— Nuž čo, tak sa budeme biť, — povedal Poseidon. — Kadiaľ ich povedú?
— Susednou chodbou. Vedie rovno na plošinku nad priepasťou.
K susednej chodbe bolo celkom blízko, ale ukázalo sa, že dostať sa ta je veľmi ťažké. Oproti nim sa valil húf trumbádov. Nedalo sa ani odhadnúť, koľko ich žije v asteroide, iste niekoľko stovák. Poseidon sa prvý prebíjal ľudskou riavou, veselým, hučiacim, vrieskajúcim davom trumbádov. Pohybovali sa veľmi pomaly, a to sa im stalo osudným.
Za zákrutou, v priechode medzi chodbami zbadali robotov, ktorí viedli Polinu a Judza. O nijakom momente prekvapenia nemohlo byť ani reči. Roboti ochrancovia zbadali Poseidona už z diaľky, obrátili sa k nemu a vytvorili súvislú stenu.
Poseidon zhodnotil situáciu, kráčal ďalej, len hlavu obrátil o stoosemdesiat' stupňov a skríkoclass="underline" — Späť do sály so sklenou stenou! Budem bojovať bez vás. Aj tak by ste mi nepomohli. Zamknite sa a nepusťte ta robotov. Rozumeli ste?
— Má pravdu, — povedal profesor.
— Tu by sme zbytočne zahynuli.
Rozbehli sa naspäť. Teraz sa im bežalo ľahko. Predbehli posledných trumbádov, vbehli do dlhej vyhliadkovej miestnosti plnej divákov a zavreli za sebou dvere.
Našťastie bola na nich nielen zámka, ale aj ťažká závora.
Trumbádi, ktorí si hľadali čo najpohodlnejšie miesta, si ani nevšimli, že sú medzi nimi ľudia. Z druhej strany na dvere niekto zabúchal.
Ale ani Alica, ani profesor si to nevšímali. Hľadeli na sklenú stenu a čakali, kedy sa na plošinke nad priepasťou zjavia ľudia. Ale dvere sa neotvárali. Na chodbe sa stalo niečo, prečo sa poprava zdržala. Profesor a Alica boli zúfalí.
Nevedeli nič, nemali nijaké správy. Čo keď tam v boji umiera Poseidon? A oni sú tu, odrezaní od priateľov…
14
Pri dverách do priepasti v tej chvíli nezúril nijaký boj.
Poseidon zastal, lebo nevládal prekonať odpor desiatich robotov, a v tej chvíli zaškrípal suchý hlas: — Pusťte ho. Chcem sa s ním porozprávať.
Roboti sa rozostúpili. Poseidon, dokrivený v boji, so škrabancami na plášti z plastu, za dlhé roky už aj tak doškriabanom — hoci bol vyrobený z mimoriadne pevného materiálu, v živote sa už neraz ukázalo, že sú aj pevnejšie materiály ako telo starého robota — prešiel cez nepriateľský šík k veľkému čiernemu robotovi.
— Stoj! — zvolal Vládca. Poseidon zastal. Bol masívnejší ako Vládca, ale nižší.
— Ľudský robot, — povedal Vládca.
— Vidím, že sa chceš dostať k svojim pánom, že tvoja povinnosť ťa volá k nim. Nebudem ti brániť. Ale najprv ti chcem niečo navrhnúť.
— Vrav, cousin, — odpovedal Poseidon.
— Také slovo nepoznám.
— Je to staré francúzske slovo, ktoré znamená bratanec.
— Prečo ma pokladáš za bratanca?
— Všetci roboti sú bratia, ale ty si mi bratom len preto, že nás oboch urobili ľudia. Inak nemáme nič spoločné.
— Môžeš sa stať mojím naozajstným bratom, — povedal Vládca. — Potrebujem ťa.
Netreba ťa kŕmiť a obliekať, o teba sa netreba starať. Ostaň so mnou, zabudni na svojich pánov. Budeme spolu vládnuť nad kozmickou loďou aj nad všetkými svetmi, ktoré si podrobíme. Rozumel si mi?
— Rozumel. Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som zachránil ľudí, ktorých chceš zahubiť. Našťastie nemám pánov, nie som nikomu sluhom. Zajal si mojich priateľov, ktorí sa ku mne správajú ako k seberovnému. Ale to ty nemôžeš pochopiť. Ja nie som zradca.
— Nie je to priveľa filozofovania na obyčajnú železnú škatuľu? — spýtal sa Vládca. — Si robot, mal by si držať s nami. Dnes ťa ľudia potrebujú, ale zajtra ťa rozoberú a dajú pretaviť. Nepoznajú vďačnosť.
— Vďačnosť nepoznajú tí, čo žijú s tebou na tomto asteroide. Je to aj tvoja vina, že prestali byť naozajstnými ľuďmi a zmenili sa na zvieratá. A pokiaľ ide o smrť, čaká nás všetkých. Netreba sa jej báť. Poseidon rozprával pomaly, chcel získať čas. Nevedel by vysvetliť, prečo to robí, lebo už pochopil, že sa mu Vládcu nepodarí presvedčiť. Ale nevzdával sa nádeje. Aj v tomto bol Poseidon ako človek. Nech hovoril Poline čokoľvek o logike a triezvom rozume, počas dlhého spolužitia s ľuďmi sa naučil, že netreba zúfať, ani keď už niet nijakej nádeje.
— Hlupák, — povedal Vládca, — choď si k svojim priateľom.
Dvere na plošinku nad priepasťou sa otvorili.
Poseidon zbadal Polinu a Judza, ktorí tam stáli. Polina držala chlapca za ruku.
Svetlo reflektora sa odrážalo od kovových častí skafandrov. Poseidon si už robotov nevšímal. Sám prešiel rozhodným a pokojným krokom k dverám a vyšiel na plošinku. Dvere za ním sa zavreli. Polina sa obrátila.
— Dobre, že si prišiel, Poseidon, — povedala. — Ďakujem ti. Spolu nám bude ľahšie.
— Pravdaže, — súhlasil Poseidon.
— Ešte sa nič neskončilo. Poletíme spolu ešte neraz na Pluto.
— Nevideli ste môjho otca, Poseidon san? — spýtal sa Judzo.
— Tvoj otec je v bezpečí, — odpovedal robot. — Teraz sa na nás pozerá. Vidíš to sklené okno, za ktorým sa tlačia hlavy trumbádov? Je tam aj tvoj otec. Aj Alica.
Dohodli sme sa, že kým my tu budeme bojovať proti drakom, oni sa postarajú o našu záchranu.
Juďzo sa obrátil k sklenej stene a v nádeji, že ho otec uvidí, zdvihol ruku.
Odpovedala mu profesorova zdvihnutá ruka. V tej chvíli zapli ďalšie reflektory.
15
Komura a Alica vo vyhliadkovej sále videli, ako Poseidon vyšiel na plošinku, ako sa k nim obrátil Judzo a zamával rukou.
— Drž sa, syn môj, — povedal profesor a smutne zdvihol ruku.
— Poseidon im pomôže, — povedala Alica. — Je silný.
— Isteže, je silný, — súhlasil profesor. Alici sa zdalo, že klesá na duchu, nevidí nijaké východisko.
Ale ju ovládol zvláštny pocit. Veľmi dobre vedela, že všetko, čo sa deje, je skutočnosť, že Poline a chlapcovi naozaj hrozí skorá a nevyhnutná záhuba. Ale súčasne sa jej zdalo, že to je sen, z ktorého sa zobudí, keď sa uštipne. Že také strašné tragédie sa stávajú v knihách, vo filmoch, ale nie v skutočnosti. Všetko sa musí dobre skončiť. Niečo sa iste dá vymyslieť, len sa treba usilovať. V sále dunela nepríjemná, prenikavá hudba, od ktorej behali zimomriavky po chrbte.
Trumbádi boli čoraz hlučnejší, ako diváci na štadióne, keď na ihrisko vychádza futbalové mužstvo. Zrazu davom divákov prebehla vlna výkrikov. Potom všetci stíchli. Alica zbadala, ako Polina zachytila Judza a pritisla ho k sebe.
Poseidon sa zakýval.
— Čo je to? — Alica sa chytila profesora, lebo dlážka jej ušla spod nôh ako vo výťahu, ktorý rýchlo padá dole.
— Znížili gravitáciu, — povedal profesor.
Alica uhádla, čo to znamená.
— Aby draky ľahšie vyleteli hore, však?
— Áno.
Vtom sa vo svetle reflektorov vynorilo z tmy tykadlo s kamenným pazúrom na konci. Pomaly sa približovalo k okraju plošiny.
Za ním sa objavil ďalší pazúr. Nachýlil sa a zakvačil o kamenný okraj plošiny.
Poseidon urobil krok dopredu a zrazil ho nohou.
Trumbádi si vzdychli. Alica sa rozbehla ku sklu, ale pod nohy sa jej dostal trumbád, ktorý zapišťal, keď mu stúpila na nohu. Chcel ju uhryznúť, ale jeho zúbky, samozrejme, nemohli prehryznúť skafander.
Alica sa pozrela na zlostného trumbáda. Hlavou jej preblesla myšlienka.