Odpovede sa nedočkala. Polina sa poobzerala, hľadala niečo pevné, palicu alebo trám, čím by mohla silnejšie mlátiť do dverí. Zrak jej padol na pokrivenú, ale v podstate zachovanú tubu — bola to obrovská skrútená trúba, ktorá tu ostala po skupine Veselý smiech. Vzala tubu, spomenula si, ako si ju hudobníci navliekajú cez hlavu, našla nátrubok a po niekoľkých neúspešných pokusoch vylúdila z nej nízky, hlasný tón.
Počula, ako tento zvuk prenikol cez dvere a šíri sa po celom asteroide. Niesol sa tak ďaleko, že ho počul aj robot a jeho priatelia, ktorí bežali po chodbe o niekoľko stien ďalej.
— Počuješ, Poseidon? — spýtala sa Alica. — Sú to ľudia.
— Prečo si to myslíš? — začudoval sa robot. — Prečo by asteroid nemohol mať svojich hudobníkov?
— Škoda, — odpovedala Alica.
— Myslela som si, že nikto iný hrať nemôže. Tvoj otec nemá trúbu?
— Nie, — začudoval sa Judzo. — Nikdy nehral na trúbe.
— Stojte! — Alica zmeravela.
V tej chvíli sa Poline, ktorá sa usilovala vylúdiť z trúby rôzne zvuky, podarilo zahrať prvé tóny známej detskej piesne V lese rástla jedlička.
— Máš pravdu, — Poseidon bol nútený súhlasiť. — Trúbu by mohli mať, ale sotva by poznali túto pieseň. Skúsime ísť tým smerom.
To sa im však nepodarilo. Len čo zabočili do chodbičky, ktorá viedla k neznámemu hudobníkovi, zbadali, že oproti nim sa rútia čierni roboti, a tak museli bežať späť. Ale Poliha hrala, kým vládala. Spoza dvier sa neozval nijaký zvuk. No keď odložila trúbu na dlážku, začula tichý hlas prichádzajúci zhora.
— Počujete ma?
— Áno, — Polina sa obrátila za hlasom. Prichádzal zo zamrežovanej vetracej šachty. — Kto ste?
— Pristúpte bližšie. Polina poslúchla.
— Aj ja som zajatcom tohto asteroidu, — pokračoval hlas. — Hrozí vám smrteľné nebezpečenstvo. Rozhodne sa musíte dostať z tejto cely.
— Ale ako? Prezrela som všetky steny. Nie je tu žiaden východ. Povedzte, ako sa vám podarilo odtiaľto dostať? Nemohla by som aj ja ujsť takisto?
— Nie, ja som ušiel, keď nás viedli k priepasti. A na to sa nemožno spoliehať.
Podarilo sa mi to len náhodou. Šanca je minimálna. Vy musíte konať hneď teraz.
— Ako?
— Vidíte tú hŕbu handier v kúte?
— Áno.
— Pod nimi je schovaný pilník. Dlážka pri stene je už trochu napílená. Tí, čo tu boli pred vami, sa pokúšali ujsť. Ale nestihli. Ak sa vám podarí prepí-liť otvor, dostanete sa do technického tunela. Budem vás počuť. Plazte sa ním. Ale pamätajte si, že máte len dve hodiny času.
Polina vycítila, že sa jej za chrbtom otvárajú dvere.
Rýchlo odskočila od vetracej šachty, zdvihla z dlážky trúbu a priložila si nátrubok k ústam.
Robot zastal, zarazený hlasným ťahavým zvukom.
— Neslobodno! — zvolal. — Mŕtva hodina! Neslobodno! Zobudíš ich! Polina odskočila nabok. Robot sa k nej približoval s natiahnutými rukami, chcel jej vziať tubu. Polina zdvihla ruky a z celej sily nasadila širokú časť tuby robotovi na hlavu. Vyzeral ako šašo v zlatej čiapke. Nečakane oslepený robot smiešne znehybnel s roztiahnutými rukami a Polina sa vrhla k dverám. Ale už bolo neskoro. Druhý robot bežal svojmu kolegovi na pomoc. Hrubo odsotil Polinu a s námahou mu vyslobodil hlavu.
S tubou v rukách opustil celu. Postihnutý ho nasledoval, pričom hlavou vrtel na všetky strany, aby Polinu nestratil z očí.
Keď všetko stíchlo, Polina sa vrátila k vetracej šachte a povedala: — Všetko v poriadku. Po krátkom boji nepriateľ ustúpil.
Usmiala sa, keď si spomenula, ako komicky vyzeral robot s tubou na hlave. Aká škoda, že to nevidela Alica.
— Všetko v poriadku, — zopakovala. — Počujete ma? Nijaká odpoveď.
Polina sa teda pobrala do kúta, pričom pozorne sledovala dvere, a rozhrnula kopu handier. Na dlážke pod nimi našla neveľký pilník. Neviditeľný pomocník neklamal.
Tesne nad dlážkou bola stena trochu prepílená. Ale vypíliť celý otvor bola dlhá a ťažká práca. No nedalo sa nič robiť. Polina si čupla a pokračovala v tom, čo pred ňou urobili neznámi väzni tejto cely.
10
Keď sa Poseidon a jeho priatelia zbavili prenasledovateľov, dostali sa k vchodu do dlhej nízkej sály, v ktorej stáli v radoch nízke a úzke prične, prikryté vydratými matracmi. Ležalo a sedelo na nich množstvo bytostí celkom iných ako roboti. Praví obyvatelia asteroidu, presnejšie jeho páni.
Ale vyzerali zvláštne, zanedbane, až úboho. Väčšinou boli oblečení v sivých kutniach, akoby urobených z vriec, s otvormi na tenké ruky. To bolo ich jediné oblečenie. Z vriec trčali chudé špinavé nožičky. Bytosti boli sotva vyššie ako Alica, hoci aj pri slabom svetle v tejto obrovskej spálni bolo vidno, že medzi nimi sú nielen dospelí, ale aj starí ľudia. Alica ich v duchu nazvala ľudkovia. Vlasy mali dlhé, strapaté, oči mútne, pohyby malátne, akoby ospanlivé. V chodbičke medzi pričňami stál čierny robot v žltej zástere a s červenou čiapkou na hlave. Vyzeral ako kríženec pestúnky a šaša.
— Tak tu sú, — povedal Poseidon s úľavou.
— Skutoční ľudia, — súhlasila Alica.
— Poďme k nim, — povedal Judzo.
— Musíme sa s nimi dohodnúť, vysvetliť im…
— Počkaj, — povedala Alica. — Akosi sa mi nepozdávajú.
— Prečo?
— Naozaj si myslíš, že sú skutočnými vládcami tohto asteroidu? — spýtala sa Alica. — Že môžu riadiť kozmickú loď a dávať príkazy robotom?
— Výzor môže klamať, — podotkol Poseidon. — Ani pri pohľade na mňa by si nikto nepomyslel, že som diaľkovo vyštudoval štyri univerzity.
— No aj tak si dajme pozor, — povedala Alica. — Možno natrafíme na niekoho z nich osamote a porozprávame sa s ním.
Ostatní súhlasili s Alicou a šli ďalej, hoci by boli radi ľudkov chvíľu pozorovali. A naozaj, o pár krokov ďalej narazili na človiečika, ktorý zamyslene stál uprostred chodby.
Bol to starček s riedkou tenučkou hriadkou, ktorá mu siahala po pás, a s tvárou zošúverenou, akoby ju niekto pomaľoval tenkou čiernou ceruzkou.
Keď človiečik zbadal Poseidona, nenaľakal sa, neušiel, ale zamyslene si strčil špinavý palec do úst a začal ho cmúľať.
— Ticho, — zašepkala Alica starčekovi. — Neboj sa, neublížime ti. Poseidonko, zalistuj vo svojej hlave a zisti, v akom jazyku by sme sa s ním mohli porozprávať.
Pri Aliciných slovách človiečik sklonil hlavu, potom si vytiahol z úst palec a namieril ho na hviezdičku, ktorá žiarila Alici na hrudi. Prstami ju pevne zovrel a usiloval sa ju odkrútiť, ale nedarilo sa mu to, lebo hviezdička bola prišitá ku skafandru.
— To sa nedá, — povedala mu Alica. Človiečik sa až zmŕštil od námahy, ale nemal v úmysle sa vzdať. Poseidon povedaclass="underline" — Nech sa hrá, ja mu zatiaľ budem dávať otázky vo všetkých jazykoch galaxie.
Ale Poseidon sa nestihol nič spýtať, lebo starček, sklamaný, že sa mu nedarí odtrhnúť hviezdičku, sa zrazu urazene rozplakal ako malé dieťa. Jeho nárek bol taký prenikavý, že sa šíril cez steny. Všetci stŕpli.
Prvý sa spamätal Poseidon. Schmatol človiečika pod pazuchu a rozbehol sa po chodbe.
Chodby sa zužovali, teplomer na Alicinom zápästí ukazoval, že teplota stúpa.
Zrazu sa Judzo zastavil a rozbehol sa späť.
— Kam ideš? — spýtala sa Alica.
— Neboj sa, hneď sa vrátim. Zdá sa mi, že som čosi zbadal.
Judzo prebehol niekoľko krokov a sklonil sa. Na dlážke ležala plochá červená ceruza. Presne takú mal jeho otec. Na jej konci bol vyrytý malý zlatý kvietok višne.