— Judzo? — starec zbystril pozornosť.
— Povedali ste Judzo? To je váš priateľ?
— Judza sme našli v kozme len nedávno. V pásme asteroidov sa mu stratil otec. A tak Judzo ukradol cvičný čln, na ktorom sa nelieta do kozmu, a vydal sa hľadať otca. Zarážajúca ľahkomyseľnosť, typická pre ľudí, — povedal Poseidon.
— Pochopil som, — starcovi sa zachvel hlas. — To je môj syn!
— Ako ste sa mohli tak zmeniť! — zvolal Poseidon. — Len dnes som si pozorne prezeral vašu fotografiu. To je neuveriteľné!
— Posledné mesiace boli ťažké, — povedal starec. — Ale kde je môj syn? Kde ste ho videli naposledy? Bol zdravý? Zachránili ste ho v kozme?
— Došlo mu palivo, — povedala Alica.
— Nerozumný chlapec, dostal sa im do rúk.
— Možno je naozaj nerozumný, — povedal Poseidon. — Ale nie každý chlapec by riskoval život a vybral sa do kozmu, aby našiel otca.
— Nestihli sme sa za ním vrátiť, — povedala Alica smutne. — Nepodarilo sa nám to.
— Neobviňujem vás, — povedal starec. — Ale musíme sa poponáhľať. Profesor Komura, lebo tak sa volal Judzov otec, sa prvý rozbehol po chodbách a chodbičkách asteroidu. Aj Poseidon so svojou pamäťou by zablúdil v týchto chodbách, ktorými bol asteroid rozrytý ako mravenisko. Chvíľami bežali cez priestranné sály, asi dva razy stretli trumbádov, ktorí sa omeškali na obed, a raz s robotom pestúnom, ale ani na sekundu sa nezastavili.
— Čakajte tu, — povedal zrazu Komura.
Zdvihol úzky vysoký príklop a šikovne sa preplazil otvorom.
— Vrátite sa skoro? — spýtal sa Poseidon.
Profesor neodpovedal.
— Mal som ho spoznať na prvý pohľad, — povedal Poseidon. — Zlyháva mi pozorovacia schopnosť. Do Ďalekej rozviedky by ma už teraz nevzali, veru nie…
— Polina, — ozval sa tichý profesorov hlas. Prichádzal z diaľky. — Ste ešte tu?
A z ešte väčšej diaľky, akoby z druhého konca galaxie priletela odpoveď, Judzov hlas: — Otec! To je otcov hlas! Spoznal som ho. Žije, vravel som, že žije a pomôže nám! Potom všetko zmĺklo.
— Judzo je s Polinou, — povedala Alica. — To je lepšie.
— Tu neviem, čo je lepšie a čo celkom nanič, — vzdychol si Poseidon.
Už o minútu sa z otvoru vynorili profesorove nohy a potom za pomoci Poseidona zoskočil na dlážku.
— Je tam robot, — povedal. — Dáva na nich pozor. Nepodarí sa im odtiaľ ujsť. A my sa nedostaneme do väzenia. Preto máme len jedno východisko — uniesť ich od ľadovej priepasti.
13
Profesor Komura priviedol svojich priateľov do veľkej, slabo osvetlenej miestnosti s dlhou sklenou stenou. Za stenou bolo tma ako v rohu. Poseidon pristúpil k sklenej stene.
— Tam je priepasť? — spýtal sa. Svetlo zo sály neosvetlilo celú priepasť. Bolo vidno len strmé steny z čierneho kameňa so žilkami ľadu a neďaleko sály bola nad priepasťou neveľká plošinka, na ktorú viedli dvere, vysekané do skaly. Dvere boli zatvorené.
— Teraz niečo uvidíte, — povedal profesor a postavil sa k neveľkému pultu. — Táto priepasť je prirodzená dutina vo vnútri asteroidu. Niekde musí ústiť na povrch. Je taká veľká, že by bolo príliš nákladné vyhrievať ju a napĺňať kyslíkom. Jednoduchšie bolo izolovať ju od obývaných priestorov. A nechať v nej jej obyvateľov — ľadové draky.
Zažiaril reflektor a jasne osvetlil plošinku nad priepasťou. Alica a Poseidon pristúpili až k stene, chceli vidieť ľadové draky, ktoré sa skrývajú v hĺbke.
— Možno, keď asteroid prispôsobovali na let, neboli tam nijaké ľadové draky, — povedal profesor. — Boli tam len ich spóry, ktoré čakali, až príde ich čas.
Potom sa teplota stien v priepasti trocha zvýšila, možno len o niekoľko stupňov, ale to stačilo, aby sa draky začali rozvíjať.
— Ale nijaké živé bytosti predsa nemôžu žiť vo vzduchoprázdne, — povedala Alica.
— Vieme toho ešte veľmi málo o tajomstvách vesmíru, — odpovedal profesor. — Život sa prispôsobuje aj zdanlivo neuveriteľným podmienkam. Sú baktérie, ktoré veselo prekvitajú v kráteroch sopiek, a červy, ktorým sa výborne darí v neuveriteľných hĺbkach oceánov. Je známe, že zárodky, spóry niektorých organizmov prekonali medzihviezdne vzdialenosti. Ľadové draky čerpajú energiu pravdepodobne z organických látok, ktoré sa nachádzajú v horninách asteroidu, a získavajú ju tak, že pohlcujú teplo. Ale najprudšie reagujú na svetlo. Letia za ním ako motýle… aha, pozrite!
Alica mechanicky odskočila od sklenej priehradky, lebo z hĺbky sa vynorilo niečo ako ozrutná trúba, pokrytá šupinovitým pancierom, so zahnutým pazúrom na konci.
A za ňou ďalšia trúba.
— To sú ich tykadlá, — ozval sa profesorov hlas. — Sú dlhé až tridsať metrov.
Ale telá nemajú veľké. Teraz sa z priepasti vynorilo množstvo pazúrov.
Pohybovali sa veľmi pomaly, ale vytrvalo, zdalo sa, že ich nič nemôže zastaviť.
Dvíhali sa z priepasti čoraz vyššie, naťahovali sa k reflektoru.
— Myslím, že draky najprv slúžili trumbádom na zábavu, — pokračoval profesor. — Chodili sem, do tejto galérie, ktorú im vybudovali roboti, aby sa mohli pozerať, ako svetlo dráždi draky a ako sa usilujú vyletieť za ním hore. A potom, keď sa asteroid dostal do slnečnej sústavy, alebo ešte skôr, v nejakej inej sústave, kde je život, začali sa na asteroide objavovať zajatci. Bolo ich čoraz viac a roboti ich nechceli živiť, lebo jedlo len tak-tak stačilo pre trumbádov. A tak ktorémusi robotovi zišla na um myšlienka prinášať drakom za obeť tých, čo sa proti svojej vôli dostali na kozmickú loď.
— Živých ľudí? — zhrozila sa Alica.
— Presne tak. Teraz zajatcov vyvádzajú na tú plošinku, potom zapnú svetlo a znížia príťažlivosť, aby sa draky ľahšie mohli dostať k obetiam. A ľudia, to je teplo čiže energia. Drakom sa predtým ani nesnívalo o takej potrave.
— Vy si myslíte, že tie tupé zvieratá chcú sem poslať Polinu a Judza? — spýtal sa Poseidon.
— Som o tom presvedčený. A urobia to veľmi rýchlo, len čo sa trumbádi najedia.
— Tak prečo tu stojíme? — opýtala sa Alica.
— Profesor má pravdu, — povedal Poseidon. — Len tu môžeme pre nich niečo urobiť.
— A len ak budeme držať všetci spolu, — povedal Komura. — Sám som bol bezmocný.
Ale ak… ak môj syn zahynie, neprežijem to. Veď to bude moja vina.
— Prepáčte, profesor, — ozvala sa Alica. — Po prvé zatiaľ sme ešte všetci živí.
Po druhé je s nami Poseidon, ktorý nemá hlavu, ale encyklopédiu. Určite niečo vymyslí.
A Poseidon práve vymyslel.
— Neviete, kde je riadiaci pult počítača? — spýtal sa.
— Viem to iba približne, — povedal profesor. — Nepodarilo sa mi ta dostať.
— Keby som sa mohol spojiť s mozgom kozmickej lode, možno by som ho presvedčil.
— To sotva, — povedal Komura.
— Obyčajná logika naňho nezapôsobí. Keby bol kybernetický mozog úplne normálny, nemohol by sa takto správať.
— Tak ho treba vyhodiť do vzduchu, — vyhlásila Alica.
— Pravdepodobne by zlyhalo riadenie asteroidu, vypovedali by všetky jeho systémy. A nakoniec by sme všetci zahynuli.
— Aj tak to skúsim. Nezabúdajte, že som robot a logika stroja mi je bližšia ako vám.
Komura zašiel k dverám, otvoril ich, a vtom začuli veselé cenganie zvončekov.
— Je neskoro, — povedal. — Obed sa skončil. Nastal čas zábavy.