Keď sa Polina už vzdala nádeje, že nadviaže spojenie, v reproduktore sa nečakane ozval vysoký slabý hlas: — Minulo sa mi palivo. Nemám čo jesť… vzdávam sa. Môžete ma zahákovať.
— Zbláznil sa, — povedala Alica.
— Z toho nešťastia sa pominul na rozume.
— Všetci turisti… — začal Poseidon, ale Polina ho prerušila.
— Pripraviť sa na spojenie! — prikázala.
— Ja sa postarám o spojenie, — povedal Poseidon. — Tu je to nebezpečné.
Asteroidy.
Poseidon mal pravdu. Na obrazovke sa ako tmavé alebo svietiace bodky črtali asteroidy, väčšinou malé ako kamienky, ale zato veľmi nebezpečné.
Neznáma kozmická loď sa na obrazovkách pomaly zväčšovala.
03
Kým sa pokúšali priblížiť a nadviazať spojenie, z kozmickej lode, ktorú postihlo nešťastie, sa už nik neozval. Arbat, ovládaný šikovnými železnými rukami Poseidona, sa poslušne dotkol svojho brata. Kým upínacie čeľuste na palube Arbata priťahovali neznámu kozmickú loď k otvoru, Alica rozlúštila nápis ŠKR-24.
— Čo je to ŠKR? — spýtala sa. — Poseidon, ty vieš všetko.
— Čo-to viem, — priznal sa robot. — Oznamujem bez príručky: Register slnečnej sústavy, strana tisícdeväťsto-osemdesiat. ŠKR — séria tridsiatich planétových člnov, ktoré patria Škole kozmického riadenia na Marse. Skratka ŠKR. Ďalších tridsať lodičiek má základňu na Mesiaci, ale sú označené ŠAKR, čo znamená Škola amatérskeho kozmického riadenia. Nie sú určené na ďaleké lety do vesmíru, zásoby paliva majú obmedzené, rýchlosť nízku. Nemajú mená, rozlišujú sa poradovými číslami. Veď ja som vždy tvrdil, že číslo je omnoho lepšie ako nepodarené meno.
— Poseidon, už som ti desať ráz hovorila, že Arbat je ulica…
— Na ktorej si vyrástla, — dokončil robot miesto Poliny. — Nemysli si, že tým niekoho presvedčíš. Jednoducho chceš, aby sa ťa na to všetci vypytovali a všimli si, aká si krásna.
— Čo ty vieš o kráse! — povedala Polina.
— Navštívil som najväčšie múzeá sveta, — povedal Poseidon.
Vtom pocítili náraz. Došlo k spojeniu.
— Tak kto pôjde na ŠKR-24? — spýtal sa Poseidon. — Najlepšie bude, keď to urobím ja. Ak sa ten turista zbláznil a začne strieľať, mňa nebude škoda.
— Zapnite videokomunikátor, — povedal Polina do mikrofónu. — Nevidím vás.
— Neviem, ako sa zapína, — odpovedal slabý hlas.
— Bláznivý turista, — rozhodne vyhlásil Poseidon. — Idem ho zachrániť.
— Ostaň tu, — povedala Polina. — Sú situácie, na ktoré tvoj rozum nestačí.
Neuraz sa, ale som presvedčená, že na palube tohto člna je nešťastná bytosť, ktorá potrebuje v prvom rade nežnosť.
— Tisíc ráz som ti hovoril, — poznamenal Poseidon, ktorý sa tváril, že nepočul, čo Polina povedala, — vyžiadaj si na základni zbraň. Všeličo sa môže stať, a my sme tu s holými rukami. Spomínam si ako dnes — náš kapitán Meržička vyšiel na lúčku, ktorá vyzerala tak neškodne, zohol sa, že odtrhne kvietok, a z kvietka…
Vtom si Poseidon uvedomil, že Polina už vyšla z kabíny. Alica ju nasledovala.
Poseidon sa obrátil k prístrojom a pozoroval na obrazovke priechodnú komoru medzi kozmickými loďami. Rád si zahundral, ale predsa bol robotom, ktorý bezvýhradne poslúchal kapitána. A jeho kapitánom bola Polina.
V kabíne planétového člna našla Polina chlapca.
Mal asi desať až dvanásť rokov, bol chudý a nízky. Čierne oči mal trochu šikmé a tmavé vlasy ostrihané na ježka.
Keď zbadal Polinu, pokúsil sa vstať z kresla, ale nevládal, taký bol vyčerpaný a zoslabnutý.
— Vzdávam sa, — povedal. — Hnali ste sa za mnou už od Marsu, však? Zablúdil som, potom mi došlo palivo a bál som sa nadviazať spojenie.
— Si tu sám? — spýtala sa Polina.
— Áno, úplne sám. Myslel som si, že sa nebudem báť, ale bolo mi hrozne. Podarilo sa mu vstať. Zaťato stisol pery a oči sa mu zúžili. Stratil rovnováhu a iste by bol spadol, keby ho Polina nezachytila a nezdvihla na ruky.
S chlapcom na rukách sa vrátila do svojej kozmickej lode.
04
Na Arbate bola len jediná kajuta s dvoma posteľami. Spávali v nich Alica a Polina. Poseidon spať nevedel a v noci, ak nemal službu v kabíne, hltal lodnú knižnicu. Na jeho šťastie bola veľmi obsiahla, ale nezaberala veľa miesta, lebo ju tvorili mikrofilmy.
Polina uložila chlapca na svoju posteľ, vyzula mu topánky a prikryla ho dekou.
Alica hneď priniesla pohár šťavy.
— Nech ju vypije, — povedala. — Sú to samé vitamíny.
Polina zdvihla pohár chlapcovi k ústam. Poslušne vypil jeho obsah drobnými žiadostivými glgmi. Tak ho to vyčerpalo, že mu hlava klesla na vankúš a zavrel oči.
— Dlho si nejedol? — spýtala sa Polina.
— Skoro tri dni, — povedal chlapec.
— Tak som sa ponáhľal, že som si zabudol vziať potraviny.
— Spravím mu bujón, — povedala Alica.
— Dobre, — súhlasila Polina a otvorila lekárničku.
Alica vyšla z kajuty a vo dverách sa zjavil Poseidon.
— Ste turista? — spýtal sa prísne. Chlapec otvoril oči a vystrašene pozrel na ohromného robota.
— Nie, — povedal. — Nie som turista. Študoval som na kozmonautickej škole a odtiaľ sa mi podarilo vziať kozmickú loď. Ale nie pre zábavu. Musel som, pochopte… nemal som iné východisko…
Chlapec zase zavrel oči a zaspal. Alica nazrela do kajuty so šálkou zohriateho bujónu, ale Polina si priložila prst na pery a vykročila jej oproti.
— Nech si pospí, — zašepkala.
Chlapec sa zobudil až po siedmich hodinách.
Arbat práve letel okolo malej planéty zbrázdenej krátermi a puklinami. Alica sa neprestávala nadchýnať tými záhadnými, mŕtvymi malými svetmi. Niektoré z nich už boli preskúmané, na iné ešte ľudská noha nevstúpila. Predstavovala si, že plávajú po oceáne pomedzi útesy a koralové ostrovy a ona, plavčíčka na stožiari, stále dúfa, že na jednom z atolov sa zrazu zjaví prúžok dymu a ľudská postavička začne poskakovať po brehu — bude to stroskotaný Robinson alebo divoch, ktorý ešte nikdy nevidel plachetnicu.
— Ale ich je! — povedala. — Rada by som pobudla na niektorom z nich.
— Doteraz bolo objavených a zaregistrovaných šesťtisíc osemstotridsaťdva malých planét, nerátajúc kamene, ktoré je zbytočné brať do úvahy, lebo sa aj tak stratia, — ozval sa Poseidonov chrapľavý hlas. — Jednako môžeme konštatovať, že celková hmotnosť asteroidov je tisíc raz menšia ako hmotnosť Zeme… Takže teórie, ktoré vysvetľujú ich pôvod zánikom planéty Faeton, sú sotva opodstatnené…
Poseidon sa práve vrátil z prehliadky planétového člna, preto ho Polina prerušila otázkou: — Našiel si tam niečo zaujímavé?
— Prehliadka kozmickej lode nepriniesla nič nové, — odpovedal Poseidon. — Až na detské amatérske oprávnenie viesť školský prístroj, vydané na meno Judzo Komura v meste Marsopolis, trvalým bydliskom v Osake na Zemi.
— Osaka je v Japonsku, — povedala Alica. — Myslela som si, že je Japonec.
— Nerobme predčasné závery, — povedal Poseidon. — Mestá s takým názvom môžu byť aj v iných krajinách. A ešte som na pulte v kabíne našiel túto fotografiu.
Poseidon položil na stôl fotografiu staršieho usmiateho muža, ktorý mal čierne oči a podobal sa na nájdeného chlapca. Pod ňou bolo čosi napísané hieroglyfickými znakmi.