Práve pod týmto vetrákom Polina nečakane zbadala nápis, vyrytý niečím ostrým: Sme z Veselého smiechu. Ľudia, zničte toto hniezdo… Neďaleko bol ďalší nápis, tentoraz čierny, napísaný uhľom alebo tušom: Dnes sme na rade my. Vieme, že z pazúrov ľadového draka ešte nikto nevyšiel živý. Zbohom…
Polina sa podvedome obrátila, zdalo sa jej, že sa na ňu odzadu niekto díva. Ale nebolo tam nikoho, len zlovestné, ťaživé, nepreniknuteľné ticho.
Polina sa vyľakala. Vrhla sa k dverám, začala po nich mlátiť päsťami a kričať: — Pusťte ma von! Nemáte právo väzniť ma! Okamžite ma pusťte!
Alica s Judzom sa nenáhlili. Držali sa v istej vzdialenosti za banditmi. Tí sa však neobzerali. Boli veľmi zaujatí, ťahali k stene nazbíjané haraburdy.
Prískokmi od jednej kozmickej lode k druhej sa Alica s Judzom dostali až k stene, ale tu ich skoro prichytili.
Vyšli z úkrytu, keď banditi zmizli v otvore, ktorý sa zjavil v stene, ale hneď z neho vybehli traja ďalší banditi.
Našťastie sa neďaleko týčila okrúhla paluba opustenej kozmickej lode, Alica mykla Judza za ruku, vrhla sa na kamene a znehybnela. Judzo ju nasledoval.
Banditi zrejme ani neočakávali, že tu niekoho stretnú. Ponáhľali sa, usilovne ako mravce znášali korisť.
— Tak čo, počkáme? — spýtal sa Judzo.
Museli sa rýchlo rozhodnúť.
— Nie, — povedala Alica. — Nevedno, ako dlho by sme museli čakať, kým skončia. A naši sú tam vo vnútri. Možno aj tvoj otec.
— Môj otec je určite tam, — povedal Judzo. — Ideme?
Rozbehli sa k stene, kde zmizli banditi.
Alica na chvíľu zapla baterku na prilbe a v jej svetle zbadala tenký čierny pás na vyhladenej hornine — obrysy velikánskeho príklopu.
A vedľa neho vypuklinu, ktorej, ako si všimla, sa banditi, keď sa priblížili k stene, vždy dotkli.
Alica priložila dlaň na vypuklinu apo sekunde sa príklop nachýlil dovnútra a odsunul nabok.
V priechodnej komore, do ktorej sa dostali, bolo tma. Alica zapla baterku a našla dvere, ktoré viedli dovnútra asteroidu. Dvere sa otvorili, len čo sa vyrovnal tlak medzi komorou a asteroidom. Alica vrhla pohľad na náramkový registrátor stavu ovzdušia. Zažiarilo na ňom zelené svetielko — vzduch bol vhodný na dýchanie, teplota plus sedemnásť stupňov. Ale prilbu si nezložila, ani priezor si nezdvihla, lebo v tomto vzduchu môžu byť všelijaké mikróby.
— Drž sa tri kroky za mnou, — povedala Judzovi. — Keby sa mi niečo stalo, aby si stihol ujsť.
Po niekoľkých krokoch prišli k miestu, kde chodba zahýbala. Chodba bola úzka, steny chladné a hrboľaté, ako vytesané v skale. Za zákrutou sa chodba rozširovala, v stenách sa zjavili výklenky a odbočky, no Alica neriskovala ponáhľala sa, lebo si myslela, že hlavná chodba ich skôr privedie do stredu asteroidu. Chodba bola veľmi slabo osvetlená. Svietidlá boli od seba vzdialené až tridsať metrov a svietili veľmi slabo. A pretože vo výklenkoch a odbočkách vôbec nebolo svetlo, po celý čas sa im zdalo, že sa tam niekto skrýva a pozorne ich sleduje. Hoci Alica bola pripravená na všelijaké prekvapenia, predsa ju to, čo sa stalo, na smrť vyľakalo. Veľká ťažká ruka sa vysunula z čierneho výklenku a dopadla jej na plece. Alica vykríkla a skrčila sa. Nemohla ani ujsť, lebo nohy sa jej od strachu podlomili. Judzo do nej zozadu narazil.
— Čo je? — spýtal sa pridusene.
— Ticho, — odpovedal ktosi. Ten cudzí hlas prichádzal odniekiaľ zhora, akoby z povaly. — Ani slovo! A nato vyšiel z výklenku Poseidon. Keď Alica pochopila, že je to priateľ, nohy jej celkom vypovedali službu, takže sa musela pritúliť k robotovi. Jeho kovové nohy boli hladké a teplé.
— Poseidonko, — zašepkala. — Ako si nás mohol tak nastrašiť?
— Prepáč, — odpovedal robot, — ale nemohol som na teba už zďaleka kričať, aby si sa nezľakla. Len horko-ťažko som sa zbavil prvej skupiny svojich priateľov a bratancov. Ďalšia skupina môže byť rozhodnejšia.
— Čo to znamená? — spýtal sa Judzo, ktorý sa Poseidona nezľakol.
— Máš oči, tak sa dívaj, — povedal Poseidon a naplno zapol baterku na svojej prilbe.
V hlbokom vyklenku za zákrutou ležalo na kope niekoľko banditov. Čierne telá s pomotanými nohami a rukami, niektoré aj bez hláv.
— Ach! — zhrozila sa Alica. — Dopustil si sa strašného zločinu. Robot nesmie zabíjať človeka. Čo sa ti stalo, Poseidon?
— A keď sú to zločinci a vrahovia? Som povinný to znášať?
— Zločincov a vrahov musí odsúdiť súd, — povedala Alica.
— Kde tu máš súd? Nože mi ho ukáž! Pred koho predvedieme zločincov? Ako ich prehovoríme, že majú ísť ako poslušné detičky, kam my chceme?
— Rozumiem, ale aj tak by to malo byť ináč.
Judzo si čupol a pozorne si prezeral zabitých.
— Veď to nie sú ľudia! — oznámil zrazu.
— Hlavička! — Poseidon sa nahlas rozosmial, spokojný, že si tak vystrelil z Alice. — Len čo som pochopil, že sú to roboti, nič viac ako slepé stroje, pustil som sa do roboty. Samozrejme, na otvorenom priestranstve sú silnej— ší ako ja a mohli by ma rozobrať na súčiastky. Ale v úzkej chodbe som omnoho mocnejší. Čo myslíš, prečo?
— Lebo ste múdrejší, robot san, — odpovedal Judzo.
— Som rád, že sme sa s tebou stretli, — povedal Poseidon. — Teší ma, že som sa mohol zoznámiť s takým dôvtipným mladým mužom.
— A môjho otca ste nevideli? — spýtal sa Judzo.
— Kedy? Aj ja som tu prvý raz.
— A Polina? Čo je s Polinou? — spýtala sa Alica.
— Pohľadáme ju. Aj profesora Komuru. Všetkých nájdeme. Ale najprv by som sa chcel zoznámiť s tým, čo posiela bezduchých robotov proti čestným kozmickým cestujúcim. A vážne sa s ním porozprávať. Robot odstrčil odlomenú ruku jedného banditu, z ktorej vypadla Alicina šálka. Alica ju zachytila.
— Zaujímavé, — povedala. — Nerozbila sa ani pri pristávaní, ani teraz.
— Ešte sa z nej napiješ čaju, — sľúbil jej Poseidon.
V tichu podzemia sa ozval dupot.
— Nerád opúšťam bojisko, — povedal Poseidon. — Ale myslím, že rozumnejšie bude ustúpiť. Vojna je proti našim zásadám.
Rozbehli sa dopredu, Poseidon našiel úzku bočnú chodbičku. Vypli baterky a schovali sa tam. O chvíľu prebehol okolo nich rad čiernych robotov. Potom ich kroky stíchli. Bolo počuť krátke šťukanie, ktorým sa roboti dorozumievali, škrípanie a hrmot — akiste sa prehrabávali v hŕbe svojich kolegov a usilovali sa pochopiť, čo sa stalo.
— Teraz prídu na to, že sa im v asteroide usídlil nepriateľ, — zašepkal Poseidon. — Musíme sa čo najskôr stratiť. Čím budeme odtiaľto ďalej, tým lepšie.
A tak sa rozbehli po chodbe, vyberali si menej osvetlené úzke chodbičky, aby oklamali prenasledovateľov.
09
Polinu trápila nečinnosť. Musí čosi podniknúť. Nevedela, čo sa stalo s Alicou a Judzom, kde je Poseidon, ba ani to, kde je ona sama a prečo ju uväznili v tejto cele. Ale predovšetkým ju zaujímalo, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí tu boli pred ňou. Polina vstala a opäť začala klopať na železné dvere.
— Pusťte ma! — kričala. — Kto je vaším veliteľom? Žiadam, aby ste ma k nemu odviedli!
— Ticho! — ozvalo sa spoza dverí.
— Pre teba nemôžu trumbádi oddychovať.
— Kto?