— Niekde musia mať nitky, — ozval sa zrazu Poseidonov hlas.
— Nerozumiem, — povedal starec.
— Sú to bábky, — vyhlásil robot. — Marionetky a niekto ich musí viesť za nitky, aby sa pohybovali.
— Máte obrazné myslenie, — povedal starec.
— Prežil som dlhý a neľahký život, — odpovedal Poseidon. — A pochopil som, že len jedno má význam — učiť sa.
Na vzdialenom konci lúčky sa zjavil robot v bielej zástere s veľkou metlou v ruke. A na Alicino prekvapenie bez okolkov ňou začal trumbádov hnať k dverám.
Trumbádi sa bránili, chceli utiecť, ale robot ich šikovne zaháňal ako cvičený pes stádo hlúpych oviec.
— Čo to robí? — spýtala sa Alica.
— Je čas na obed, — povedal starec.
— Potom budú mať zábavu. Starec sa zamračil.
— Neostáva nám veľa času, — pokračoval. — Len pár slovami vám ešte poviem, čo je to za asteroid. Ostatné sa dozviete vo vhodnejšej chvíli. Lúka spustla, svetlo lampy zhaslo a umelé kríky stemneli.
— Pred mnohými storočiami vyštartovala z veľmi vzdialenej hviezdnej sústavy kozmická loď. Neviem, aký mala cieľ. Možno tej planéte hrozila katastrofa, možno sa chceli venovať výskumu galaxie. Kozmická loď bola vybavená všetkým potrebným, bolo zaistené všetko, aby posádka nemala žiadne starosti a nemusela pracovať.
Všetky ťažké práce robili roboti, pripravovali jedlo, starali sa o skleníky, opravovali, upratovali, prali, a samozrejme, riadili kozmickú loď a všetky jej systémy.
— Odkiaľ ste sa to dozvedeli? — spýtal sa Poseidon.
— Kedysi bola na kozmickej lodi knižnica, ku ktorej už roboti zabudli cestu, ale ja som našiel jej zvyšky. Sú v nej uložené dokumenty z prvých desaťročí putovania.
— Kozmická loď letela tak dlho, že sa začala podobať na asteroid? — spýtala sa Alica.
— Nie, najprv to bol asteroid, ktorý obiehal neďaleko planéty trumbá-dov. Potom ho prerobili na kozmickú loď. Vyhĺbili v ňom miestnosti, namontovali gravitačné motory, veď vo vesmíre nezáleží na tom, či je kozmická loď veľká alebo malá, hranatá alebo okrúhla. Keď raz niet tlaku vzduchu, je rovnako ľahké dať do pohybu zrnko piesku ako asteroid — len prvý impulz musí byť dostatočne silný.
Konštruktéri rozmýšľali takto. Po prvé je lacnejšie použiť hotové steny ako dopravovať do kozmu súčiastky z planéty. Po druhé sa samotný asteroid stal pre kozmonautov zdrojom kovov, kyslíka a iných prvkov, ktoré obsahujú horniny.
— Áno, — povedal Poseidon, — to je rozumné. Možno to aj my v budúcnosti budeme robiť takto. A čo sa stalo potom?
— Potom bežali roky, desaťročia. Let sa preťahoval. Ak som dobre pochopil, planéta, na ktorú leteli, nebola vhodná pre život. Preto sa rozhodli letieť ďalej. A znova plynuli roky. A predstavte si… — starec zmĺkol, ako by si aj on chcel predstaviť to, čo sa dialo pred stovkami rokov a tisíce parsekov odtiaľto, — predstavte si skupinu kozmonautov, najskôr to už neboli tí, čo lietali na začiatku, ale ich prapravnuci, za ktorých boli vždy pripravení všetko urobiť roboti. Robotov bolo čoraz viac, zdokonaľovali sa a čoraz menej dôverovali ľuďom čiže trumbádom. Potomkovia kozmonautov si zvykli na to, že všetko za nich vykonávajú roboti. Dokonca keď sa im narodili deti, hneď ich odovzdali robotom, ktorí ich odchovali, učili, a ľudia, vládcovia kozmickej lode, sa v skutočnosti stávali otrokmi robotov.
Otrokmi ničnerobenia. Až prišiel deň, keď kozmonauti zabudli, čím sú, kam letia, načo žijú na svete. Začali si myslieť, že ich asteroidná kozmická loď je celý vesmír. Len roboti na čele s nesmrteľným robotom Vládcom vedeli, načo bola zostrojená kozmická loď.
— Vedeli to, a predsa pripustili takú situáciu? — spýtala sa Alica.
— Nielenže pripustili, im celkom vyhovovala. Načo by robotom boli nové planéty a nebezpečenstvá? Majú svoj program — zabezpečiť existenciu trumbádov. Tak ho zabezpečujú. Sú pestúnkami, ktoré nedajú deťom vyrásť, a po celý život ich nechávajú v jasliach. A ak sa takáto situácia udrží aj milión rokov, budú spokojní.
— Ale už teraz… — začal Poseidon, ale starec ho prerušiclass="underline" — Už o tisíc rokov sa trumbádi zmenia na améby, celkom prídu o rozum. Ani teraz ho veľa nemajú. Je to tupá, hlúpa masa, ktorá vie len jesť, spať a zabávať sa. Práca vraj urobila z opice človeka a nečinnosť musí urobiť z človeka opicu.
— Keby som sem mohla priviesť jedného známeho chlapca, — ozvala sa Alica. — Jeho najväčším želaním je, aby nemusel písať úlohy.
— Hanbím sa za svojich bratov, — smutne povedal Poseidon. — Ako možno tak úplne naopak, ba až zločinne chápať svoju úlohu?
— Najsmutnejšie na tom je, — povedal starec, — že tu niet zločincov a lotrov. Sú to len otupení ľudia, ktorí nevedia, čo robia, a obmedzení roboti, ktorí chcú len jedno: aby sa trumbádom dobre žilo. Kŕmia ich, zohrievajú a žiaľ, i zabávajú. Ľudia za hranicami kozmickej lode pre nich nejestvujú, slúžia im len na pobavenie trumbádov.
— Povedzte, prosím, — povedala Alica, keď ich starec viedol ďalej po vnútorných chodbách asteroidu, — ako sa sem dostali? Prečo ich skôr nenašli?
— Prišli k nám len nedávno, pred niekoľkými mesiacmi. Dostali sa do poľa slnečnej príťažlivosti, nebadane sa skryli v pásme asteroidov a zamiešali sa medzi tisíce podobných útvarov. Neviem, prečo neodleteli ďalej. Možno sa im míňa palivo, možno dúfajú, že tu nájdu nejakú korisť. Možno nás chcú len preskúmať a potom poletia ďalej. Nemôžem nazrieť do železných hláv robotov. No určite sa nechystajú nadviazať spojenie so Zemou.
— No dobre, a kozmické lode vťahujú do pasce kvôli výskumu?
— Nie, pre zábavu trumbádov a pre korisť.
— Iste sa boja, že ich objavia, — povedal Poseidon. — Ak im najväčšmi záleží na bezpečnosti trumbánov, tak sa musia obávať.
— Máte pravdu, — súhlasil starec.
— Ale ide im hlavne o lúpenie a zábavu. Úplne vykradnú havarované kozmické lode, no a posádky… Pochopte, trumbádi zostali vo svojom vývine na úrovni malých detí. Sú suroví, rozmarní, hlúpi. A tak…
Hučanie sirény, ktoré sa nieslo celým asteroidom, bolo čoraz silnejšie.
— Čo je to? — spýtal sa Poseidon. — Odhalili nás?
— Signál na obed, — odpovedal starec. — Posvätný čas pre idiotov.
Zo všetkých chodieb a chodbičiek kozmickej lode sa ozývali drobné rýchle kroky bežiacich trumbádov. Dvaja ľudkovia nečakane vybehli spoza rohu a prehnali sa okolo nich, prázdne misky pritískali na veľké bruchá.
— Tak a už sme dohovorili, — povedal starec. — Musíme sa poponáhľať.
Zábava, o ktorej som hovoril, sa začne hneď po obede. A žene, ktorá priletela s vami, hrozí smrteľné nebezpečenstvo.
— Vy ste videli Polinu? — spýtala sa Alica. — Kde je? Stratila sa nám.
— Vaša spolucestujúca je vo väzení, odkiaľ je len jeden východ — k ľadovej priepasti. Nebola sama? Chcel som jej pomôcť, ale myslím, že nemá veľa šancí.
— Nie je sama. Boh sme štyria, — povedala Alica. — Bol s nami ešte Judzo.
Stratil sa nám len nedávno. Práve keď sa na nás chceli vrhnúť roboti a vy ste nás zachránili.