— Otcova ceruza! — zvolal Judzo.
— Vravel som, že je tu!
Judzo zdvihol ceruzu a rozbehol sa k Alici.
Všetko sa to odohralo v jedinej minúte. Ale aj za minútu sa môže stať všeličo.
Nikto z nich totiž nevedel, kam napochytre bežať, nevyznali sa v rozmiestnení chodieb a miestností v asteroide.
Po pár krokoch sa Judzo ocitol na rázcestí. Hlavná chodba sa rozvetvovala na tri úplne rovnaké chodby ako roztiahnuté prsty na ruke. Chlapec sa započúval. Zdalo sa mu, že pišťanie uneseného človiečika prichádza z pravej chodby a s ceruzou v ruke sa ta rozbehol. V tej chvíli pišťanie stíchlo.
Stalo sa to preto, lebo Alica zavolala na Poseidona: — Pusť ho, lebo nás prezradí.
— Čože? — začudoval sa robot a pozrel na bytosť, ktorá sa mu metala pod ľavou pazuchou. — Asi už mám sklerózu. Celkom som na toho krikľúňa zabudol.
Poseidon ho pustil na dlážku a človiečik sa s rozhorčeným nadávaním rozbehol späť. Vtedy sa Poseidon spýtaclass="underline" — Nie sme všetci, kde je Judzo?
— Zaostal, — povedala Alica. — Niečo našiel. Hneď nás dobehne.
— Prečo si mi to nepovedala?
— Myslela som, že ho počuješ.
— Iste tento, — Poseidon ukázal na utekajúceho človiečika, — tak vrieskal, že som nič nepočul. Je to moja vina. Keď som sa už dal na to, že behám s deťmi v podzemí, bolo mojou povinnosťou stále sa obzerať a preratúvať ich.
Alica nemala rada, keď ju nazývali dieťaťom, ale tentoraz si uvedomovala, že nemala nechať Judza samého. Preto sa prvá rozbehla späť. O niekoľko sekúnd boli na rázcestí, kde sa tesne predtým zastavil Judzo. Ale oni vybehli zo strednej chodby a Judzo bežal po pravej. A v tej chvíli, keď Alica a Poseidon váhavo zastali, lebo nevedeli, čo robiť, Judzo už bol v zajatí. Na chodbe sa zrazil s tromi robotmi, ktorí ho schmatli a tak rýchlo ťahali, až ho skoro niesli. Judzovi vyrazilo dych. Poseidon zakričaclass="underline" — Judzo! Judzo Komura!
Zo všetkých strán mu odpovedal dupot. Dupot železných nôh.
Neostávalo im iné, len vbehnúť do ľavej chodby.
Prenasledovatelia sa blížili. Poseidon zakričaclass="underline" — Bež, Alica, ja ich zadržím!
— Nikam nebudem bežať, — odpovedala Alica. — Čo by som si sama počala?
Našťastie v tej chvíli zbadala naboku úzky otvor a za ním schody dole. — Poseidon, sem! — zvolala. Skočila do štrbiny, Poseidon sa s námahou pretisol za ňou. Zbehli dole točitými schodmi, stupne boli hrdzavé, akoby po nich už dávno nikto nechodieval.
Zdola sa ozývalo tlmené bzučanie. Schody ich priviedli do novej chodby, ktorá mala dlážku zo štvorcových železných dlaždíc. Kroky sa na nich duto ozývali, lebo pod dlaždicami bola prázdnota.
Asi po dvadsiatich metroch sa zrazu pred nimi zjavila stena. Za nimi duneli kroky robotov, ktorí bežali dole schodmi. Keď Poseidon pochopil, že už nemajú kam ustúpiť, obrátil sa, pripravený na boj. Vtom sa im jedna dlaždica pri nohách odsunula a zdola sa ozval hlas: — Rýchlo dolu! Železné schodíky pod dlaždicou viedli do tmavého priestranstva. Alica zostúpila prvá, pričom sa zachytávala priečnych hrád. Za ňou zišiel po schodíkoch Poseidon, ktorý vyzeral ťažký a nemotorný, ale v skutočnosti bol obratnejší ako hociktorý človek. Kedysi sa celkom vážne chystal na mimo súťažné vystúpenie v desaťboji na olympiáde.
Tvrdil, že šampiónom by sa síce nestal, ale hanbu by si neurobil. Navyše Poseidon stihol zasunúť za sebou dlaždicu, ako mu hlas prikázal. Všetci znehybneli.
A práve včas. Zhora sa ozývali kroky. Prehrmeli po dlaždiciach rovno nad ich hlavami. Potom stíchli. Znamenalo tq, že prenasledovatelia zastali pri slepej stene. Ozvali sa duté údery — roboti kontrolovali, či v stene nie je otvor.
Po krátkej prestávke opäť začuli kroky. Vzďaľovali sa opačným smerom. A boli čoraz pomalšie a tichšie. Akoby sa roboti cítili porazení a rozčarovaní. A už dupocú po schodíkoch točitého schodišťa. Odrazu nastalo ticho.
— Zdá sa, že to dobre dopadlo, — zašepkal Poseidon.
— Teší ma, že som vám mohol pomôcť, — odpovedal tichý hlas. Ozval sa šramot, niečo šťuklo a vzbĺkol malý žltý plamienok. Uprostred miestnosti, do ktorej sa dostali, stála debna a na nej miska plná nejakej tekutiny. A v nej knôt. Bola to jednoduchá petrolejová lampička, ktorá sa rozhorela slabým mihotavým svetlom.
Ohník osvetlil starcovu vyziabnutú, strhanú, unavenú tvár. Padali mu do nej dlhé prešedivené vlasy. Starec bol otrhaný, tvár mal sčernetú, len jasné, živé čierne oči mu horeli.
11
Polina zúfalo pílila stenu. Úzka škára sa zväčšovala veľmi pomaly, bolo jasné, že nielen za dve hodiny, ale ani za štyri dni nevypili otvor. Ale nevzdávala sa.
Ruky jej stŕpli, niekoľko ráz musela prerušiť zúfalú prácu, aby si oddýchla.
Ruky mala samý železný prach, na pravej dlani sa jej spravil krvavý mozoľ.
Bzz-bzz, bzučal pilník a od tohto monotónneho zvuku jej hučalo v ušiach. Polina bola taká pohrúžená do práce a tak sa usilovala píliť ďalej, hoci ruky ju už prestávali poslúchať, že nepočula, ako sa dvere cely opäť otvorili.
— Človek, — ozval sa prenikavý, kovový hlas. — Preruš svoju prácu. Zbytočne ničíš moju kozmickú loď, lebo odo mňa sa ti nikdy nepodarí ujsť.
Polina vyskočila, zvrtla sa a usilovala sa schovať pilník za chrbát. V cele stála nová bytosť. Polina si pomyslela, že je to iste tiež robot. Len vyšší a hroznejší ako ostatní.
Bol celý v čiernom, ale cez plecia mal prehodený dlhý široký plášť a na hlave lesklú antracitovú prilbu s vysokým hrebeňom. Tvár mal ako ostatní roboti — čiernu a prázdnu, bez očí a úst. Ktovie, odkiaľ vychádza jeho hlas.
— So záujmom vás pozorujem, — povedal veľký robot. — Ste veľmi zvláštne bytosti, ó čosi sa usilujete, pachtite sa za niečím, čo nikto nepotrebuje.
— Kto ste? — spýtala sa Polina.
— Som Vládca, — odpovedal čierny robot. — Som tu hlavný. Vládnem nad týmto svetom a tento svet sa predo mnou trasie.
— Ak je to tak, musíte ma prepustiť..
— Prečo?
— Lebo nepatrím k vášmu svetu, — povedala Polina. — Nechcela som k vám ísť. Leteli sme svojou trasou…
— Leteli ste príliš blízko mňa, — povedal Vládca. — A ja som vás prinútil, aby ste sa mi podrobili.
— Prečo?
— Aby som získal váš majetok, pobavil a potešil svojich poddaných. Aby som si vás obzrel zblízka, lebo som zvedavý.
— Aj vy ste robot? — spýtala sa Polina, podišla bližšie a prizrela sa mu.
— Viem, že to hlúpe slovo vymysleli na Zemi. Mnoho ráz som ho počul od tých, ktorí tu boli pred tebou a ktorých už niet. Ba povedali mi aj to, že pred mnohými rokmi ho vymyslel pozemský tvorca príbehov Karel Čapek. Robot je železný stroj, otrok ľudí, ktorý plní ich príkazy. To znamená, že ja nie som robot.
— Ste živá bytosť?
— Živá, pretože myslím.
— Ale vyrobená inými živými bytosťami?
— Kedysi niekto urobil toho, kto urobil mňa.
— Rozumiem, — povedala Polina, — robot druhej generácie. A načo vás vyrobili?
— Aby som sa staral, ochraňoval a viedol vpred.
— To znamená, že máte povinnosť?
— Povinnosť?
— Nazvime to úlohou.
— Mám povinnosť čiže úlohu, — súhlasil čierny Vládca. — Mojou povinnosťou je riadiť tento svet a usilovať sa, aby trumbádi boli šťastní.