— Neviem si predstaviť, ako to ja sám za mesiac zvládnem, — povedal mimozemšťan.
— Toľko práce, toľko starostí…
— Nájdite si nej akého pomocníka, — poradil mu Udalov, — vo dvojici vám bude ľahšie.
— Ach, Kornelij, — trpko si vzdychol Gnec 18. — Neviete si predstaviť, koľko práce majú všetci na našej planéte. Už niekoľko rokov pracujú bez dovolenky.
Klesajú od únavy. Sotva by sa mi podarilo nájsť si spolucestujúceho. A keby som aj našiel, nebol by z neho nijaký osoh.
— Prečo?
— Moji rodáci veľmi ťažko znášajú bezváhový stav, — povedal Gnec 18.
— A preťaženie ešte horšie. Mňa od detstva špeciálne pripravovali na kozmické lety. A aj tak po každom štarte dve hodiny bezvládne ležím. Nie, budem musieť letieť sám. Mimozemšťan bol hlboko a úprimne nešťastný. Udalovovi sa zrazu za— chvelo srdce a na svoje prekvapenie začul vlastný hlas: — Mne sa práve začína dovolenka a môj syn Maxim dostal mumps. A tak mám do osemnásteho júla kopu času.
— To nie je možné! — zvolal Gnec. — Ste príliš láskavý k našej civilizácii. Nie, nie! Neviem, ako sa vám odvďačíme.
— To je maličkosť, — povedal Udalov. — Keby som sa nebol s vami stretol, možno by som musel čakať niekoľko rokov alebo desaťročí, kým by som sa dostal do kozmu. A tu sa mi zrazu naskytne príležitosť nazrieť do niektorých málo známych končín našej galaxie. Ja sa musím poďakovať vám.
— Vidím, že si neviete predstaviť všetky ťažkosti a nebezpečenstvá spojené s kozmickým letom, — trval na svojom Gnec 18. — Hrozí vám, že zahyniete, dematerializujete sa, prepadnete sa do minulosti, dostanete sa do šiesteho rozmeru, zmeníte sa na ženu. Napokon sa môžete stať obeťou kozmických drakov, alebo dostanete galaktické suchoty.
— Ale veď vy lietate, aj iní lietajú, — nevzdával sa Udalov. — To znamená, že v skutočnosti nie je galaxia až taká nebezpečná. A koniec koncov je lepšie zahynúť v zuboch kozmického draka ako sa dočkať penzie a nezažiť nijaké dobrodružstvo.
— Nesúhlasím s vami, — zvolal mimozemšťan. — Mojím snom je dožiť sa penzie.
— Ako myslíte, — povedal Udalov. — Mňa láka romantika ďalekých ciest. To napokon Gneca 18 presvedčilo, po tvári sa mu rozlial dobrosrdečný úsmev, prehltol slzy a povedaclass="underline" — Si šľachetný človek, Kornelij.
— Ale kdeže! — ohradil sa Udalov. — Na mojom mieste by tak konal každý.
Na druhý deň ráno nahovoril žene Xénii, že ide na ryby, vzal si udice, teplý odev, gumové čižmy a vyšiel z domu, preplavil sa kompou na druhý breh, podľa pokynov Gneca 18 vošiel do lesa a našiel tam jeho neveľkú kozmickú loď. Gnec 18 mu navrhol, aby udice zakopal a čižmy nechal na Zemi, ale Udalov, nesúhlasil, lebo ani on, ani Gnec 18 nevedel, čo ich čaká na ďalekých cestách.
02
PRVÁ PLANÉTA
Najprv sa museli vrátiť na Gnecovu planétu vymeniť kozmickú loď za inú, väčšiu, a zásobiť sa všetkým nevyhnutným na dlhú cestu. Prelet trval len niekoľko hodín, lebo kozmická loď Gneca 18 bola gravitolet a gravitačné vlny, ako je známe, sa šíria takmer okamžite. Gnec 18 znášal let tak mizerne, že Udalov musel sám zvládnuť riadenie aj pripravovať jedlo. Kornelij mal toľko práce, že nestihol z Gneca vytiahnuť, načo mu je voľná planéta. No keď svojmu novému priateľovi predkladal tanier s kuracím bujónom, spýtal sa ho: — Chcete založiť novú kolóniu?
— To nie je také jednoduché, — odpovedal Gnec. Ale vtom mu opäť prišlo tak zle, že ani bujón nedojedol.
Na kozmodróme privítali Gneca 18 znepokojení členovia vlády. Gnec ani nestihol predstaviť Udalova, lebo ho hneď zasypali otázkami v domácom jazyku, ktorému Udalov rozumel tak dobre ako svojmu rodnému, lebo Gnec 18 ho vybavil univerzálnym translátorom.
— Tak čo? — vzrušene sa spýtal prezident. — Zem je voľná?
— Môžeme začať? Už sa to nedá odkladať, — povedal ministerský predseda.
Udalov by mohol vláde všetko vysvetliť, ale ako taktný človek čakal, čo povie Gnec 18. Stál bokom, vdychoval čerstvý vzduch a prezeral si zvláštne oblečenie vládnej delegácie a budovy neobyčajných tvarov, ktoré stáli okolo kozmodrómu.
Napokon Gnec 18 rozhodným gestom umlčal ministrov a povedaclass="underline" — Žiaľ, ďalší neúspech. Na Zemi žije mnoho ľudí, ktorí dosiahli vysoký stupeň civilizácie, pravda, nie taký ako my, ale dosť vysoký.
Členovia vlády sa namrzeli a zasypali Gneca 18 nezaslúženými výčitkami. Gnec 18 si ich vypočul a namiesto ospravedlnenia povedal — Ešte nič nie je stratené.
Predstaviteľ Zeme menom Kornelij bol taký láskavý a ponúkol sa, že nám pomôže pri ďalšom hľadaní. Má bohaté skúsenosti v oblasti kozmických stykov a výborne znáša medziplanetárne lety.
Členovia vlády vyjadrili Udalovovi hlboký obdiv, zdvorilo ho privítali a hneď ho pozvali do mesta, aby mohol stráviť noc v normálnych podmienkach. Oni zatiaľ pripravia kozmickú loď na let.
Izba v hoteli bola neveľká, bez ozdôb, boli v nej len najnevyhnutnejšie veci: posteľ, stolička a umývadlo. Udalov si stihol všimnúť, že v celom meste nie sú nijaké ozdoby ani zbytočnosti. Akoby jeho obyvatelia boli veľmi suchopárni a vecní ľudia. Spomenul si, ako mu Gnec 18 povedal, že pre množstvo práce ľudia už niekoľko rokov nechodievajú ani na dovolenky.
Prišla noc. Udalov nemohol spať. Rozhodol sa, že sa trochu prejde. Ulica bola jasne osvetlená, ale prázdna. Prešiel cez námestie so zvláštnym pamätníkom a zabočil do širokej ulice s obchodmi. V neosvetlených výkladných skriniach stáli v radoch veci, ktoré sa predávali vo vnútri. Nikto sa ani nepokúsil pekne ich upraviť.
Zrazu Udalov začul šuchot pneumatík. Spoza rohu sa vynoril zvláštny sprievod.
Tvorilo ho dvadsať dodávok, ktoré Udalovovi pripomínali katafalky, lebo na každom bola priesvitná rakva. Na niektorom aj dve a v každej ležal človek. Bol to veľmi zvláštny pohreb. Zúčastňovali sa na ňom len vodiči áut. Nijaký príbuzný, nijaký priateľ nevyprevádzal svojich blízkych na poslednej ceste.
Kornelijovo citlivé srdce sa zachvelo. Musel niečo urobiť. Odtrhol zo záhonu pri pamätníku niekoľko kvetov, dobehol sprievod, prešiel okolo katafalkov a na každú rakvu položil kvet. Vodiči naňho poškuľovali, ale nebránili mu prejaviť účasť.
Keď vyzdobil rakvy kvetmi, prešiel na koniec sprievodu a kráčal za ním so sklonenou hlavou, akoby zastupoval smútiacich príbuzných. Sprievod sa pohyboval pomaly. Udalov sa pripojil na koniec a rozmýšľal o zvláštnych zvykoch, s ktorými sa stretol tak ďaleko od vlasti. Potom si pomyslel, že možno na planéte zúri epidémia, preto nestačia pochovať mŕtvych, ako sa patrí. Ale prečo mu to nikto nepovedal? Možno preto nikto nechce lietať do kozmu. A možno privilegované vrstvy miestneho obyvateľstva hľadajú voľnú planétu, aby sa vyhli nákaze. Prvý katafalk sa zastavil pred obrovskou sivou budovou. V suteréne bolo otvorené okno, z ktorého sa lialo teplé žlté svetlo. Katafalk sa obrátil, plošina sa zdvihla ako na vyklápačke. Rakva skĺzla dovnútra a zmizla v pivnici.
Udalov si len vzdychol. Po prvom katafalku nasledoval druhý, tretí. Tváre vodičov boli nezúčastnené, akoby vozili zemiaky. Udalov sa už-už chcel ozvať, ale ovládol sa. Musí sa prispôsobiť a správať sa slušne, ako sa na cudzinca patrí. Radšej sa zajtra porozpráva s Gne-com, a on mu to vysvetlí. Ale napokon ho premohla zvedavosť. Povedal si, že sa nedopustí ničoho zlého, ak nazrie do sivej budovy a zistí, či je to krematórium, alebo nie.
Počkal, kým posledný katafalk zhodil do pivnice svoj náklad. Keď sa presvedčil, že ho nikto nevidí, opatrne obišiel budovu, hľadal vchod. Našiel dvere. Boli otvorené a nikto ich nestrážil. Vošiel dnu a vydal sa po širokej, matne osvetlenej chodbe. Natrafil na muža v bielom plášti, ktorý kráčal oproti nemu, už si aj pripravil odpoveď na otázku, ako sa sem dostal, ale muž mu vôbec nevenoval pozornosť. Preto keď stretol za zákrutou ďalšieho muža, cítil sa už smelšie. Ale tento si ho všimol.