Ale trumbád na Alicu rýchlo zabudol. Výkriky, ktoré sa ozývali zo všetkých strán, naznačovali, že na plošinke sa niečo deje. Alica rýchlo preniesla pohľad ta a zistila, že situácia zajatcov sa zhoršila. Už nie jeden pazúr, ale aspoň päť sa držalo okraja plošinky a Poseidon ich nestíhal odkopávať. Tykadlá sa plazili aj po stene, jedno zavislo nad Polinou, ktorá musela odskočiť nabok.
Trumbádi jačali od nadšenia.
— Najradšej by som vás pobila, vy hlupáci! — zvolala Alica. Profesor v bezhlavom hneve mlátil päsťami po skle.
— Pobila, — zopakovala Alica. Zaujímavé, taká prostá myšlienka a neprišla na ňu skôr. Možno z toho nič nebude, ale ak správne chápe psychiku robotov, a to aj pokazených robotov, tak sa jej to môže podariť. Roboti boli zostrojení na nejakom princípe, a tým sa riadia. Škoda, že tu nie je Poseidon. Iste by jej poradil. Alica sa obrátila. Potrebovala niečo ťažké.
Našťastie v kúte sály za chrbtami trumbádov sa povaľovali nejaké železá, ba aj kovový trám, dlhý aspoň dva metre. Alica sa rozbehla a s námahou ho zdvihla.
Hoci príťažlivosť bola teraz tri razy menšia ako na Zemi, trám bol aj tak ťažký.
— Profesor! — zakričala Alica. — Pomôžte mi.
Profesor na ňu s údivom pozrel. Určite si myslel, že sa zbláznila.
— Čo ti je?
— Pomôžte mi.
— Ale tam… — profesor ukázal na stenu, za ktorou sa odohrával zúfalý boj.
— Rýchlo! — skríkla Alica. — Možno sa to podarí.
Profesor pribehol k nej. Pod vplyvom zmenšenej príťažlivosti mal spomalené pohyby a kráčal veľmi naširoko.
— Chcem to skúsiť, — povedala Alica. — Veď sú to roboti, ktorých úlohou je ochraňovať trumbádov. Ak trumbádom bude hroziť nebezpečenstvo, naľakajú sa.
— Aké nebezpečenstvo? Chceš ich zabiť?
— Nie. Budeme sa tváriť, že chceme rozbiť sklo, a tak zahubiť všetkých trumbádov. Tak poďte, pomôžte mi. Alica hovorila celkom ticho, lebo nechcela, aby ju počul kybernetický mozog, ktorý riadil kozmickú loď.
— Ale čo keď rozbijeme sklo?
— Tak sa aspoň pomstíme za našich. Profesor zaváhal.
— Tak rýchlo! — Alica sama ťahala trám ku sklu. Trumbádi, do ktorých narážala, pišťali, bránili sa, ale mnohí boli takí uchvátení pohľadom na boj, že sa ani neobrátili. Profesor chytil trám a spolu sa pretisli ku sklu.
Koniec trámu doň duto narazil. Zdalo sa, že dunenie sa ozýva po celej kozmickej lodi. Aj trumbádi zmeraveli a prestali jačať. — Tak! — skríkla Alica čo najhlasnejšie. — Do toho, bite! Nech zahynieme, ale oni zahynú s nami. Znova vrazili do skla. Sklo zacven-džalo a Alica sa zľakla, aby ho naozaj nerozbili.
Trumbádi pochopili, čo im hrozí, a začali zúfalo nariekať. Bol to strašne žalostný zvuk, keď niekoľko stoviek bytostí zavýjalo od strachu o svoj nezmyselný život.
— Hurá! — skríkla Alica. — Do útoku!
O niekoľko krokov ustúpili, aby sa mohli lepšie rozbehnúť.
Alica sa stihla pozrieť na sklo. Tam bola situácia kritická. Poseidon sa podobal na známe antické súsošie Laokoónta bojujúceho s hadmi. Polina s Judzom sa schúlili do maličkého výklenku v stene a Polina sa usilovala odrážať pazúry, ktoré sa už kĺzali po jej skafandri. Ak kybernetický mozog okamžite nepochopí, čo sa deje, bude neskoro. Vtom sa nad nimi ozval hlas: — Prestaňte! Svojím konaním ohrozujete trumbádov. Okamžite prestaňte!
— Akurát! — vykríkla Alica radostne. Najradšej by sa bola roztancovala, tak sa jej uľavilo, že jej výmysel nebol márny. — Akurát! Neprestaneme, kým nezničíme toto hniezdo! Niekto začal búchať na dvere.
— Do toho, ešte raz! — zvolal profesor, ktorého vývin situácie tiež povzbudil.
Opäť vrazili do skla tak, že sa rozochvelo, a trumbádi od hrôzy zabudli na divadlo a rozpŕchli sa po kútoch.
— Ak neprestanete ohrozovať mojich poddaných, zničím vás, — pokračoval hlas.
— Skúste, — odpovedala Alica, — len to skúste.
Nad dverami sa rozsvietila obrazovka. Zjavil sa na nej Vládca. Jeho čierna tvár bez očí nevyjadrovala nič, ale hovoril rýchlejšie ako zvyčajne. A ak možno v súvislosti s robotom použiť slovo vystrašený, tak Alica prvý raz v živote videla vystrašeného robota.
— Čo chcete? — spýtal sa čierny Vládca.
— Po prvé okamžite trojnásobne zväčšiť gravitáciu, — povedal profesor. — Okamžite!
— Prečo? — nepochopila hneď Alica.
— Do toho, — povedal profesor Alici.
— Pokračujme!
Alica poslúchla, pevne chytila trám, ale udrieť nestihli.
Nohy jej oťaželi, trám vypadol z rúk, zrazu bol neuveriteľne ťažký.
— Čo ste to spravili! — zakričala profesorovi.
— Všetko je v poriadku, — odpovedal jej, ani sa nepokúšal zdvihnúť trám.
— Pozri!
Alica pozrela za sklo a hneď všetko pochopila.
Situácia na plošinke sa zmenila. Polina a Judzo padli na kamene, Poseidon stál na kraji a pozeral, ako pazúry a tykadlá drakov klesajú a strácajú sa v priepasti. Príťažlivosť stiahla draky na dno priepasti.
— Ste génius! — Alica sa rozbehla k profesorovi a objala ho. Už-už by sa bola rozplakala, ale dá sa v skafandri plakať? Ako by si utrela slzy?
— A teraz okamžite vypusťte mojich priateľov, — povedal profesor.
— Nemôžem, — odpovedal čierny Vládca. — Musia zahynúť.
— Rozmysli si to, — pokojne odpovedal profesor. — Ešte stále môžeme rozbiť sklo, len 90 znova zmenšíš príťažlivosť. Rozbijeme ho aj vtedy, ak sa tvoji roboti pokúsia rozrezať dvere. Nebojím sa smrti. Som starý človek, ja som si svoje už prežil. Rád umriem pre záchranu svojho syna a svojich priateľov. Ale to ty nemôžeš pochopiť. Moji priatelia majú skafan-dre.
Zostanú nažive. Zahyniem len ja a všetci tvoji trumbádi. Pozri sa na nich. Vidíš ich naposledy.
— To nemôžem dovoliť, — povedal čierny Vládca. — Potom by moja existencia už nemala zmysel.
— Viem, — povedal profesor. — A hanbím sa, že malá Alica prvá prišla na to, ako sa s tebou, ty vrah, porátať. A pritom je to také jednoduché.
Trumbádi ťažko znášali zemskú príťažlivosť. Plazili sa po dlážke a stonali.
— Ponáhľaj sa, — vyzval ho profesor. Vládca neodpovedal. Obrazovka zhasla.
Uľavilo sa im, príťažlivosť sa zmenšila. Urazení trumbádi sa zviechali zo zeme.
Niektorí sa hneď ponáhľali ku sklu, aby sa pozreli, čo je tam nového. Ale čakalo ich sklamanie: dvere na plošinku sa pomaly otvárali, Posei-don pomáhal Poline a chlapcovi odtiaľ odísť. Pri dverách sa obrátil. Hlavou, ktorá sa mohla krútiť okolo svojej osi, spravil obrat, akoby si chcel zapamätať priepasť so všetkými detailmi.
— A teraz, — povedal profesor a Alica si s údivom pomyslela, ako ho mohla pokladať za starca, veď je to sebavedomý muž plný energie, — teraz odprac svojich sluhov a pusť sem mojich priateľov.
Hlas mu odpovedaclass="underline" — Nie, najprv opusťte sálu. Ohrozujete mojich trumbádov.
— Pre nás sú jedinou zárukou, že zostaneme nažive, — odpovedal profesor. — Preto nemôžem nič sľúbiť, kým neuvidím vedľa seba ostatných zajatcov.
Nastala chvíľa očakávania. Trumbádi pochopili, že predstavenie sa skončilo.
Niektorí ešte postávali pri sklenej stene, hľadeli do tmavej priepasti, lebo si mysleli, že jednoducho zmeškali tú vzrušujúcu chvíľu, keď obete miznú v priepasti, iní sa zhŕkli pri dverách a čakali, kedy ich vypustia. Jeden z nich, ešte celkom mladý, prišiel k Alici a začal ju mykať za rukáv. Bol taký vysoký ako ona, a keby nebol taký bledý, zanedbaný, nemal taký tupý zvierací pohľad, bol by celkom schopný mladý muž. Alica chápala, že to nie je jeho vina, keď sa jeho starí rodičia rozhodli stať otrokmi, preto ho neodháňala a dovolila mu zvedavými prstami ohmatávať svoj skafander.