— Už sú pri kozmickej lodi, — povedal Judzo.
— Uvidíme, čo budú robiť, — odpovedala Alica.
Nemuseli dlho čakať. Ozval sa úder na príklop. Potom ďalší, silnejší ako prvý.
— Kozliatka, otvárajte vrátka, — povedala Alica, — mamička prišla, mliečko vám doniesla.
— Čo to vravíš? — začudoval sa Judzo.
— To je rozprávka, asi ju nepoznáš.
Jeden vlk sa prezliekol za kozu a prišiel k nej domov, aby jej zjedol deti.
— Poznám takú rozprávku, — povedal Judzo.
— Ale nás neoklameš, — dokončila Alica.
Nasledujúci úder bol ešte silnejší.
— Čím to búchajú? — rozmýšľal Judzo nahlas. — Majú železné päste? Údery prichádzali jeden za druhým pravidelne a monotónne.
— Ak nie sú úplní idioti, tak niečo iste vymyslia, — povedala Alica.
Ako keby ju počuli, ku kozmickej lodi pristúpilo ešte niekoľko čiernych bytostí.
Jeden z nich pritiahol niečo ako blaster, ale s dlhou hlavňou. Z blastera vyletel úzky biely lúč a dotkol sa príklopu.
— Prepália ho, — povedala Alica.
— Celkom iste ho prepália.
— Budeme bojovať, — povedal Judzo.
— A čo z toho? — spýtala sa Alica.
— Ak premohli Poseidona, ani ty sa dlho neubrániš.
— A čo nám ostáva? Radšej čestne zahynúť.
— Logika, to nie je nič pre mňa, — povedala Alica. — Ja som ešte neskončila školu. Založ si prilbu. Kým si Judzo zakladal prilbu a pokukoval na iluminátor, cez ktorý videli čierne bytosti, ako úporne vŕtajú do plášťa Arbatu, Alica zdvihla roh koberca v jedálni. Vedela, že je tam neveľký príklop, ktorým sa dá dostať do technických priestorov Arbatu. Videla tam liezť Poseidona, ktorý kontroloval výhrevný systém. Judzo prvý prekĺzol otvorom, za ním zostúpila Alica a spustila za sebou príklop tak, aby ho roh koberca opäť zakrýval. Nevidela, či sa jej to podarilo, lebo príklop sa zavrel. Zavládlo také ticho, že počula, ako Judzo dýcha.
Alica zapla na chvíľu svetlo na prilbe. Strojovňa, v ktorej sa schovali, bola nízka a tesná, ale veľmi dlhá. Po stenách sa ťahali vzduchovody, potrubia odsoľovačov, vykurovacie hadice. Alica zavolala Judza a spolu sa odplazili ďalej od príklopu.
— A teraz ticho, — zašepkala Alica, — mlč, nech sa deje čokoľvek. Nečakali dlho.
Neprešlo ani päť minút. Najprv pocítili chvenie vzduchu. Znamenalo to, že čierne bytosti, ktoré Alica v duchu nazývala banditmi, predsa otvorili príklop Arbatu.
Vzduch vyletel z kozmickej lode ako bublina, keď príliš rýchlo ponoríme džbán pod vodu. Ale z kabíny, v ktorej sa skrývala Alica s Judzom, neunikol vzduch až tak rýchlo. Hoci nebola hermeticky uzavretá, predsa boli štrbiny a kanály, ktoré ju spájali s jadrom kozmickej lode, úzke a trvalo niekoľko sekúnd, kým odtiaľ vzduch unikol. Skafandre detí sa okamžite prispôsobili zmenenému tlaku, ale Alica ako vždy pocítila prechod do vzduchoprázdna. Bol to podobný pocit, ako keď človek vyjde z kozmickej lode do vesmíru. Potom začuli kroky. Ale Alica ich nevnímala sluchom, lebo zvuky sa vo vzduchoprázdne nešíria. Vo vesmíre vždy vládne ticho. Pocítili však, ako vibruje dlážka pod ťažkými krokmi banditov.
Keby ruku v rukavici priložili k stropu oddelenia, uhádli by každý krok tých hore.
Banditi chodili po kozmickej lodi dosť dlho. Potom sa loď začala otriasať silnejšími nárazmi. Alica hneď nepochopila, že banditi drancujú. Lámu, vytrhávajú, uvoľňuj ú prístroj e a veci, odnášajú ich preč. Potom sa zrazu nad ich hlavami, tam, kde bol príklop, zjavil kužel slabého svetla. Niekto musel odhrnúť koberec, Alica zamrela, čakala, že nejaký bandita zdvihne príklop. Ale k tomu nedošlo. Čoskoro všetko stíchlo. Kozmická loď ostala prázdna.
— Čo spravíme? — spýtala sa Alica.
— Prečo? — nechápal Judzo.
— Myslím, že odišli. Odnášajú z kozmickej lode rôzne nakradnuté veci. Ale istotne sa vrátia. A potom vlezú aj sem. Bojím sa, že nás tu nájdu.
— Poďme von, — povedal Judzo.
— Už ma to tu nebaví.
— Máme málo času, — povedala Alica a preplazila sa k príklopu. — Môžu pracovať aj na niekoľko smien. Jedni odídu, druhí prídu, nevieme, koľko ich tu je.
Chytro otvorila príklop, poobzerala sa a rýchlo vyliezla von. Judzo vyšiel za ňou.
V kozmickej lodi nebolo nikoho. Ale za tých pár minút, čo tam banditi vyvádzali, sa kozmická loď zmenila na nepoznanie. Zmizlo zariadenie, riad, ba aj nábytok, prestieradlá a šaty, z riadiaceho pultu zostala len kostra. Ešte aj koberec odniesli. Alica zamierila k iluminátoru. Reflektor už nesvietil, ale aj tak zazrela nejasné tiene banditov. Pohybovali sa smerom k stene krátera. Kráčali jeden za druhým a vliekli korisť. Dvaja poslední niesli zvinutý koberec z jedálne.
— Poďme, — povedala Alica.
— Kam? Na Sakuru? — spýtal sa Judzo. Hoci mu Polina povedala, že na Sakure niet ničoho, predsa ta chcel ísť. Čo keď prehliadla niečo dôležité, nejaký odkaz, určený len pre jeho oči?
— Nie, — odpovedala Alica. — Myslím, že by sme mali sledovať banditov. Musíme zistiť, ako vchádzajú do asteroidu.
— A čo keď nás zbadajú?
— Ak sa bojíš, choď na Sakuru, sadni si tam a čakaj.
— Nebojím sa ničoho, — urazil sa Judzo. A prvý vykročil k príklopu. Príklop bol odtrhnutý a povaľoval sa na kameňoch pri kozmickej lodi. Vyšli von a rozbehli sa za banditmi.
08
Polina si chcela všimnúť, ako sa otvárajú dvere do asteroidu, ale nepodarilo sa jej to. Zabránili jej v tom beztvaré čierne bytosti, ktoré ju ťahali k stene krátera, prekážali jeden druhému, náhlili sa a strkali. Poline pripomínali mravce, ktoré vlečú k mravenisku zajatého chrobáka. Vyzerajú, že sa bezhlavo motajú, ale chrobák sa predsa len pomaly približuje k mravenisku. Otvoril sa prvý príklop, bytosti zastali, čakali, kým sa vyrovná tlak. Potom sa otvoril druhý príklop. Polina pochopila, že v asteroide je vzduch. Ťahali ju po tmavej chodbe hore. Asi sto krokov pred ňou sa zamihotalo nejasné svetlo. Na strope svietila lampa. V jej svetle bolo vidno chodbu, nahrubo vytesanú do skaly, a neopracované steny. Po nich sa ťahali káble, drôty, na všetkom bol prach a Poline neušli stopy zanedbanosti. Usilovala sa rozoznať svojich nepriateľov, ale bolo tam málo svetla a baterku na prilbe nechcela zapínať, lebo sa bála, že jej ju rozbijú tak ako anténu.
Čoskoro zbadala ďalšiu lampu. Potom si vpravo všimla úzku chodbu. Bola oddelená nízkou bariérou. Zazdalo sa jej, že spoza nej vykukuje bledá ľudská tvár, asi tvár dieťaťa. Nebola si istá, či ju videla naozaj, alebo sa jej to len zdalo.
Bytosti jej nedali pokoj ani na sekundu, poháňali ju, strkali, ťahali. — Nestrkajte ma! — ohradila sa Polina. — Pôjdem sama. Keby ste aspoň povedali, čo odo mňa chcete. Ale jej slová na čierne bytosti nijako nezapôsobili. Ťahali ju ďalej. Po pár metroch Polina pocítila, že dlážka klesla a silný úder ju skoro zrazil na zem.
Vpredu sa otvorili dvere. Bytosti ju cez ne sotili do takmer tmavej miestnosti.
Dvere sa so škripotom zavreli a Polina osamela. Len slabé svetielko pod stropom nejasne osvetľovalo priestrannú miestnosť. Sivé steny, sivá dlážka, sivý strop.
V kútoch sa povaľujú handry, uprostred ležia črepy z hrnčeka, bábika bez ruky a pri stene s prekvapením zbadala hŕbu hudobných nástrojov. Dokrivená, smutne sa lesknúca tuba, flauta, husle s prasknutými strunami, ba aj violončelo.
Polina sa radšej ničoho nedotýkala. Pomaly obišla izbu, aby sa presvedčila, či je tu sama a či tu nie je druhý východ. Nikoho okrem nej tam nebolo. Ale nebol tam ani druhý východ. Steny hladké, súvislé, len na jednom mieste nad jej hlavou malý zamrežovaný vetrák.