03
DRUHÁ PLANÉTA
Pred odletom si Udalov s Gnecom preštudovali hviezdne mapy a rozhodli sa letieť do sektoru 5689-a. Bolo to dosť ďaleko, tristo svetelných rokov, skôr ako za tri dni sa ta nedostanú, zato však bolo v tejto oblasti niekoľko veľmi nádejných súhvezdí.
Prieskumníkov prišiel odprevadiť ministerský predseda. Na rozlúčku srdečne stisol Udalovovi ruku a s nádejou v hlase povedaclass="underline" — Iste chápete, Kornelij Ivanovič…
— Chápem, — odpovedal Udalov. — Budem sa usilovať, aby som nesklamal vašu dôveru.
Gneca 18 hneď rozbolel žalúdok, cítil sa mizerne a skoro celý čas ležal a rozmýšľal. Udalov pripravoval jedlo, upratoval kozmickú loď, a keď mal chvíľu voľného času, obdivoval hviezdy, planéty, kométy a meteory, ktoré sa mihali za okienkom. Obraz hviezdneho sveta ho nevýslovne nadchýnal. Dovolenka sa začala výborne. Škoda, že Maxim dostal mumps, rád by ho bol vzal so sebou. Mal by zážitky na celý život, mohol by ich rozprávať spolužiakom.
Na tretí deň podvečer Gnec 18 povedaclass="underline" — Pristávaj, Kornelij.
Udalov prešiel k riadiacemu pultu a začal znižovať rýchlosť. Už sa naučil riadiť a pristál majstrovsky hladko. Už pri podlietaní bolo vidno, že natrafili na mierumilovnú zelenú planétu, väčšinou porastenú kríkmi a úplne obrobenú. Zhora nespozorovali ani mestá, ani dediny, ani ľudí. Pristáli na brehu rieky. Za riekou sa začínal nízky les, v ktorom štebotali večerné vtáky a ručali zvieratá.
— Hurá! — zvolal Gnec 18, keď si po pristátí vydýchol. — Presne to, čo potrebujeme. Podnebie, rastlinstvo a nijaká civilizácia.
— Počkaj, — schladil ho opatrný Udalov. — Ráno sadneme do člna a obzrieme si ju.
Keby si na Zemi pristál na hornom toku Amazonky, tiež by si si myslel, že Zem je neobývaná. Minulý rok som sa raz vybral ešte za tmy na podpňovky. Prídem ta, les prázdny a huby vyzbierané. Predbehli ma tí, čo prišli ešte v noci.
— Máš pravdu, — súhlasil Gnec 18.
— Keď som pristál v lese pri Veľkom Gusliari, tiež som si myslel, že Zem nie je obývaná. A potom som začul elektrickú pílu a bol som sklamaný. A kozmonauti sa uložili na noc. Zobudili sa do sviežeho jasného rána. Na nebi už žiarilo slnko, keď sa Udalov s Gnecom vybrali na prieskum. Preleteli ponad rieku. Potom sa dlho vznášali nad vyľudneným lesom, a keď prileteli nad pole, porastené riedkymi kríkmi, Gnec povedaclass="underline" — Už sa mi akosi nechce lietať. Poďme ďalej pešo.
Vzali si blastery, keby ich napadli divé zvieratá, a zapli v člne autopilota.
Šli pešo a čln letel nad nimi, čo bolo veľmi pohodlné, lebo začalo byť tak horúco, že im hrozil úpal, ale pod člnom bol vždy príjemný chládok. Udalov nazbieral kyticu voňavých kvetov a chcel tie najkrajšie z nich vylisovať, lebo syn dostal na leto od učiteľky za úlohu urobiť si herbár. Kráčali asi dve hodiny. Potom Gnec povedaclass="underline" — Tak teraz si sa už presvedčil, že tu niet ľudí?
— Nie, — povedal Udalov. — Musíme byť opatrní. Ide o osud dvoch miliárd ľudí.
Ukázalo sa, že mal pravdu. Neprešli ani desať krokov, keď zbadali, že z trávy trčí hrdzavý železný kolík.
— Dôkaz civilizovaného života, — povedal Udalov presvedčivo.
— To ešte nič neznamená. Možno sem priletel niekto z inej planéty a zabudol to tu. Alebo medziplanetárni turisti. Vieš, akí sú neporiadni.
Za jeden deň urobia taký neporiadok, akoby tu žili tri roky.
— S turistami sú problémy, — súhlasil Udalov, — ale takéto veci po sebe nenechávajú.
Rozhrnul kríky a ukázal Gnecovi 18 delo s ohnutou hlavňou, porastené machom.
— Áno, — súhlasil Gnec 18. — To turisti so sebou nenosia.
— Vrátime sa? — spýtal sa Udalov. Gnec sa zamyslel a povedaclass="underline" — Najprv ju preskúmajme. Čo keď všetci zahynuli?
— Ako to?
— Bojovali dovtedy, kým jeden druhého nepozabíjali.
Nasadli do člna a leteli ďalej. Čím dlhšie leteli, tým viac stôp ľudskej činnosti nachádzali. Raz obrovský kráter po bombe, potom továreň, ktorá vyletela do vzduchu, ďalej mesto zničené do základov. Ale všetko bolo také zarastené kríkmi a machom, že keby Gnec s Udalovom zámerne nehľadali tieto stopy, mohli by ich pokladať za prírodné útvary. Gnec 18 bol čoraz väčšmi presvedčený, že sa tu ľudia navzájom vykynožili, ale Udalov trval na tom, aby planétu dôkladne preskúmali. Možno všetkých niekam evakuovali.
— Evakuovali! — rozhorčoval sa Gnec 18. — A potom tam zostali sto alebo dvesto rokov a neprišlo im na um vrátiť sa! Myslíš, že sú takí hlupáci?
— Všetko je možné, — odpovedal opatrný a rozumný Udalov. Doleteli až na pól, pozreli na rovník, preleteli ponad oceány. Všade to isté. Stopy vojny a ničenia, nikde jediného živého človeka.
Udalov už bol naklonený súhlasiť s Gnecom. Naozaj sa všetci pozabíjali. Je to veľmi smutné, ale čo sa dá robiť.
— Ešte si to pre istotu preveríme, — povedal zrazu Gnec 18. — Na palube mám signalizátor rozumu, určený na takéto prípady. Zistí, či je v okolí do tisíc kilometrov rozumne mysliaci živý tvor.
Gnec vybral bielu škatuľku s anténou a nastavil ju. Hneď sa ozvalo bzuča-nie a tikanie.
— No vidíš, — povedal Udalov.
— Teraz signalizuje tvoju prítomnosť, — vyhlásil vážne Gnec 18.
— Aj moju. Musíme si vziať priľby, aby ho naše rozumy nemiatli. Založili si špeciálne prilby a pozreli na prístroj, ktorý ďalej tikal, hoci nie tak nahlas ako predtým. Sotva počuteľne. Niekde na planéte, ďaleko od nich, blikal plamienok ľudského rozumu. Gnec zosmutnel a Udalov povedaclass="underline" — Najprv sa naobedujeme a potom vyhľadáme toho samotára. Ak je naozaj sám, možno nás sám poprosí: Pošlite mi sem presídlencov, nemám sa s kým porozprávať cez dlhé zimné večery.
Po obede sa vydali na cestu. Signalizátor rozumu im ukazoval smer. Nastavená anténa ich viedla k cieľu. Zostúpili na šíru, mierne zvlnenú rovinu. Niekde tu sa skrýval rozum. Bolo to zvláštne. Nikde ani stromčeka, ani kríčka, len vôňa paliny a húfy hlodavcov pri norách.
— Neklame ten tvoj prístroj? — spýtal sa Udalov.
— Keď ukazoval na teba a bzučal, vtedy neklamal, — sarkasticky poznamenal Gnec 18. — A keď ukazuje na iných, tak klame?
— Tak si teda hľadaj sám, — urazil sa Udalov. Táto planéta ho už omrzela, rád by bol pokračoval v ceste. Gnec sa dlho motal po rovine, počúval prístroj a zatúlal sa dosť ďaleko. Udalov sa opäť venoval svojmu her-báru. Zrazu sa Gnec obrátil a zakričaclass="underline" — Kornelij,poď sem!
Keď k nemu Udalov prišiel, Gnec 18 stál pred kopou kameňov a kovu. Prístroj div nepukol od množstva rozumu.
— Tu bol vchod do podzemia, — povedal.
Teraz tam už nebol. Bol zasypaný, a to dosť dávno.
— To je hrozné! — zvolal citlivý Udalov. — Sú tam zamurovaní a nemôžu vyjsť von.
Chcel holými rukami rozhrnúť kamene a železá, ale na to mu sily nestačili.
— Odstúp, — povedal Gnec 18. Vybral svoj blaster a začal spaľovať prekážku smrtonosným lúčom. Čoskoro vznikla jamka a o niekoľko minút sa aj posledný kameň zmenil na rozžeravený prach a pred nimi sa vytvoril čierny otvor.
— Ideme, — povedal s úplnou samozrejmosťou Gnec 18, ktorý nerád zbytočne strácal čas. Vybral z vrecka povrazový rebrík, tenký ako pavučina a jeden koniec pripevnil k ešte žeravým kameňom.
— Vpred!
Dlho kráčali tunelom, ktorý sa zvažoval nadol. Bolo tam tma a vlhko. Zo stropu viseli neveľké stalaktity a kvapkala z nich ako z cencúľov voda. Hrdzavé čmuhy na stenách sa leskli v lúčoch svetiel. Potom zišli po šmykľavých schodoch na ďalšie poschodie, dlho krivkali po podvaloch zničenej úzkokoľajky, až sa dostali do hlbokej šachty. Museli sa do nej spustiť po skobách, zabitých do steny, a Udalov sa bál, aby nepovolili. Maličký vodopád padal cez okraj šachty, tenký prúd sa kĺzal popri nich a Udalovovi občas prskla za golier studená voda.