4
„Tento papier som našla už pred dvoma mesiacmi, no nemohla som ani za svet vymyslieť, čím by som mohla naň písať. Len včera som prišla na to, že hneď vedľa, v kabíne, ktorú stráži Nevedko, sú naukladané akési kamene, niečo podobné ako grafit. Jeden z nich som zaostrila. A teraz už môžem písať.“ /Na druhý deň si Pavlyš na stene Nadeždinej kabíny všimol dlhé ryhy a dovtípil sa, že si asi takto odratúvala dni./
„Už dávno som chcela písať denník, lebo dúfam, že raz, aj keď sa nedožijem toho svetlého dňa, ma nájdu. Veď nemožno žiť celkom bez nádeje. Niekedy ľutujem, že som neveriaca. Keby som verila v boha, verila by som, že boh ma skúša.“
Viac na lístku nebolo napísané. Pavlyš zistil, že lístky vo zväzočku nasledovali za sebou, no neznamenalo to, že si Nadežda písala denník každý deň. Niekedy prešli aj celé týždne, kým sa opäť dala do písania.
„Dnes pobehujú sem a tam. Priťažilo sa mi. Znovu som kašlala. Vzduch je tu predsa len mŕtvy. Človek si asi na všetko môže zvyknúť. Aj na otroctvo. No najhoršie zo všetkého je samota. Začala som sa rozprávať sama so sebou. Spočiatku som sa hanbila, bolo mi akosi trápne, že ma niekto môže počuť. No teraz si už aj spievam. Mala by som napísať, ako sa to všetko zomlelo, aby sa nedajbože niekto neocitol na mojom mieste. Iba dnes mi je akosi ťažko, a keď som si vyšla do záhradky, tak som sa zadýchala, že som si sadla hneď pri múriku a Nevedkovia ma dovliekli späť polomŕtvu.“
Asi o dva dni Pavlyš našiel to, čo Nadežda nazývala záhradkou. Bola to veľká hydropónna stanica, kde pestovali rastliny v živom roztoku bez pôdy. Niečo ako botanická záhrada.
„Dala som sa do písania, lebo beztak nikde ísť nemôžem, Nevedkovia by ma nepustili. Zrejme treba čakať na prírastok do našej rodiny. Len neviem, či ešte dakedy uvidím…“
Tretí lístok bol napísaný omnoho drobnejším písmom. Nadežda šetrila papierom.
„Ak sa sem niekedy dostanú ľudia, nech sa o mne všetko dozvedia: Moje meno a priezvisko je Nadežda Matvejevna Sidorovová. Rok narodenia 1923. Miesto narodenia Jaroslavská oblasť, dedina Gorodišče. Skončila som strednú školu v dedine, potom som chcela ísť na inštitút, no môj otec Matvej Stepanovič umrel a matka nevládala sama robiť v kolchoze aj viesť hospodárstvo. Preto som zostala v kolchoze, hoci som sa nevzdávala nádeje získať ďalšie vzdelanie. Keď sestry Vera a Valentína dospeli, uskutočnil sa môj sen a zapísala som sa do zdravotníckej školy v Jaroslavli, ktorú som ukončila roku 1942. Hneď potom ma povolali do armády a počas vojny som pracovala ako zdravotná sestra v nemocniciach. Po vojne som sa vrátila do Gorodišča, kde som nastúpila v miestnej nemocnici tiež ako sestra. Roku 1948 som sa vydala, presťahovali sme sa do Kaľazina. O rok sa nám narodila dcéra Oleňka. No môj muž Nikolaj Ivanov, šofér, umrel roku 1953 pri autohavárii. A tak sme s Oleňkou zostali samy.“
Pavlyš sedel na dlážke v kúte komôrky, zastretej bielym tentom. Dostal strašnú chuť na cigaretu, hoci už nefajčil šesť rokov, odvtedy, čo sa dal do služieb Kozmickej dopravy. Nadeždin životopis čítal nahlas. Rukopis bol čitateľný — písala pravidelné, okrúhle, veľmi doprava naklonené písmená, len kde-tu sa tuha odlúpila. Vtedy Pavlyš naklonil lístok, aby vylúštil písmená podľa vyrytého miesta na parieri. Odložil lístok nabok a pozorne vzal ďalší, dúfajúc, že na ňom bude životopis pokračovať.
— To značí, že v päťdesiatom treťom mala tridsať rokov, — povedal Sato.
— Čítaj ďalej, — poprosil Dag.
— „Dnes dovliekli nových. Uložili ich na dolné poschodie do prázdnych klietok. Nepodarilo sa mi zistiť, koľkí pribudli. No podľa všetkého viacerí. Nevedko zamkol dvere, mňa tam nevpustil. Neočakávane som zistila, že im závidím. Áno, závidím tým nešťastníkom, navždy odlúčeným od svojich rodín a domovov, uväzneným za hriechy, ktoré nespáchali. Veď je ich viacero. Možno traja, možno piati. A ja som sama. Ak by som si nebola našla nejakú prácu, dávno by som bola umrela. Koľko rokov som už tu? Podľa mňa už štvrtý. Budem musieť spočítať škrabance. Len sa bojím, že sa nedorátam. Veď som nezapisovala, keď som bola chorá, a iba myšlienka na Oleňku ma udržala na tomto svete. A možno som už dávno na onom svete. Hádam je to trest za moje hriechy. No akéže som ja mala hriechy! Ako strašne by som chcela v čosi dúfať! Hoci aj v boha. Spočiatku som si stále myslela, že raz sa to určite skončí. Potom som chcela spáchať samovraždu. No Nevedkovia mi na to prišli. Nuž čože, dala som sa do roboty. Nevedko mi priniesol šnúru a drôty. Predsa len čosi chápu.“
— A ďalej? — spýtal sa Dag.
— Nedá sa to všetko prečítať, — odvetil Pavlyš. — Počkajte. Zdá sa, že tuto to pokračuje.
„Potom uložím lístky pekne za sebou. Teraz, keď už mám papier a ceruzku, nachádzam v písaní útechu. Som presvedčená, že raz niekto bude čítať tieto lístky. Ja tu už vtedy nebudem, môj prach sa rozplynie vo vesmíre, ale papieriky prežijú. Netreba ich ani kŕmiť ani napájať. Veľmi ťa prosím, ty, čo budeš čítať tieto riadky, vyhľadaj moju dcérku Oľgu. Akiste už bude dospelá. Povedz jej, čo sa prihodilo jej matke. Keby mi bol voľakto predpovedal, že sa dostanem do tohto strašného zajatia, a hoci budem žiť, no jednostaj sa mi bude zdať, že už dávno nie som medzi živými, umrela by som od strachu. Veď predsa žijem! Pevne verím, že si Timofej nemyslí, že som mu dcérku hodila na krk a ušla som, aby som si mohla užívať. Nie, akiste prehľadali celé rameno a mysleli si, že som sa utopila. No ten večer sa mi navždy vryl do pamäti, lebo bol taký zvláštny. Vôbec nie preto, že sa mi prihodilo nešťastie, práve naopak. Vtedy mal v mojom živote nastať obrat… Nastal, ale celkom opačný.“
— Nie, — povedal Pavlyš a odložil lístok. — Toto nemôžem čítať. Týka sa to jej súkromia.
— Jej súkromia?
— Píše o Timofejovi. Nevieme predsa, kto je to ten Timofej. Akýsi jej známy. Počkajte, pozriem ďalej.
— Ako to môžeš vedieť? — zvolal Dag. — Prezeráš to len ledabolo, určite ti ujde to podstatné.
— Neboj sa, nič dôležité nevynechám, — odpovedal Pavlyš. — Tieto papiere majú už sto rokov. Už ju nemôžeme ani vyhľadať ani zachrániť. S rovnakým úspechom by sme mohli čítať aj klinové písmo. Nie je v tom zásadný rozdiel.
— Mám takú teóriu, — povedal Numilin, ktorý nepostrehol ľútosť v Pavlyšovom hlase.
— Počkaj, — povedal Pavlyš. — Budem čítať ďalej nahlas.
Všetko sa dozvieme.
„Po Nikolajovej smrti som ostala s Oleňkou celkom sama. Pravda, ak neberiem do úvahy sestry. No tie boli ďaleko a každá mala svoju rodinu a svoje starosti. Žili sme dosť chudobne, pracovala som v nemocnici a na jeseň roku 1956 ma povýšili na hlavnú sestru. Oleňka mala už ísť do školy, do prvej triedy. Dostávala som ponuky na manželstvo, medziiným aj od jedného lekára z našej nemocnice. Bol to dobrý človek, no už trochu starší. Odmietla som ho, domnievajúc sa, že najkrajšie roky mám už dávno za sebou. Bolo nám s Oleňkou celkom dobre. Pomáhal mi mužov brat Timofej Ivanov, vojnový invalid, ktorý bol hájnikom neďaleko mesta. Nešťastie ma zastihlo koncom augusta roku 1956. Dátum si už presne nepamätám, ale viem, že to bolo v sobotu večer… Stalo sa to takto: Práve bol čas letných dovoleniek, a tak bolo v nemocnici veľa roboty. Často som zaskakovala za kolegyne. Oleňku ako obvykle vzal k sebe Timofej. Prichádzala som za ňou vždy v sobotu autobusom, potom ešte kúsok pešo. Zakaždým som si oddýchla. Hájovňa stála v borovicovom lese pri Volge.“ Pavlyš sa odmlčal.
— No a ďalej? — spýtal sa Dag.
— Počkaj, hľadám lístok.
— A potom ju chytili, — povedal Numilin s presvedčením.
— To nie je kumšt uhádnuť, — povedal Sato.