„Pokúsim sa podrobne opísať to, čo sa ďalej odohralo, pretože ako zdravotníčka viem, aký veľký význam má určiť správnu diagnózu. Možno tieto podrobnosti, ak sa dostanú do rúk odborníkovi, pomôžu odhaliť záhadu, ak sa stali alebo stanú podobné prípady. V ten večer som išla k rieke umyť nádoby a Timofej s Oleňkou išli so mnou. Cesta od hájovne vedie rovno k rieke. Timofej ma chcel počkať, no bála som sa, že Oleňke bude zima, lebo večer už bývalo chladno, nuž som ho poprosila, aby šli domov. Sľúbila som, že sa budem ponáhľať. Ešte sa celkom nezotmelo, keď odišli. O také tri-štyri minúty som začula tiché bzučanie. Vôbec som sa nezľakla, myslela som si totiž, že kdesi ďaleko na Volge ide motorový čln. No zrazu ma premkla zlá predtucha.
Pozrela som sa na rieku, no nijaký čln som nevidela.“
Pavlyš našiel ďalší lístok.
„Zbadala som, že smerom ku mne tesne nad mojou hlavou letí čosi ako loď bez krídel. Zdalo sa mi, že je strieborná. Tesne predo mnou pristála, a tak ma odrezala od cesty. Zarazilo ma to. Za vojny som mala možnosť vidieť všelijakú vojenskú techniku, a najprv som si myslela, že je to akiste nejaký nový typ lietadla, ktorý núdzovo pristál, zrejme mu vypovedali motory. Motory tejto vzducholode akoby ani nepracovali, iba ticho bzučali. Spúšťala sa celkom pomaličky. Chcela som ujsť, schovať sa za borovicu, aby som zostala nažive, ak nastane výbuch. No loď vysunula železné chápadla a vystúpili z nej Nevedkovia.
Vtedy som ešte nevedela, že sú to Nevedkovia, no v tom okamihu som stratila vedomie a pravdepodobne som spadla…
— A čo ďalej? — spýtal sa Dag, keď Pavlyš už dlhšie mlčal.
— To je všetko, — odvetil Pavlyš.
— No čo bolo ďalej?
— Viac o tom nepíše.
— Ale predsa, čo je tam ešte?
Pavlyš ešte chvíľu mlčal.
„Viem, kadiaľ sa schádza na prízemie. Cesta tam vedie zo záhradky, ktorú Nevedkovia nestrážia. Veľmi som zvedavá na nových zajatcov. Bohvie prečo som sa rozhodla, že ich stoj čo stoj musím vidieť. Viem, že tu nie som sama. No ostatní väzni nie sú rozumné bytosti. Už navštevujem aj draka priamo v klietke. Spočiatku som sa ho bála. No raz som zahliadla, že ho Nevedkovia kŕmia trávou zo záhrady. Vtedy som si uvedomila, že ma nezje. Možnože by som za ním ešte dlho nebola prišla, no raz, keď som šla okolo, zbadala som, že je chorý. Nevedkovia pobehovali sem a tam, strkali mu jedlo, čosi premeriavali, posúvali. A drak len ležal na boku a ťažko dýchal. Tu som pristúpila k mreži a obzrela som si ho. Som predsa zdravotníčka! Mojou povinnosťou je zmierniť utrpenie. Nevedkom by som nevedela pomôcť, sú zo železa. Ale draka som vyšetrila, aj keď cez mreže. Bol zranený. Akiste sa pokúšal vyslobodiť a pootĺkal sa o mreže. Má veľa sily, no rozumu málo. Vošla do mňa akási zúfalosť — nuž čo, keď zomriem. Pomyslela som si: akiste si na mňa už zvykol. Veď on sa sem dostal skôr než ja, tisíc ráz ma už videl. Povedala som Nevedkom, aby nezavadzali a priniesli teplú vodu. Prirodzene som riskovala. Rany boli zhnisané. Vymyla som ich, previazala, ako som vedela. Drak sa nevzpieral, dokonca mi aj pomáhal. Obracal sa tak, aby som sa lepšie dostala k ranám.“
Pavlyš si prečítal aj nasledujúci lístok. Zrejme sa zamiešal medzi ostatné náhodou zo spodu škatuľky, lebo obsahom vôbec nenadväzoval na predchádzajúce lístky.
„Dnes som sa dala do písania, no ruky akosi neposlúchajú. Vták sa vyslobodil z klietky. Nevedkovia lietali za ním po chodbe, chytali ho do siete. Aj ja som sa ho usilovala chytiť, bála som sa totiž, že sa poraní. No nadarmo. Vták vletel do veľkej miestnosti, poudieral sa o rúry a zahynul.
Potom, keď ho Nevedkovia preniesli do múzea, zodvihla som jeho dlhé pierko, úzke ako kavyľ. Aj som ho ľutovala, aj som mu závidela. Predsa len našiel v sebe toľko odvahy, aby zahynul, keď sa už nemohol dostať na slobodu. Ešte pred rokom by ma takýto príklad silne ovplyvnil. No teraz som si už našla prácu. Nemôžem sa len tak zahubiť. Mám istý cieľ, aj keď je možno nereálny. A taká znechutená a zamyslená som vykročila za Nevedkami, ktorí zabudli za sebou zavrieť dvere do múzea. Nevošla som, tam totiž niet vzduchu, no nazrela som cez sklenú stenu. Stáli tam banky, kotlíky, nádoby, v ktorých Nevedkovia držia tých, čo zahynuli cestou. Vo formalíne či v čomsi podobnom. Ako akési monštrá v panoptiku v Leningrade. A pochopila som, že o nejaký čas ani mňa, keď zomriem, nespália ani nepochovajú, ale ma uložia do sklenej bane, aby si ma mohli obzerať oni alebo ich páni. Bolo mi z toho nanič. Posťažovala som sa Balovi. No on sa len zachvel, čo malo znamenať: aj on sa toho bojí. A tak tu sedím nad papierom a predstavujem sa v sklenej nádobe naložená v liehu. A niet úniku. Hrôza. Už dávno mi tak nebolo.“
O niekoľko dní Pavlyš našiel „múzeum“. Tekutina, v ktorej držali preparáty, od kozmického chladu zamrzla. Mnohé z nich sa zničili. Pavlyš pomaly prechádzal od menších nádob k väčším, nazeral do ľadu. Chcel nájsť Nadeždino telo. No v skutočnosti sa toho bál. A v slúchadlách sa Dag a Sato netrpezlivo prekrikovali: „Tak čo?“ Pavlyš ju nechcel nájsť. Rovnako ako Nadežda prežíval strach. Radšej hocičo ako banku s formalínom. No nenašiel ju. Ale zato našiel toho vtáka, pestrofarebného s dlhým chvostom a veľkými očami, bez zobáka. Našiel aj banku, v ktorej bol Bal. O tom sa hovorí na ďalších lístkoch.
„Rozprávajúc svoj príbeh, zakaždým odbočím, lebo to, čo sa odohráva dnes, je dôležitejšie ako všetko predtým. A tak nemôžem opísať svoje dobrodružstvo po poriadku.
Prebrala som sa v kabíne. Svietilo tam matné svetlo. Nebola to tá miestnosť, kde bývam teraz. V tej komôrke sú teraz naukladané skamenené lastúry, ktoré sem Nevedkovia dovliekli pred rokom. Za štyri a pol roka sme šesťnásťkrát prerušili cestu a zakaždým sa strhla trma-vrma, dovliekli sem kadejaké haraburdy, ale aj živé bytosti. A tak sa v komôrke okrem mňa ocitli nádoby, ktoré som kedysi umývala a ktoré sa mi potom veľmi zišli, borovicové konáre, tráva, kamene a rôzny hmyz. Len potom som pochopila, že Nevedkovia takto chceli zistiť, čím ma majú kŕmiť, a dovtípila som sa aj to, že tento výber bol podľa všetkého náhodný. Nepustila som sa do jedenia, vôbec som nemala chuť. Sadla som si, zaklopkala na stenu, no stena bola tvrdá. Všade vôkol bolo počuť akési bzučanie, ako keď na lodi pracujú motory. A okrem toho som pocítila zvláštnu ľahkosť. Tu je vôbec všetko ľahšie ako na Zemi. Vedela som, že na Mesiaci je príťažlivosť menšia, a aj to, že ak sa raz ľudia dostanú ku hviezdam, ako to predpovedal Ciolkovskij, úplne stratia tiaž.
A táto nepatrná príťažlivá sila mi prezradila, že už nie som na Zemi, že ma ukradli, odvliekli, a nijako nemôžu dôjsť do cieľa. Pevne verím, že sa ľudia na Zemi raz naučia lietať v kozmickom priestore. No obávam sa, že to ešte chvíľu potrvá.“
Pavlyš prečítal tieto riadky nahlas. Dag poznamenaclass="underline"
— A o rok nato vypustili prvý sputnik.
„Doniesli mi jedlo a stáli vo dverách, hľadeli, či sa do toho pustím. Ochutnala som to, no bolo to akési mdlé, málo slané, no čosi hrozné. No už som bola hladná a akási omráčená. Jednostaj som hľadela na Nevedkov, čo stáli vo dverách ako korytnačky, a prosila som ich, aby zavolali svojho veliteľa. Vtedy som ešte nevedela, že ich veliteľ, stroj, zapĺňa celú stenu vedľajšej miestnosti. Nevedela som ani to, že ich skutoční páni /ako vyzerajú neviem ani dnes/ vyslali túto loď iba s kovovými robotmi. Potom som si predstavovala, ako sa asi dohadujú, čo by mi mali dať jesť. Uvažovala som, až som sa dostala do ich laboratória, a tam som sa dovtípila, že keď som bola v bezvedomí, vzali mi krv a dôkladne preskúmali môj organizmus. A pochopili, čo a v akom množstve potrebujem, aby som neumrela od hladu. Ale čo je chutné, to je pre nich španielska dedina. No na Nevedkov sa už nehnevám. Sú ako vojaci, plnia rozkaz. Lenže vojaci aj myslia. A oni nemôžu. Prvé dni som len plakala, prosíkala, aby ma pustili na slobodu, a vôbec som nemohla pochopiť, že odteraz budem len lietať a lietať. A nikdy nepristanem.