule. A slivky a hrozno… Postupne objavili všetky druhy ovocia a obdivovali ich.
Vskutku neočakávaný darček vniesol ešte viac veselia a nálady do celej spoločnosti. Pobiehali od jedného kontajneru k druhému, prinášali príbory, misky a tácne, na ktoré rozdelili ovocie. Jeho prenikavá vôňa sa miesila s vôňou kvetov. Jednotlivé stoly dali dovedna — nikomu neprekážalo, že v návale nadšenia ochotne odkrúcajú dlážkové príchytky proti náhlym gravitačným a odstredivým zmenám.
Kvety a ovocie naaranžovali na slávnostnej tabuli do efektných kytíc a kôpok. Napokon pridali fľaše prvotriedneho vína a poháre z krištáľového skla. Keďže všetci boli až príliš usilovní, museli chvíľu čakať, kým sa vrátia obaja hostia v sprievoďe veliteľa a Henryho Lorcestera.
Konečne sa zjavili v dverách uprostred stúpajúcej netrpezlivosti mladých nadšencov. Veliteľ s uznaním kvitoval úpravu tabule.
Malá slávnosť sa mohla začať — pre jedných rozlúčka s päťstodvadsiatym kozmickým okruhom, pre druhých úvod do niekoľkomesačnej vesmírnej odlúčenosti ďaleko od Zeme.
Profesor Mirsanov, ktorý sa ochotne prispôsobil mladíckej atmosfére, bez otáľania, ledva ho priviedli k jeho miestu za stolom, pozdvihol pohár:
„Mladí kozmonauti! Pri obchôdzke loďou som sa presvedčil, že hoci vám chýbajú skúsenosti, prácu ste konali mimoriadne svedomité. Jedným slovom, kozmickým krstom ste prešli na výbornú. Dvíham času na vaše výkony a šťastný návrat na Zem!“
Všetci spontánne vstali. Zavládlo slávnostné ticho, ktoré prerušoval iba štrngot pohárov. Mladí kozmonauti zrazu zvážneli. Možno práve preto, že boli predtým tak neviazané a úprimne veselí, inštinktívne vytušili vážnosť tejto chvíle.
Podľa dávneho ceremoniálu Mirsanov siahol za slávnostnými „rekvizitami“ — perom a atramentom, symbolmi právnej záväznosti, aby podpisom potvrdil dokument o vystriedaní kozmickej štyristosedemnástky.
„A teraz, keď ste už takrečeno právoplatne zbavení úloh a naša štyristoosmička nastupuje na vaše miesto, siahnite za plodmi Zeme!“ ponúkol všetkých srdečným gestom.
Mladý veliteľ ochotne zdvihol pohár na úspešnú prácu svojich nástupcov. Poďakoval sa za nádherné kvety a prekrásne ovocie. Potom krátko zhodnotil výsledky štyristosedemnástky počas služby v štvrtej kozmickej flotile.
Hoci nastupovali do vesmíru bez osobitných skúseností, svojím podielom prispeli k zníženiu nebezpečenstva meteoroiďov. Do dnešného dňa zničili sedemstošesťdesiatštyri meteoroidov. Počet odstrelov síce nebol rekordný, ale zodpovedal slušnému priemeru. Veliteľ kozmickej flotily ich okrem toho poveril aj inými úlohami. V dvoch prípadoch umiestnili výstražné rádiomajáky na asteroidoch, na dvoch planetoidoch prekontrolovali už fungujúce rádiomajáky a vymenili chybné súčiastky.
Slávnosť netrvala dlho, ale bola neobyčajne srdečná. Všetci mali výbornú náladu. Iba Henry Lorcester sa cítil akýsi stiesnený. Až teraz si naplno uvedomil, že sa neodvratne blíži chvíľa rozlúčenia s kolektívom, v ktorom prežil jedenásť dlhých mesiacov. Ovládla ho poplašná myšlienka, že by sa mal spolu s ostatnými vrátiť a spolu prežívať neopakovateľné pocity stretnutia s domovskou planétou! Vzápätí myšlienku zavrhol; teraz, keď sa už raz rozhodol pomáhať profesorovi Mirsanovovi vo výskume antičastíc, nemôže odstúpiť od záväzku.
Najbližší priatelia vycítili, čo sa v ňom odohráva, a usilovali sa uľahčiť mu naďcháďzajúcu rozlúčku. Iba niekoľkí ho odprevadili do katapultovacej komory, kde odpočíval Kolibrík.
Henry sa náhlil. Čím kratšia bude rozlúčka, tým lepšie preňho. Batožinu a osobné veci mal už v rakete.
Zato Jokohata úprimne ľutoval, že vystriedacie formality a rozlúčková slávnosť trvali tak krátko. Niežeby sa bol zle cítil v kolektíve vlastnej lode, lež mladá posádka štyristosedemnástky mu učarila od prvej chvíle.
Sadol do pilotážneho kresla. Hoci sa ešte nič nedialo, z mechanického návyku preletel pohľadom číselníky a vnútro kabíny. Za ním vstúpil navigátor. Mimo rakety bol ešte profesor a ich nový spolucestujúci Lorcester.
Posledné stisky rúk.
„Želám vám šťastný spiatočný let a čo najkrajší pobyt na Zemi,“ počul Jokohata profesorov hlas, ktorý sa naostatok prihovoril malej skupine sprievodcov.
Nadišla chvíľa, keď sa aj mladý veliteľ musel rozlúčiť s členom svojej posádky. Bol by klamal sám seba, keby si nahováral, že ho to neďojíma. Ale chlapsky sa premohol.
„Nuž Henry… Nestrúhaj takú tvár! Hlavu hore, borec, a nijaké nepríjemnosti s antičasticami! Dobre vieš, akú galibu môžu narobiť. Ak ti buďe ťažko, spomeň si na naše žartíky. Budeme na teba všetci často myslieť. Tak teda: do videnia o rok na Zemi!“
Obaja muži si pozreli rovno do očí a srdečne sa objali. Henry sa náhlivo zvrtol a vsunul sa do rakety.
Jokohata už-už chcel spustiť zatvárací mechanizmus, keď mu zrazu blyslo hlavou, že na čosi sa predsa len zabudlo: kazeta s korešpondenciou! Rýchlo ju podal von, kým hostitelia ešte neopustili katapultovaciu komoru.
Malá raketa osihotela. Za odchádzajúcimi sa nepriedušne zatvorili hrubé dvere. V pristávacej a štartovacej komore, ktorá bola vo všetkých kozmických lodiach umiestená v prednej časti, po predošlej haravare hlasov nastalo pusté ticho — až do chvíle, kým nezačalo pracovať odsávacie zariadenie.
Keď sa odsávanie vzduchu skončilo, čelný kryt katapultovacej komory sa otvoril a na Kolibríka zagánil čierny nekonečný vesmír s filigránskymi ohníkmi ďalekých hviezd.
Znovu zaúčinkovala neviditeľná obria päsť štartovacieho preťaženia. O niekoľko sekúnd sa všetko skončilo a raketa sa nehlučne šinula vpred kozmickou rýchlosťou. Náhodný cestujúci, pravda, bol by ochotne odprisahal, že stojí na mieste. V nekonečných vesmírnych rozmeroch, bez bližšieho porovnávacieho objektu, pozorovateľovi v kabíne sa zdá, že naozaj nehybne visí v kozme.
Neviditeľné nitky smerovacieho rádiosignálu materskej lode takrečeno poslepiačky viedli Kolibríka do materského prístavu.
Henry Lorcester, nový spolupracovník a asistent profesora Mirsanova, ocitol sa na palube stíhača asteroidov štyristoosem. Pred niekoľkými desiatkami minút stískal ešte ruku dávnym priateľom — teraz bol tu, v novom prostredí.
So zmiešanými pocitmi zvedavosti, ale aj určitej trémy, ktorá nebola cudzia ani technokratom kozmického veku, vyčkával spolu s ostatnými spolucestujúcimi, kým čerpadlá naženú ovzdušie do pristávacej komory.
Netrvalo dlho a dvere do komory sa otvorili. Vošiel veliteľ Kerulen sprevádzaný malou skupinou členov posádky. Pravda, sprvoti si vymieňali rýchle pohľady, ako to už býva, keď sa v kolektíve objaví nový človek. Ale bez dlhých formalít prijali Henryho medzi seba ako starého známeho.
Medzi vítajúcimi bola aj chemička Filitra Gomová. Nezaprela v sebe istú ženskú zvedavosť, veď vítala vlastne nového suseda, pretože Kerulen rozhodol, že Lórcesterovi pridelí obytnú kabínu hneď vedľa nej.
Bola navidomoči prekvapená vekom nového člena ich posádky. Nečakala síce dajakého učeného starčeka, ale ani mládenca. Na prvý pohľad sympatický, aj so svojimi nepredstieranými počiatočnými rozpakmi. Úprimný pohľad a pekná mužská tvár. Mala dojem, že medzi nimi preletela akási iskrička…
Keď sa zvítal s ostatnými členmi veliteľovej skupiny, odviedla ho do obývacích kabín. Predpokladala, že by chcel byť sám. Odložila teda na neskoršie svoj návrh povodiť ho po lodi. Netušila, že Lorcester v duchu húta nad príčinou jej zdržanlivosti. Pred kabínou sa s ním placho rozlúčila.