Bolo treba otvor upchať. No ale ako sa tam dostať a čím ho upchať? Vybehnúť hore a zavolať pomoc? Ivan sa pootočil smerom k dverám, no zavýjanie psov zosilnelo — psi plakali, skučali, báli sa, že Ivan odíde. Ivan sa dovtípil, že najprv musí psov vypustiť, čo sa dá spraviť hneď, za niekoľko minút. Kým príde havarijná služba, mohli by sa aj uvariť.
Nohou nahmatal ešte jeden schod, potom ďalší…
Dvoma krokmi, brodiac sa vo vode — ani čo by bol vošiel do mora, ktoré ho brzdí, nedovolí kráčať rýchlo — podišiel k prvej klietke. Pes v nej stál na zadných labách — vo všetkých klietkach tak stáli — bol to veľký samec. Odsunul záporu, trhol dvierkami k sebe — pes dobreže ho nezrazil z nôh, vrhol sa k východu, najprv sa chcel rozbehnúť, no nešlo to, musel ku schodom preplávať…
Klietok bolo veľa. Viac sa ponáhľať nemohol, voda bola čoraz horúcejšia a nohy mu začali tŕpnuť od bolesti. Pri každej klietke sa zdržal také dve sekundy, kým odsunul záporu a pomaly — tak to bolo lepšie, istejšie — pritiahol k sebe dvere, lebo musel prekonávať odpor vody. Z piatej klietky nikto nevyšiel. Bol tam malý psíček, ktorý len-len že udržal hlavičku nad vodou. Musel k nemu natiahnuť ruku a vytiahnuť ho, čím strácal drahocenné sekundy. Psíček, celý pomätený od bolesti a strachu, ho chcel uhryznúť, čo sa mu aj podarilo. Hodil ho smerom k dverám a ponáhľal sa k ďalšej klietke. Mal pocit, že mu z nôh zlieza koža a že sa odtiaľ živý nedostane — zlyhajú mu nohy a spadne do vody. No napriek tomu sa brodil ako v spomalenom filme, od klietky ku klietke, bál sa pustiť mreží, aby nestratil orientáciu v pare, nakláňal sa, otváral zápory, vypúšťal alebo vyhadzoval psov. A len vtedy, keď videl, že ďalšia klietka je prázdna, obrátil sa a vydal na spiatočnú cestu, držiac sa horúcich mreží. Trápilo ho, čo ak za tou prázdnou klietkou bola ešte ďalšia, ku ktorej sa nedostal, no nemal už odvahu vrátiť sa späť…
Všimol si, že z jednej klietky pes nevyšiel — plával na vode ako sivý vankúš, no prešiel popri ňom, rátajúc kroky, aby nespadol. Už pri samom prahu zbadal, ako tam z posledných síl pláve akýsi psík, uchopil ho a vyniesol von, pričom prekročil telo iného psa, ktorý sa síce vydriapal z vody, ale na schody už nevládal. Ivan sa na sekundu zastavil, nadýchal sa studeného vzduchu. Musí zavolať havarijnú službu. Alebo má zájsť po Mariju Stepanovnu, aby mu natrela popáleniny? Vyšiel po schodoch k pracovni Rževského, hoci vrátnica bola bližšie. Nohy ho zatiaľ poslúchali, no šklbalo ho v nich od bolesti a bohvie prečo aj v rukách, no netrúfal si pozrieť sa na ne. Prešiel popri Lenočkinom stole, kancelária bola zamknutá, a tak z jedného rozbehu plecom vyrazil dvere.
Podišiel k Sergejovmu stolu, stisol gombík stolnej lampy a horko-ťažko si pritiahol telefón. Až teraz uvidel svoju ruku, červenú a opuchnutú. No ako zavolať havárku, nevedel. A kam má volať? Rževskému? Nie. On mu nepomôže. Kto len má na starosti tieto veci… Ivan vytočil Alevičovo telefónne číslo. Dlho nik nedvíhal.
— Počúvam, — ozval sa rozospatý hlas.
— Dmitrij Borisovič, — povedal Ivan, — Prepáčte, že som vás zobudil. Tu Rževskij.
Alevič hneď pochopil že sa niečo stalo. Riaditeľov hlas bol unavený. Boli štyri hodiny ráno.
— Počúvam. Čo sa stalo? Niečo s Ivanom?
— Nemohli by ste… zavolať havarijnú službu? Prasklo potrubie horúcej vody… zatopilo vivárium…
— Panebože, — vzdychol si s úľavou Alevič. — A ja som si myslel…
— Počkajte, — povedal Ivan. — Načisto som zabudol číslo… Zavolajte aj prvú pomoc.
— Veterinárnu? — V Alevičovom hlase ešte stále bolo cítiť úľavu.
— Nie, pre mňa, — povedal Ivan a pustil slúchadlo. Na chodbe dupotali kroky — Marija Stepanovna chodila po poschodiach, hľadala pacienta…
24
— Teraz sa ešte viac odlišuješ od Sergeja Andrejeviča, — povedala Ninočka. — Máš v sebe moju krv.
— Ďakujem, — povedal Ivan. Sedeli na lavičke v zimnej záhrade ústavu. — Hoci niekedy sa mi aj zažiadalo, aby ma nezachránili.
— Mal si také bolesti?
— Nie.
Odmlčali sa. Ivan pouťahoval skrutky, aby nespadli z lavičky, a vytiahol cigarety.
— Prečo ti len dovolil fajčiť?
— Akiste preto, lebo sám fajčí, — povedal Ivan. — V mojom vedomí je zafixovaná pamäť o fajčení, a s tým sa nedá nič robiť…
— No, dobre, len si fajči, — zhovievavo privolila Ninočka. — To znamená, že si zdedil jeho zlozvyky.
— A čo ti povedali doma? — spýtal sa zrazu Ivan.
— Matka mi povedala, že to od teba nečakala. Že si sa vraj stále staral iba o seba.
— To nie je pravda, — urazil sa Ivan za Rževského. — Vie predsa, že to nie je pravda…
— Ivan, a prečo si tam vlastne bežal? Ja ťa chápem, no ja by som sa bola bála. Všetci hovoria, že rozumnejšie by bolo bývalo zavolať havárku.
— Samozrejme, rozumnejšie. No veď ja som tiež len pokusné zviera. A svojim treba pomôcť…
— Netáraj, — zahriakla ho Ninočka. — Nikto sa teraz k tebe tak nespráva. Aspoň nie tí, čo ti dali krv.
— A potom… Na vine je Sergej. Zmocnil sa ma pocit, že je to môj ústav, moji psi… bez neho by som ani nebol našiel cestu do suterénu.
— Zaujímavé, — povedala Ninočka. — Ty si sa obaril na miesto neho, a on si doma pokojne spal.
25
Ivan odložil Scientific American — na stolíku pri posteli ležala hŕba časopisov, otec mu ich nosil každé ráno, akoby tým, že ich Ivan číta, sám získaval aspoň časť informácií. Je zaujímavé pozorovať, ako číta Rževskij. Seba — z odstupu. Chcel by som čítať inak. Keď otec vezme plniace pero, urobí machuľu — ja v nijakom prípade nesmiem urobiť machuľu, musím mať stále na pamäti, že nesmiem urobiť machuľu. Keď sa otec zamyslí, prečesáva si prstami po spánkoch. Ivan má nutkanie robiť to isté, ale musí sa ovládnuť…
Časopis sa zošuchol na dlážku. Obväzy z rúk mu už dali dolu — ruky má samý červený fľak. Tešilo ho, že sa tým odlišuje od otca. Otec nikdy také čosi nevyviedol — je to môj vlastný skutok.
Mal slabší organizmus, než si mysleli — nikto to pred ním nepriznal, no utrúsili vety ako „Normálny človek by nepotreboval reanimáciu pre také popáleniny“… A on vari nie je normálny?
Jeho dlhé a podrobné ťažké sny boli skôr formou spomienok. Cudzia pamäť starostlivo vyberala stresové momenty z minulosti, to, čo sa zreteľne vrylo do mozgu Sergeja Rževského. Ivan predpokladal, že zdedil dva súbory spomienok: vedomé a spánkové — podvedomé. Sergej ako každý človek zatískal stresové spomienky hlboko do mozgu, aby mu nezaťažovali pamäť. Ivanov mozog tieto spomienky pociťoval ako cudzie. No keď nebolo vedomej kontroly, sny vrhali do Ivanovho mozgu podrobné obrazy z cudzej minulosti, kde každý detail bol zvlášť vypichnutý, ležal ako balvan v ceste — nebolo ho možno obísť, ani zažmúriť oči.
Ivan pri čakaní na sestričku, ktorá mu mala dať injekciu proti bolesti, si premietal ako v kine — Sergejovi to ani na um nezišlo — podrobnosti z minulosti. Rekonštruoval, usporadúval do chronologického sledu to, čo sa uchovalo v jeho pamäti z cudzieho detstva. Vypukla vojna, má sedem rokov, otec odchádza na front. Z Kurska ich evakuovali, transport sa dlho vliekol — celý mesiac. V Sergejovej pamäti sa táto skutočnosť zafixovala ako súbor faktov tvoriacich formálnu stránku jeho životopisu: „Pred vojnou sme žili v Kursku, potom nás evakuovali a žili sme rok pri Kazani.“ V Ivanovom mozgu sa zachovali len útržkovité obrazy, nebolo záruky, že nasledovali za sebou v takom poradí ako v mozgu otcovom. Ivan sa chcel silou-mocou rozpomenúť: Akože sme to vlastne odchádzali z Kurska? Bolo to v lete. V lete? Áno. A viezli sme sa v osobnom vagóne či v tepluške? Už viem, v tepluške, lebo sa mu v pamäti vynoril obraz — dlhá súprava teplušiek stojaca na vysokom násype uprostred stepi, a on s mamou a ešte jedným dievčaťom odbehli ďaleko od vlaku nazbierať kvety. Vlak už dlho stojí a predpokladalo sa, že ešte dlho bude stáť, no zrazu sa vagóny, také malé z diaľky, pomaly pohli, a vzdialený strašný piskot parnej lokomotívy, ktorú nevedno kedy pripojili k súprave, dolieha k nim hustým horúcim vzduchom, a oni sa rozbehli za vlakom, no ešte stále je veľmi ďaleko, vyzerá to, že nedobehnú… Potom im od vlaku beží ktosi v ústrety… A sú vo vlaku. Na viac sa Ivan nemôže rozpamätať…