— Trumbádi sú vašimi pánmi? Naozajstnými pánmi?
— Trumbádi sú bytosti podobné tebe. Sú teplí, v žilách im prúdi krv, sú hlúpi, nestáli, slabí. Ja sa starám o to, aby boh šťastní.
— Tak, že sa im podriaďuješ a slúžiš im?
— Nikomu sa nepodriaďujem a nikomu neslúžim, — odpovedal čierny robot. — Ale bez mojej starostlivosti by trumbádi zahynuli.
— Tak sem zavolajte trumbádov, — povedala Polina. — Budem sa rozprávať s nimi, a nie so strojom.
— Si hlúpa bytosť, — odpovedal čierny robot. — Myslel som, že si hodna toho, aby si zostala nažive a pomáhala mi v mojom veľkom diele. Ale ty ničomu nerozumieš.
— Nie, — povedala Polina, — pochopila som. Si jednoducho pokazený robot.
Postihnutý mániou velikášstva. — Nepoznám hnev a urážku, — odpovedal čierny Vládca. — Nazývaj ma, ako chceš. Som vládca tohto sveta a moja moc nemá hraníc.
— Zaujímavé, robot so zhrdzaveným programom. — Polina sa musela usmiať. Strach, ktorý ju ovládol, keď sa zjavila táto bytosť, dávno pominul. Hrozné je to, čomu človek nerozumie.
Vládca zvýšil hlas, akoby si uvedomil, že pre túto ženu nie je pánom, len strojom, a zahrmel na celú miestnosť: — Keď ťa budú trhať pazúry ľadového draka, spomenieš si na svoje nepremyslené slová a trpko oľutuješ. Ne— môžem odpúšťať urážky, hoci sa ma nedotýkajú, lebo moja autorita musí byť neotrasiteľná. Som boh. Som Vládca! Všetci sa musia predo mnou triasť!
— Sláva Vládcovi! — jednohlasne zvolali ostatní roboti. — Sláva jeho múdrosti!
Ale táto scéna bola prerušená v najlepšom. Z chodby sa ozval hluk. Dvaja roboti vtiahli zúfalo sa brániaceho Judza.
Vládca sa prudko obrátil, chvíľu uprene hľadel na chlapca čiernou bezokou tvárou a potom povedaclass="underline" — Ešte jeden? Kde ste ho našli?
— Bol sám. Našli sme ho na chodbe.
— Výborne. Bude ešte veselšie. Roboti pustili chlapca, ktorý sa neudržal na nohách. Polina ho zachytila. Judzo ju spoznal a rýchlo sa rozhovoril, zabudol, že okolo nich stoja roboti.
— Polina, je tu môj otec! Žije. Našiel som jeho ceruzu. Pozrite, to je ona.
— Aký otec? — zaznel Vládcov hlas.
— To sa ti len zdalo, Judzo. Je to iná ceruza, — rýchlo povedala Polina. Ale Judzo ju nepochopil.
— Spoznal som otcovu ceruzu…
— Na kozmickej lodi sú ešte ďalší! — zahrmel Vládca. — Okamžite ich nájsť!
Prekutať celú kozmickú loď! Ak ich nenájdete, všetkých vás rozoberiem.
— Dovoľ, veľký Vládca, — povedal jeden z robotov a urobil krok dopredu. — Myslím, že sa netreba ponáhľať. Tieto bytosti sa vyznačujú veľkou oddanosťou jeden druhému. Má zmysel hľadať to, čo je ťažké nájsť? Dnes ich odvedieme k ľadovému drakovi. Nebudeme s tým robiť tajnosti. A jeho otec k nám pribehne sám.
Počkáme si naňho.
— To je rozumná myšlienka, hodna môjho sluhu, — povedal Vládca.
Zamieril k dverám, ale zastavil sa pri nich a obrátil sa k Poline: — Chystajte sa na strašnú smrť, vy chumáče protoplazmy.
Dvere sa zavreli, ale Polina s Judzom nezostali sami. Nechali im v cele robota, ktorý stál pri stene, kde sa Polina pokúšala vypíliť otvor. Polina odviedla chlapca k hŕbe handier, sadla si a jeho posadila vedia seba. Chlapec neplakal, ale bol bledý a zronený.
— Urobil som hlúposť, — povedal.
— Mal som mlčať, ale tak som sa potešil…
— Áno, radšej si mal mlčať, — súhlasila Polina. — Ale teraz je už neskoro trápiť sa preto. Kde sú ostatní? Chlapec sa naklonil k Pohne a začal jej šepkať do ucha.
Robot sa o krok priblížil, ale nič nepočul, a pretože nemal príkaz, čo robiť v takom prípade, chvíľu postál, potom sa vrátil k otvoru.
12
Kedysi to bol pravdepodobne sklad. Zostali tu po ňom pootvárané kontejnery, polámané debny, hŕby plastových vriec. Debna, ktorá slúžila ako stôl, stála na vyčistenom mieste a vedia horiaceho kahanca zbadali misku s kašou a krčiažtek s vodou. — Máte šťastie, že ste bežali týmto smerom. Ináč by som vám nemohol pomôcť, — povedal starec.
— Naozaj sme mali šťastie, — prisvedčila Alica, ktorá načúvala vzďaľujúcim sa krokom nad nimi. — Vy tu žijete? Prečo? Však nie ste robot?
— Priveľa otázok naraz, — usmial sa starec. — Som tu rovnako náhodný hosť ako vy. Nedobrovoľný.
— Aj vy ste mali haváriu? — spýtal sa Poseidon.
— Áno. Dostal som sa do pasce. Odvliekli ma do cely, kde boh ešte iní ľudia.
Hudobníci. Súbor Veselý smiech. Sedeli sme tam spolu asi týždeň a vôbec sme netušili, čo s nami bude. Videli sme len robotov. A potom nám povedali, že nás zabijú. Vrhnú nás do ľadovej priepasti. Nevedeli sme, čo to je, a chceli sme ujsť, keď nás ta povedú. Ale podarilo sa to len mne. Od tých čias sa už druhý mesiac skrývam tu.
— A čo hudobníci? — spýtala sa Alica.
— Tých už niet, — povedal starec.
— Ako to, že sa vám tu podarilo skryť? — spýtal sa Poseidon. — Prečo vás doteraz nenašli?
— Tento asteroid je veľmi veľký a starý, — povedal starec. — Našťastie je tu mnoho prázdnych, opustených priestorov, o ktorých nevie ani Vládca.
— Kto?
— Vládca kozmickej lode. Je to robot. Ale na rozdiel od ostatných robotov je neprestajne spojený s kybernetickým mozgom kozmickej lode a je akoby jeho pokračovaním. Všetci sa mu podriaďujú — aj roboti, aj trumbádi.
— Prepáčte, — povedal Poseidon.
— Sme tu len krátko, niečo vyše hodiny, preto ešte toho mnoho nevieme. Vaše slová sú pre nás záhadné. Povedzte nám, čo sú to trumbádi.
— Ja viem, — povedala Alica. — Sú to takí ľudkovia. Jedného sme vzali so sebou, ale potom sme ho pustili.
— Dievča má pravdu, — prisvedčil starec. — Trumbádi sú kozmonauti.
— Teda vôbec sa im nepodobajú, — povedala Alica.
— Alica, — ozval sa Poseidon. — Ak budeš ustavične skákať do reči, presedíme tu dva dni, a my musíme konať.
— Máte pravdu, — súhlasil starec.
— Nemáme veľa času. Ale niekoľko minút sa ešte môžeme rozprávať. Nie ste hladní?
S jedlom som na tom slabšie, vidíte, len kaša a voda, nechcete?
— Nie, ďakujeme, — povedala Alica.
— Ešte som nestihla vyhladnúť a Poseidon nepotrebuje jesť.
— Pochopil som, že ste robot, — povedal starec. — Jedlo kradnem trumbádom. Keď oddychujú, vyškrabujem tajne kotly.
— Rozprávajte, rozprávajte, — povedala Alica. — Ako sa piráti zmocnili asteroidu? A prečo ich neobjavili už skôr?
— Piráti? To nie sú piráti. Sú to naši rozumní bratia. Návštevníci z kozmu.
Poďte, ukážem vám niečo.
Starec vstal a úzkou chodbičkou medzi kontejnermi zamieril do skladu. Zastal pri neveľkom točitom schodišti, ktoré ich priviedlo na ďalšie poschodie. Bol tam taký istý sklad, ale na jeho konci bola stena na jednom mieste prerazená. Z otvoru vychádzal lúč svetla. Starec ich k nemu zaviedol.
Pred Alicinými očami sa rozprestierala veľká zelená lúka. Ale keď sa lepšie prizrela, zistila, že tráva nie je naozajstná, ale plastová. Aj kríky, stromy a kvety boli umelé. Nízka povala nad lúkou bola namaľovaná na belaso a boli na nej nakreslené oblaky.
Po lúke sa prechádzalo niekoľko práve takých ľudí, akých videli už predtým, iní sedeli na plastovej tráve, dvaja hrali akúsi hru, raz jeden, raz druhý pohyboval veľkou červenou figúrkou po tabuľke. Na brehu sklenej rieky ich sedelo hneď päť, pohojdávali sa a čosi spievali. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že je to pokojná scéna oddychujúcich rozumných bytostí, ale čím dlhšie Alica hľadela na túto lúčku, tým jej bolo jasnejšie, že je to len pretvárka. Trumbádi sa iba tvárili, že sa prechádzajú, oddychujú, ani ich spev nebol úprimný.