— Kto je to? — spýtala sa Alica.
— To je nad slnko jasnejšie! — zvolal Poseidon. — Je tu napísané čierne na bielom: profesor Takeo Komura.
— Je to po japonsky?
— Samozrejme. Musím povedať, že máte šťastie, nie v každej kozmickej lodi sa nájde robot-lingvista, nadaný a pracovitý polyglot. Našťastie viem čítať i písať po japonsky, a pritom píšem nie najhoršie tanky.
— Čo? — začudovala sa Alica.
— Tanka je v japonskej poézii krátka báseň, ktorá formou protirečení odhaľuje podstatu života.
— Aha, — povedala Alica. Polina vzala fotografiu.
— Profesor Takeo Komura je pravdepodobne otec nášho najdúcha.
— To nie je isté, — zvolal Poseidon.
— Na našej kozmickej lodi boli traja Ivanovia a neboli v nijakom príbuzenskom vzťahu. Tento starší muž môže byť ujo, sused, chlapcov menovec, a konečne, fotografiu mohol na palube zabudnúť predchádzajúci pilot…
— Je to môj otec, — ozval sa hlas.“ Chlapec stál vo dverách.
— Ty sa voláš Judzo Komura? — spýtala sa Polina.
— Áno. Môj otec je profesor Takeo Komura. Spal som dlho?
— Niekoľko hodín. Dobre si sa vyspal?
— Nechcel som spať tak dlho, — odpovedal Judzo.
— Si hladný? — opýtala sa Alica.
— Pravdu povediac, — priznal sa chlapec, — rád by som si zajedol. Ale nemusíte ma živiť. Zaslúžim si skôr trest.
— Alica, zohrej bujón a priprav sucháre, — povedala Polina.
Robot spravil krok dopredu, zastavil sa a prezeral si chlapca.
— Volám sa Poseidon, — predstavil sa. — Univerzálny pomocník.
— Pochopil som, robot san, — odpovedal chlapec. — Veľmi ma teší.
— Ku kozmickej lodi si sa dostal náhodou, alebo si ju ukradol? — spýtala sa Alica.
— Ukradol, — odpovedal chlapec a sklonil hlavu. — Ale nemal som inú možnosť.
Vyzeral tak nešťastne, že Polina sa nad ním zľutovala a povedala: — Judzo je unavený a veľmi slabý.
Netrápte ho otázkami. Neskôr vám všetko povie sám, však? Chlapec prikývol.
Ale Poseidon nesúhlasil s Polinou.
— Niekedy ma ohromuješ, — povedal. — Polina, pletieš si humanizmus s ľahkomyseľnosťou.
— Prečo, môj milý? — spýtala sa Polina.
Nežné oslovenie robota neupokojilo. Tvrdohlavo pokračovaclass="underline" — Lebo nevieme, koho sme na palubu prichýlili. Nemožno vylúčiť, že je to nebezpečný zločinec, ktorý ušiel z Marsu, pretože po ňom pátra hliadková služba. Polina si vzdychla. Neznášala hádky.
— Máte pravdu, robot san, — povedal chlapec so sklonenou hlavou. — Zaslúžim si najprísnejší trest. Určite ma hľadajú. Najprv som si myslel, že vy ste hliadka.
— Ale prečo po tebe pátrajú? — vyzvedala Alica. — Preto, že si ušiel na kozmickej lodi?
— Pravdaže. Ukradol som kozmickú loď a skoro som ju zničil. Urobili ste dobre, že ste sa pustili za mnou.
— Neprenasledovali sme ťa, — povedala Polina. — Zachytili sme tvoj núdzový signál a ponáhľali sme sa ti na pomoc.
V tej chvíli sa Arbat mykol a zmenil kurz, lebo opäť prišiel do cesty nejaký malý asteroid.
— Len-len že sme sa vyhli útesu, — oznámila Alica.
— Sadni si, — povedala Polina a ukázala Judzo vi na kreslo. — Musím ti povedať, že letím služobne na Pluto a Alica je dcéra mojich priateľov a ide k mame na Pallas.
— Máš šťastie! — vykĺzlo chlapcovi. — Ty vieš, kde je tvoja mama.
— Iste ťa postihlo nešťastie, — skonštatovala Polina. — Ináč by si sa neodhodlal na taký nerozumný čin.
— Ako sa to rozprávaš s maloletým zločincom? — zamiešal sa Poseidon.
— Ostrejšie, Polina, prísnejšie! Tvojmu hlasu chýba tvrdosť.
Polina len mávla rukou nad robotom.
— Nemysli si, že mi zapcháš ústa! — rozčúlil sa Poseidon. Chcelo sa mu hádať.
— Ešte slovo, a požiadam ťa, aby si nás opustil, — povedala Polina.
— Už mlčím, — zašomral Poseidon.
— Mlčím pod hrozbou neodvratného trestu. Ale vnútorne sa nevzdávam.
— Nevšímaj si ho, — povedala Alica japonskému chlapcovi. — Je starý a nervózny, hoci robotom by sa to nemalo stávať. Radšej nám porozprávaj, čo sa ti prihodilo.
— Môj otec, — povedal Judzo, — je profesor, geológ. Po mamičkinej smrti ma odviezol na Mars a žili sme tam veľmi šťastne. Pred štyrmi mesiacmi sa vybral na expedíciu do pásma asteroidov. Letel sám na kozmickej lodi Sakura. Z cesty mi posielal listy a kozmogramy. Posledný kozmogram som dostal z Vesty. Písal, že letí ďalej. Ale potom zmizol.
— Ako mohol zmiznúť? — začudovala sa Alica.
— Nikto nič nevie. Hľadali ho. A iste ho dosiaľ hľadajú. Ale asteroidov je veľmi veľa.
— V tom sa už ani čert nevyzná, — povedal Poseidon.
— Veľmi som smútil za otcom, — povedal Judzo a hlas sa mu zachvel. Prehltol slzy a odvrátil sa. Všetci mlčali, lebo cítili, že chlapca nemôžu utešovať. Bol veľmi hrdý.
— Cítim, — pokračoval chlapec, — že otec potrebuje moju pomoc. Je s ním zle.
Všetci mi vraveli, aby som vydržal a čakal, že otca nájdu. Ale v skutočnosti si mysleli, že zahynul. Nenašli ani len kozmickú lod. A nakoniec mi povedali, že ma odvezú na Zem k tete do Osaky. Ale ja viem, že otec žije! Viem to lepšie ako oni! Viem to!
— Upokoj sa, Judzo, — povedala Polina a objala chlapca. — Chápem ťa. Nemohol si odletieť na Zem a opustiť otca.
— A tak si si vzal cvičný čln! — zvolala Alica. — Správne! Na tvojom mieste by som urobila to isté.
— A takisto hlúpo, — povedal Poseidon. — Keď už kradneš kozmickú loď, musíš si vziať viac paliva a potravín.
— Nemal som čas. V noci som sa prikradol na kozmodróm. Poznal som túto kozmickú loď, lebo som na nej cvičil v detskej kozmoškole. Ale nemohol som so sebou vliecť jedlo. Zaprisahal som sa, že sa nevrátim, kým nenájdem otca. Ale netušil som, ako ďaleko budem musieť letieť, ako dlho ho budem hľadať. Najprv mi došli potraviny, potom palivo. A tak som sa už nemohol ani vrátiť. Mal som slabú vysielačku a na Marse ma nepočuli.
— Nečuduj sa. Nikomu ani na um nezišlo, že by sa cvičný čln mohol vydať na taký ďaleký let. Nie je na to stavaný. To akoby si chcel na otvorenej lodičke preplávať oceán. Máš šťastie, že sme sa stretli.
— Som vám veľmi zaviazaný, robot san, — povedal Judzo. — Ale nemohol som ináč.
— Neviem, neviem. V každom prípade si konal ako človek. Vy ľudia ste veľmi nerozumné tvory.
— Keby sme boli celkom rozumní, Kolumbus by nikdy nebol objavil Ameriku. — povedala Alica. Judzo sa jej páčil a vedela, že na jeho mieste by konala takisto.
— Za tejto situácie, — povedal robot, — bude najrozumnejšie, ak chlapec vypije ešte šálku bujónu a ja nadviažem spojenie s Marsom a oznámim, že vezieme na palube chlapca Judza Komuru. Viem si predstaviť, aká panika vypukla na Marse, keď sa stratilo dieťa.
— Zohrej bujón, — prikázala Polina robotovi.
— No toto, vari je to práca pre robota? — zavrčal Poseidon, ale už sa aj bral do kuchyne.
— Čo budeš robiť, keď sa vrátiš na Mars? — spýtala sa chlapca Alica. Neodpovedal hneď. Ale potom sa rozhodol a presvedčivo povedaclass="underline" — Zase si zadovážim kozmickú loď. Vyžobrem, ukradnem, ak bude treba… a opäť pôjdem hľadať otca. Len sa bojím, že už bude neskoro.
— To je čudné, — povedala Polina, — nikdy som nepočula, že by sa bez stopy stratila nejaká kozmická loď.