— A potom kde… — začala Taňa, ale Pavlyš ju prerušiclass="underline"
— To dokazuje, že tu existujú ekologické oblasti. Každý pahorok predstavuje zomknuté spoločenstvo. Komáre žijú v svištích norách, pijú svištiu krv. Je veľmi pravdepodobné, že aj komáre sú svišťom dáko potrebné. Možno, že svište požierajú ich larvy. Svište sa živia mravcami a regulujú ich množstvo… Aj draky majú významnú úlohu v susedstve tohto spoločenstva… No dávajú dobrý pozor, aby sa ich sféry nepomiešali. Požierajú slabých a ťažkopádnych.
— Sedela som na streche, — spomenula si Taťjana.
— Úkaz premnožených mravcov bol pre mňa posledným ťahom na obraze tohto sveta, — vysvetľoval Pavlyš. — Dobre, pôjdeme ďalej. Čo sa stalo? Prileteli sme my a usadili sme sa na pahorku. V čase dažďov, keď život na planéte utícha. Zrovnávame nory, začíname stavať, robíme hluk, svište kapú alebo utekajú do lesa. Tam nemajú zvyčajnú potravu a postupne vymierajú. Pamätáš sa na svišťa, ktorého si priviezla? Bol chorý, napoly zdochnutý. Komáre si v procese evolúcie zvykli na nové svište. Nemôžu odletieť. Nie sú tu svište, letia za teplom, štípu teda nás a kapú. Draky sme pripravili o strechu nad hlavou. Rady by zmenili pahorok, no zrejme každý pahorok má vlastných rodových majiteľov a rozličné dračie rody si na svoje územie nepustia cudzích…
— Čo ak aj tu bude dačo podobné? — Taťjana sa poobzerala a započúvala sa do zvukov lesa.
— Všetko závisí od nás. Kým sa presťahujeme, preskúmame to tu, či zasa voľakoho nevyplašíme.
— Súhlasím, — povedala Taťjana. — Mne sa tu páči.
22
Hviezdolet Segeža sa dostal na obežnú dráhu desať týždňov po tom, čo Pavlyš vymenil doktora Strešného. Vyslal raketu s nákladom pre stanicu. Nina s Pavlyšom šli k pristávacej rampe pešo a malá Taťjana s Jimom dávali do poriadku planétochod — neúnavný pracant začal štrajkovať práve vtedy, keď bolo treba hosťom ukázať, že prišli na ukážkovú stanicu.
Pred páliacim slnkom sa ukryli pod prístrešok vedľa záchrannej rakety. Po klzkom, ligotavom boku rakety sa vinula dlhá reťaz oranžových pavúkov. Na čele najväčší, veliteľ, za ním ďalší podľa veľkosti. Na kove sa pavúky neudržali, podchvíľou podajeden duto spadol na umelú dlážku, a nasledujúce hneď doplnili útvar.
— Našli hniezdo, — povedal Pavlyš.
Pavúky mali rady vtáčie vajcia a jednostaj za nimi snorili po okolí.
— Lupiči, — riekla Nina, — A ako to už býva, zbabelci.
Dlaňou prikryla pavúka výskumníka, pobiehajúceho pred útvarom. Pavúk predstieral, že je mŕtvy. Nina ho hodila do kríkov. Ostatné pavúky sa dali bezhlavo na útek, útvar sa rozpadol.
— Nech si len pobiehajú. Možno si papagáj stihne skryť vajcia.
Cicero, ktorý bol večne s Ninou, bol presvedčený, že hodila pavúka, aby ho on mohol doniesť nazad, nuž sa vrhol do krovia.
— Nechoď ďaleko! — zakričala za ním Nina.
Z vetvy zletel veľký papagáj. Vyhliadol si lesklú gombičku na Pavlyšovom obleku a rozhodol sa vziať si ju na pamiatku. Pavlyš sa zahnaclass="underline"
— Radšej si ukry vajcia. Nevidíš, že idú pavúky?
— Chce sa ti odletieť? — opýtala sa ho Nina.
— Nie.
— Ani ja nie som rada. Tým skôr, že tu je toľko práce a nadlho. Možno jednako ostaneš?
— Strešnij sa vracia.
— Budete pracovať vedno.
— Dobre vieš, že aj tak odletím.
Papagáj urobil ešte jeden pokusný nálet na gombičku.
— Postupne sa zžívame s touto nie príliš priateľskou krajinou. Sme ti veľmi povďační, — povedala Nina.
— Ďakujem. Vyriešili by ste to aj bezo mňa.
— Neviem. Človek je náchylný vystupňovávať násilie. A za každým krokom je čoraz ťažšie vedieť sa pozrieť späť a nájsť prvú chybu. Veď sa mohlo stať, že by sme stanicu zrušili a planétu pre výskum uzavreli dovtedy, kým sa nenájde „účinná metóda boja s útočnou faunou“.
Spoza zákruty sa vynorilo dochrámané čelo planétochodu. Zastal pri hangáre. Z prielazu vyskočila Taňa. Za ňou sa vyvalil Napoleon.
— Nina, — opýtala sa Taťjana, — objednali sme otvorené vozíky. Priviezli ich?
— Hneď sa dozvieš. Vydrž. Kam ideš, Napoleon?
Taťjana dobehla Napoleona a šuchla mu po malom bielom chobote. Urazene si sadol na obhorenú trávu.
Raketa zo Segežu sa ligotala v slnku, pomaly sa spúšťala na čistinu. Prestrašený Cicero pribehol z krovia a ňufák zaboril Nine do lona. Na pavúka zabudol, stláčal ho v labke ako cukrík.
Príklop rakety sa otvoril a na zem sa vysunuli schodíky. Zjavil sa Gleb Bauer, prižmurujúc oči v prudkom svetle. Zbadal Pavlyša, ako vyšiel z tieňa, a zakričaclass="underline"
— Slava, opálil si sa ako na dovolenke!
Doktor Strešnij vyšiel za Bauerom a ihneď pozrel na oblohu.
Nina poznamenala:
— Toho sa človek tak ľahko nezbaví.
Svišť Cicero sa osmelil, vybral sa cez čistinu ku Glebovi a vytŕčal labu celkom ako na žobranie. Veľmi ho rozmazlili.
— Taňa, dobre sa staraj o svište, — pripomínal Pavlyš, — Kleopatra môže čochvíľa vrhnúť.
— Buď bez starosti, Sláva, — upokojovala ho Nina. — Ty si nevieš ani predstaviť život bez svojej Kleopatry.
Gleb sa pri pohľade na Cicera rozžiariclass="underline"
— Čo je to za čudo? Ako sa voláš, pingvin?
Cicero pochopil, že upútal pozornosť, sklonil hlavu nabok a rozmýšľal, ako by sa priživil u nového človeka.
— To sú svište? — opýtal sa Strešnij, sotva pozdravil. — Tak zblízka som ich nevidel.
— Nežobri, — dohovárala Nina Cicerovi. — Lebo priletí drak a uchmatne ťa.
Napoleon vyskočil a pricupkal k ľuďom ako dychtivý hľadač pokladov, čo sa oneskoril pri deľbe nálezísk na Klondiku.
Vysoko vysoko na oslepujúcej slnečnej oblohe krúžil drak, ale ľudí ani svište si vonkoncom nevšímal.
POLOVICA ŽIVOTA
(prel. M. Svitková)
1
Povyše Kaľazina, kde Volga v širokom prudkom ohybe naráža na vysoký ľavý breh, leží veľký ostrov s borovicovým porastom. Z troch strán ho omýva Volga, zo štvrtej riečne rameno, ktoré sa vytvorilo, keď postavili hrádzu v Ugliči a hladina vody prudko stúpla. Za ostrovom, za ramenom pokračuje borovicový les. Od rieky sa zdá byť tmavý, hustý a nekonečný. V skutočnosti ani nie je taký veľký a hustý. Pretínajú ho cesty a chodníčky, vyšliapané v piesku, a preto stále suché a pevné, aj po daždi.
Jedna z takýchto ciest viedla celkom popri kraji lesa, kde sa už začína ražné pole, a smerovala k rieke na druhom konci ostrova. V lete, vždy v nedeľu, keď bolo pekné počasie, prichádzal po nej autobus, ktorý viezol rekreantov k riečnemu ramenu. Rekreanti tu chytali ryby, opaľovali sa. V iné letné dni na brehu pri ceste pristávali motorové člny a jachty a vtedy bolo od rieky vidieť striebristé a sivé stany. Čoraz viac turistov prichádzalo na ostrov. Očakávali, že tu nájdu dokonalú samotu, a preto si starostlivo vyberali miesta medzi stanmi, čo tu už stáli predtým. Keď vystúpili na breh, najprv vyzbierali prázdne konzervové plechovky a smeti po svojich predchodcoch, nadávali na nich za neporiadok, ubezpečovali sa, že zlý vzťah k prírode je barbarstvo. To im však nebránilo v tom, že sami nechávali po sebe na brehu prázdne plechovky, fľaše a papiere. Po večeroch si turisti rozkladali oheň a pili čaj.
Jednoruký, večne zamračený hájnik, ktorý si občas zašiel vykúpať sa na koniec lesnej cesty, už si odvykol rozčuľovať sa kvôli turistom.
Hájnik sa vyzliekol. Pozorne vošiel do vody, nohou dôkladne skúmal dno, aby nestupil na črepinu alebo ostrý kameň. Keď vošiel po pás do vody, zastavil sa, hlboko sa nadýchol a ponoril sa. Plával na boku, zaberal jedinou rukou.
Nadežda a Oleňka obvykle ostávali na brehu. Nadežda umývala riad, lebo pri hájnikovom dome, na druhom konci cesty, nebolo studne. Ak doumývala skôr, ako hájnik vyšiel z vody, sadla si na kameň a čakala ho. Pozerala na vodu a na reťaz ohňov na druhom brehu riečneho ramena, ktoré jej čímsi pripomínali nočnú ulicu v meste a vyvolávali v nej túžbu odcestovať do Leningradu alebo Moskvy. Keď zbadala, že sa hájnik vracia, vošla po kolená do vody, podala mu prázdne vedro, on s ním odplával tam, kde bola voda hlbšia a čistejšia, a naplnil ho.