Zostupovali pol druha hodiny a Udalov s hrôzou myslel na to, ako sa dostanú späť. Potom zas nasledovali priechody a tunely a až po štyridsiatej štvrtej zákrute sa pred nimi zamihotalo matné svetlo.
— Už som si myslel, že ich nikdy nezachránime, — povedal Udalov.
— A si si istý, že ich treba zachraňovať? — spýtal sa Gnec 18.
Teraz kráčali po chodbe, kde bolo badať stopy života. Po stenách sa ťahali káble a drôty, izolácia, poškodená vodou, bola na niektorých miestach opravená, omotaná handrami. V kope hliny, ktorá sa zosypala z veľkej pukliny v strope, bol vyšlapaný chodníček. Keď zostúpili ešte o jedno poschodie nižšie, začuli kroky.
Oproti nim prichádzal muž v obnosenom saku a v krátkych nohaviciach urobených z dlhých. Bol bledý a ťažko dýchal. V ruke niesol ošúchaný kufrík, podobný tým, čo na Zemi nosia inštalatéri. Keď ich zbadal, nevýslovne ho to prekvapilo.
— Ako ste sa sem dostali? — spýtal sa.
— Hľadáme tunajších obyvateľov, — odpovedal Gnec 18.
— Tak musíte ísť nižšie, — povedal inštalatér. — Tu som len ja. Opravujem vedenie. Potrubie tečie, izolácia je už celkom nanič, ventily zhrdzaveli.
Povedzte tam dole, aby mi poslali tmel, izoláciu a nové potrubia.
— Spoľahni sa, — sľúbil Udalov. — Už dávno tu žijete?
— Odjakživa, — odpovedal inštalatér. — A kde by sme mali žiť?
— Hore, — povedal Udalov — Kde? — inštalatér pozeral na Udalova ako na blázna.
— Hore, — Udalov ukázal prstom.
— Tam sa nesmie ísť, — povedal inštalatér. — Je tam tma a vlhko. Nedá sa tam žiť.
— Lenže ja som nemyslel tunely, ale povrch vašej planéty, — vysvetlil Udalov. — Svieti tam slnko, rastú lesy, tečú rieky a potoky.
— Aký les? Aké slnko? Odkiaľ ste spadli?
— Práve odtiaľ, — povedal Udalov.
— To sú nebezpečné slová. Takí ako vy nemajú čo robiť na slobode.
— Poďme preč, — zamiešal sa Gnec 18, — rýchlo poďme preč.
— Správne, — súhlasil inštalatér. — Len nezabudnite na potrubie a tmel.
Zostúpili ešte o niekoľko poschodí, až sa napokon dostali do obývaných priestorov. Občas stretávali ľudí. Pohyboval sa pomaly, tváre mali bledé a smutné. V stenách chodieb boli vyhĺbené jaskyne, v ktorých títo ľudia bývali. Na križovatke dvoch tunelov zbadali muža v ligotavej, hoci už trochu obnosenej uniforme.
— Pozri, vyzerá ako policajt, — povedal Udalov. — Práve jeho potrebujeme.
— Nie ste náhodou strážnik? — spýtal sa ho Gnec 18. — Prosím vás, ako by sme sa dostali k…
— Moment, — povedal muž v uniforme, vytiahol spoza chrbta palicu a udrel po hlave starčeka, ktorý šiel okolo. — Kade to prechádzaš? — okríkol ho.
Starec poslušne vybral z vrecka mincu a odovzdal mu ju.
— Čo by ste chceli? — spýtal sa policajt.
— Potrebovali by sme sa dostať na vaše veliteľstvo, — povedal Gnec 18.
— Načo? — ešte prísnejšie sa spýtal policajt a rozháňal sa palicou ako kyvadlom.
— Chceme zistiť, či je vaša planéta volná, alebo obsadená.
— Čo? — začudoval sa policajt. — Tvoje slová sa mi akosi nepozdávajú. Hneď by som s tebou urobil poriadok, ale si príliš dobre oblečený. Počuj, nie si ty zlodej?
— Prepáčte, — ozval sa Udalov. — Hore je inštalatér a prosí, aby ste mu poslali potrubia, lebo tam tečie voda.
— Stále čosi potrebuje. Nech si poradí, ako vie, — odpovedal policajt. — A vy ste ta načo šli?
Udalov potiahol Gneca 18 za rukáv.
— No my pôjdeme ďalej, — povedal.
— Tak to teda nie, holúbkovia! — zvolal policajt. — Pôjdete so mnou. Alebo zaplatíte šesť mincí za to, že prechádzate cez ulicu na zakázanom mieste.
— A kade sa smie prechádzať? — spýtal sa Udalov.
— To viem len ja, — uškrnul sa policajt. — Nato som tu.
Policajt zdvihol palicu a odviedol ich po chodbách a schodištiach do veľkej jaskyne, kde bol policajný okrsok. Na okrsku sa dlho nezdržali. Vypočuli ich, pre istotu zmlátili palicami a škrípajúcim výťahom ich poslali nižšie, skoro do stredu planéty, do jaskyne, kde bola pracovňa Veliteľa číslo 1.
— Tak teda, — povedal Veliteľ číslo 1, keď mu vysvetlili, o čo ide, — vy nám tu bezočivo tvrdíte, že ste prišli zhora.
To je hlúposť, lebo hore niet ničoho. Nikto tam nežije. Človek nie je mucha, aby sa plazil po strope. Teraz musíme zistiť, prečo klamete.
— Neklameme! — rozhorčil na Udalov. — Počkajte, ukážem vám svoj pas. Je vystavený na inej planéte.
— Neviem, čo je to pas, — povedal Veliteľ číslo 1, — ale tu je rozhodne neplatný, lebo iných planét niet. Budeme vás musieť zavrieť do väzenia, kým sa nepriznáte, načo ste prišli, kto vás poslal zničiť naše šťastie.
— Nepotrebujeme vaše šťastie, — nevzdával sa Udalov. — Hľadali sme voľnú planétu. Zdalo sa nám, že tá vaša je neobývaná. A ukázalo sa, že ste zalezení pod zemou, ani nos nevystrčíte hore.
— Pre nás je to nevysvetliteľná záhada, — poznamenal Gnec 18.
Vtedy Veliteľ číslo 1 prikázal všetkým ostatným, aby vyšli von, zavrel dvere, nazrel pod stôl, či sa tam niekto neschoval, kývol na nich prstom a zašepkaclass="underline" — Ja viem, že sa hore dá žiť. Ale ostatní to nesmú vedieť. Pred tristo rokmi zúrila na našej planéte vojna. Zachvátila celú planétu, takže všetko bolo úplne zničené. Zachránili sa len ľudia v hlbokých protileteckých krytoch. Po vojne sa na povrchu nedalo žiť. Ani chvíľu. Všetko bolo také zničené a zamorené, že aj komár po troch minútach zahynul. Tak sme sa presťahovali pod zem. Má to svoje nevýhody, ale obyvateľstvo sa dá veľmi ľahko ovládať. Tak sme všetkých presvedčili, že iný svet nie je.
A vy ste pre nás nebezpeční blázni a narušitelia pokoja. Preto musíte zvyšok svojho života stráviť vo väzení.
Keď Veliteľ číslo 1 dohovoril, zavolal stráž. Uvrhli ich do tmavej kamennej kobky a zabuchli za nimi železné dvere.
— Ale sme dopadli, — povedal nazlostený Udalov. — Čoskoro sa mi skončí dovolenka. Takto to nepôjde! Už chcel zabúchať na dvere a dovolávať sa spravodlivosti, ale Gnec 18 mu vysvetlil, že by to bolo zbytočné. Márna sláva, vnikli sem bez dovolenia, a keď si raz miestni obyvatelia myslia, že okrem ich sveta nijaký iný nejestvuje, a ak aj áno, nie je vhodný pre život, potom je jasné, že Udalov s Gnecom odnikiaľ neprišli, ale že sú miestni obyvatelia nakazení škodlivými myšlienkami.
— To nič, — odvrkol Udalov, — ja to tak nenechám.
— A čo môžeme robiť? — začudoval sa Gnec 18. — Naša cesta sa končí. Nemáme nič — ani svetlá, ani blaste-ry, nič. Všetko nám vzali. Len ma mrzí, že sme nesplnili úlohu a doma nás budú márne čakať. Odpusť mi, priateľ Kornelij.
Odpusť, že som ťa do toho zatiahol.
— Vylúčené! — odpovedal Udalov a zahľadel sa do nepreniknuteľnej tmy. — Mám doma prácu. Aj ty máš prácu. A bol by si schopný presedieť tu celý život. Hej! — zvolal a blížil sa k dverám. — Je tu niekto?
— Ja tu strážim, — odpovedal spoza dverí hlas.