— Čo je to za neporiadok? — spýtal sa ho. — Prečo nemáte plášť? To je hrubé zanedbanie sterility.
— Prepáčte, — povedal Udalov. — Dostal som sa sem náhodou. Viete, šiel som, a tu zbadám dvere…
— Tu nenechávame nič na náhodu, — odsekol muž a roztvoril skriňu. Vytiahol z nej biely plášť a podal ho Udalovovi. Poslušne si ho obliekol, ale bol mu veľký, preto si musel vykasať rukávy. Muž netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu.
— No prosím, prezliekol som sa. A ďalej čo? — povedal Udalov.
— Ďalej? Ďalej sa bude pracovať. A vy ste si čo mysleli? — Schmatol Udalova za ruku a vliekol ho za sebou. Udalov sa nevzpieral, cupkal za ním, úplne zmätený.
Prešli asi sto krokov a ocitli sa v obrovskej sále. Bola tam mrazivá zima, v oslepujúcom ľadovom svetle lámp pod stropom sa im naskytol hrozný obraz. Pozdĺž stien stáli v niekoľkých radoch rakvy, jedna ako druhá.
— Och! — užasol Udalov. — Necháte ich takto?
— A čo by sme s nimi mali robiť? — prísne sa spýtal jeho sprievodca.
— Viete o inom spôsobe odkladania? Po transportnom páse, ktorý prechádzal cez celú sálu, sa pomaly pohybovala rakva.
— Tak berte ju! — okríkol ho muž.
— Bojím sa, — povedal Udalov.
— Už len to nám chýbalo!
Udalov musel odniesť studenú a strašne ťažkú rakvu na policu. Celú noc pracoval bez oddychu. Väčšinou robil pri transportnom páse vo veľkej sále, nosil, ukladal, premiestňoval rakvy, až nad ránom sa odtiaľ konečne vymotal, ale tak sa bál, že sa ani nespýtal na zvláštne zvyky tejto planéty.
Vydržal do konca smeny rozhodnutý, že sa podrobne po vypytuje Gneca 18.
Na úsvite siréna oznámila koniec smeny. Udalov, ktorý sa už trocha prispôsobil tamojším zvykom, zavesil biely plášť do skrine a ponáhľal sa do hotela. Vyšlo slnko, vonku bolo teplo a trúsili sa prví chodci. Keď Udalov dobiehal k hotelu, stretol ďalší dlhý pohrebný sprievod. Okrem neho mu však nikto nevenoval ani najmenšiu pozornosť.
Len čo si Udalov oblečený ľahol do postele, vtrhol do izby Gnec 18.
— Všetko je hotové! — zvolal. — Za jednu noc sme pripravili kozmickú loď.
— Ja nikam neletím, — odsekol Udalov.
— Ako to? Prečo? Čo sa stalo? Ako môžeš porušiť slovo?
— Veľmi rád by som ho dodržal. Ale vieš, kde som strávil noc?
— Nemám ani tušenia. Udalov mu stručne porozprával o svojom nočnom dobrodružstve.
— Je to moja vina, — zosmutnel Gnec 18. — Zasial som do tvojho srdca nedôveru, lebo som ti hneď všetko nechcel povedať. Predpokladal som, že počas letu bude na to dosť času. Ale prisahám ti, nie je v tom nijaké tajomstvo a už vôbec nie rakvy.
— No ja som ich videl na vlastné oči, — zvolal Udalov.
— Je to názorný príklad toho, že na cudzej planéte človek nemôže veriť vlastným očiam. V skutočnosti je všetko naopak. Naša planéta prakticky zvíťazila nad smrťou. Sme planétou, kde vládne život.
Ale po tomto optimistickom vyhlásení si Gnec 18 smutne vzdychol. Potom pokračovaclass="underline" — My sme skôr ako vy na Zemi nastúpili cestu vedeckého pokroku a stále ňou kráčame. Zvíťazili sme nad chorobami a na minimum obmedzili nehody. Odhalili sme tajomstvo starnutia a dlhého života. Naši ľudia teraz žijú tak dlho, ako uznajú za vhodné. Najmenej dvesto rokov.
— To je naozaj veľký úspech, — súhlasil Udalov.
— Len jediné sme neobjavili, lety do vesmíru. Ako si sa už mohol presvedčiť, sme typickí domasedi a náš vzťah k vesmíru je bojazlivý a nedôverčivý. Vy pozemšťania ste skôr začali s výskumom vesmíru. My sme sa spamätali len teraz, keď sme si uvedomili, že naša planéta je strašne preľudnená. Bez ohľadu na všetky naše objavy musíme z roka na rok zmenšovať plochu bytov, ba aj znižovať stropy, čo je pre civilizovaného človeka neznesiteľné.
— Naozaj neznesiteľné, — súhlasil Udalov a pozrel na nízky strop hotelovej izby.
— Obrovské rady vystávajú pred knižnicami aj pred štadiónmi, hoci sme už boli nútení zvýšiť aj počet mužstiev v prvej ťukbalovej lige na tisíc osemstodvadsať.
— Aká je to hra? — začudoval sa Udalov. — Nepoznám ju.
— Ťažko vám to vysvetlím, lebo každá planéta má svoje hry. V ťukbale sa stretnú dve skupiny hráčov, ktoré dostanú jeden okrúhly predmet. Cieľom hry je dokotúľať predmet do protivníkovej siete.
— Rukami alebo nohami? — zaujímal sa Udalov.
— Ale choď, len nohami. Ak sa niekto dotkne okrúhleho predmetu rukou, dostane trest.
— Podobá sa to na náš futbal, — rozmýšľal Udalov nahlas. — Aké je ihrisko? A hráčov je koľko?
— Vidíš, v tom je ďalšia tragédia. Ešte nedávno hrali ťukbalisti na ihrisku dlhom sto metrov. Ale za súčasného preľudnenia sme museli desať ráz zmenšiť ihrisko a počet hráčov znížiť z desiatich na troch. Iste chápeš, že naši ťukbaloví fanúšikovia sú najnešťastnejší ľudia vo vesmíre.
— Áno, na desiatich metroch sa niet ani kde rozbehnúť.
— A tak naši vedci urobili ďalší objav: naučili sa bezbolestne uspávať ľudí, uviesť ich do stavu anabiózy. Tí, ktorých už omrzelo žiť v stiesnených pomeroch, sa rozhodli, že si pospia, kým sa nevyrieši otázka presídlenia. Najprv ich bolo len zopár, ale potom sa k nim pridalo niekoľko tisíc nie práve najkrajších dievčat, ktoré sa rozhodli pospať si do tých čias, kým veda nenájde spôsob, ako urobiť všetkých ľudí krásnymi. O ďalší rok sa pre anabiózu rozhodli dva milióny ťukbalových fanúšikov, čo sa nevládali pozerať na miniatúrne športové ihriská.
Keď sa vrátia staré dobré časy, prebudíme sa, vyhlásili. Mnohí sa nechávajú uspať s celými rodinami. Gnec 18 skľúčene zmĺkol.
— A koľko spiacich už máte? — spýtal sa Udalov.
— Do dnešného dňa vyše dvoch miliárd ľudí.
— Hrozné!
— No vidíte! Väčšina odborníkov, takých potrebných celej planéte, sa venuje výrobe anabióznych nádob a priestorov na ich uloženie, polovica nášho priemyslu vyrába chladiace roztoky a kontrolné zariadenia, staré priestory nestačia, ustavične musíme stavať nové budovy. A ty, Udalov, si sa zúčastnil na osídľovaní ďalšieho domu spánku. Rozvoj vedy sa musel nevyhnutne spomaliť a počet obyvateľstva rastie, takže keby sme hneď chceli zobudiť všetkých našich spiacich, nemali by sa kam podieť.
— To je bieda, — povedal Udalov.
— Boh' sme nútení zrieknuť sa mnohých umení, ba aj hudby. Pracujeme bez dovolenky a voľných dní, strážime našich spiacich a zúfalo hľadáme východisko.
— A voľnú planétu, — dokončil za Gneca Udalov. Všetko pochopil.
— Áno. Vhodnú planétu s miernym podnebím a bohatou vegetáciou. Odviezli by sme ta dve miliardy schránok, vybudovali by sme domy a kozmetické ambulancie, zriadili parky a ťukbalové ihriská. Ale taká planéta nie je.
— Mohli by ste sa venovať aj rozvoju umenia a literatúry, — navrhol Udalov.
— Ale taká planéta nie je, — smutne zopakoval Gnec 18. — Hľadáme ju už niekoľko rokov, ale márne.
— Musíme ju nájsť, — povedal Udalov. — Máme pred sebou celú dovolenku.