— A čo bolo potom?
— O niekoľko mesiacov umrela. Myslím si, že spáchala samovraždu… Potom som sa už nemohol priateliť so Rževským. A načo to ty všetko chceš vedieť?
— Musím sa dozvedieť pravdu.
— Pravdu? — začudoval sa Viktor. — A vari nejaká existuje? Umiera s ľuďmi. Koľko ľudí, toľko právd.
— Ja potrebujem len jednu pravdu, — zopakoval Ivan.
— Tak ju hľadaj. Iba sa potom na mňa nehnevaj.
— Kde bývala Lizina mama?
— Počuj, veď odvtedy už prešlo bezmála tridsať rokov!
— Bývali ste tam predsa aj vy. Poznáte tú adresu.
— Zabudol som ju. Namojdušu zabudol.
— Len porozmýšľajte.
— Teraz tam už nik nebýva. Jekaterina Georgijevna Maximovová, tak sa volala jej mama, umrela asi pred desiatimi rokmi. Už tam nikoho nenájdete. Aj Lizin brat sa kamsi odsťahoval.
— Boli ste tam?
— Zapíš si, Arbat, dom…
Viktor sa pozeral na Ivana, ako si zapisuje adresu. Potom povedaclass="underline"
— Dajme si radšej jedno pivo — všetky čašníčky tu poznám…
39
Vysvitlo, že Viktor neluhal. Lizina matka už dávno umrela, v tom byte bývali celkom cudzí ľudia a nikto mu nevedel poradiť. Ivan, zápasiac s bolesťou hlavy a s beznádejou, ktorá sa ho zmocňovala, obišiel všetky susedné byty, kde sa už tiež dávno vystriedali nájomníci, zašiel aj na domovú správu a napokon sa celý zúfalý zastavil uprostred dvora pri stole, kde dvaja dedkovia hrali šach a zopár ľudí sledovalo hru. Jeden z hráčov, ktorý ho už dlhší čas pozoroval, zrazu povedal, uchopiac pešiaka:
— Zajdi do potravín, číslo 32, choď až na roh, potom doprava — je tam modrá vývesná tabuľa. Pýtaj sa na závozníka Vaľu. Zapamätal si si to?
Hneď sa odvrátil, postavil pešiaka, povedal spoluhráčovi:
— Si na ťahu, Edik.
Ivan bol taký unavený, že sa ani nezmohol ešte sa na niečo spýtať — kázali mu ísť, nuž šiel. V obchode sa spýtal predavačky: „Je tu závozník Vaľa?“ Ukázala hlavou za pult. Ivan vošiel dnu — bola tam tmavá chodba a potom schody, čo viedli do suterénu, kde sa svietilo. V pivnici na debničke sedel postarší chlap so zvädnutou, no kedysi peknou, nevýraznou tvárou a pil z fľaše pivo.
— Dobrý deň, — povedal Ivan. Závozníkova tvár mu bola povedomá. Vaľa sa podobal aj na Lizu aj na Jekaterinu Georgijevnu. — Vaľa, vy ma nepoznáte…
Lizin brat vstal z debničky, pretrel si oči chrbtom ruky a ticho zahundraclass="underline"
— No, presná kópia, — povedal. — Absolútna podoba. Duša zo záhrobia, čo ťa sem prinieslo?
— Som Rževského syn, — povedal Ivan.
— Netreba komentár. Je to jasné. Ako si ma našiel?
— Susedia na dvore mi povedali.
— Mal si šťastie. Dávno tam už nebývam — moje stopy sa stratili v ľudskom mori. Teda tvoj otec sa predsa len oženil s tou z ústavu?
Vaľa Maximov bol nervózny, ruky sa mu triasli.
— Sadni si, — povedal, — prešlo už veľa rokov. Nemám nič proti tvojmu otcovi. Lizočka sa pri ňom cítila človekom. To sú mi veci! Ako sa má? Nie je chorý? Mama umrela. V sedemdesiatom druhom. Neužila s nami veru veľa radosti.
— Chcel by som zistiť, čo sa udialo potom, keď sa otec rozišiel s vašou sestrou, — povedal Ivan. — Je to pre mňa veľmi dôležité.
— Nebol som pri tom, — povedal Vaľa Maximov. — Nebudem tu teraz hodnotiť príčiny a dôsledky. No ak ťa to veľmi zaujíma, zacestuj si tam, pohovor si s Kaťou. Ona ma vôbec nepokladá za človeka, no na sviatky mi pozdrav pošle.
— To je Lizina dcéra?
— Áno.
40
V lietadle Ivan upadol do bezvedomia, no našťastie len na chvíľku. Z letiska vo Vologde zatelefonoval do Moskvy, do ústavu, no nie Rževskému, ale do laboratória. Zdvihla Ninočka.
— Povedz Rževskému, že som celkom v poriadku. Dýcham.
Bolo už tma, deväť hodín večer. Ninočkin hlas sa chvel od plaču — Ivan si vedel predstaviť, aká panika asi vypukla v ústave.
— Nikomu si nič nepovedal!
— Robota, Mačiatko, každý chlap má niekedy takú… robotu. Zajtra prídem a všetko ti porozprávam.
Zavesil a zašiel na stanovište taxíkov.
Kaťa bola doma. Bývala v malom bytíku v novom štvorposchodovom dome pri rieke. Z okna bolo vidno nábrežie, lampy, svetlé steny a kupoly roztomilých kostolíkov.
— Hneď som vás spoznala, — povedala. — Hneď ako ste vošli.
Hovorila pomaly, monotónne, mala dlhý vrkoč — dnes už málokto nosí vrkoč. Spočíval jej na plnom poprsí.
— Poďme do kuchyne, — povedala Kaťa zastreným hlasom. — Aby sme nezobudili moju Lizočku.
Kaťa postavila na čaj. Ivan sa cítil príjemne. S pôžitkom sa vopred tešil na to, že čaj bude tuhý a voňavý. Liza varievala dobrý čaj. Ivanovi sa páčili ladné a úsporné Katine pohyby.
— A kde máte muža? — spýtal sa.
— Nemám muža, — povedala Kaťa, — odišla som od neho. Pije. Je inžinier, dobrý, šikovný, len pije a začal ma biť… A to teda nestrpím. — Usmiala sa, sama nechápala, ako by ju dakto mohol biť. — Pricestovali ste rovno z Moskvy?
— Áno, z Moskvy.
— Otec vás poslal? Volala som ho tato Serioža. Bol dobrý, nosieval mi cukríky. Ani si neviete predstaviť, ako som za ním v prvé dni plakávala.
— On ma neposlal. Sám som prišiel.
— Kde ste sa zložili?
— Potom pôjdem do hotela.
— V hoteli sa u nás bez rezervovania neubytujete, — povedala Kaťa, — prenocujete u mňa. Usteliem vám na rozkladacej posteli. Nebudete sa hnevať?
— Ďakujem, — povedal Ivan, — dnes som veru riadne uťahaný.
— Ste bledý, hrozne bledý. Hneď si dáme čaj, uľaví sa vám.
Od voňavého a tuhého čaju mu hneď bolo lepšie. Dávno Kaťu poznal, tisíc rokov ju poznal.
— A čo otec, — spýtala sa, — žije ešte?
— Cíti sa vinný za smrť vašej matky.
— Ach, to je hrozné! Keby som to bola vedela, určite by som mu bola napísala, ako to všetko bolo! Mama sa naňho vôbec nehnevala. Ani trochu. Pamätám sa, vždy mi všetko povedala — bolo to zvláštne, že sa so mnou rozprávala ako s dospelou. Celý rok sme žili samy dve… U mojej tety, bola dobrá, nevtieravá. Nežili sme si zle, nemyslite si. Mama pracovala, aj teta a ja som chodila do škôlky. Samozrejme, mama žialila za tatom Seriožom, veľmi žialila — písala mu listy, celý zväzok, možno aj takých sto — schovala som ich, môžem vám ich ukázať. Myslela som, že keď už mama nežije, mala by som ich vari poslať. No neposlala som ich. Veď on už akiste zabudol, len by som ho zbytočne rozbantovala.
Určite sa aj oženil, vás splodil, nebolo by dobré, keby bol dostal také listy. Aj vašu mamu by to bolo znepokojilo.
— Sergej Andrejevič sa neoženil.
— Ako to…
— Kaťuša, všetko vám rozpoviem. Ale najprv hovorte vy. Veď ja som prišiel za vami, a nie vy za mnou.
— Máte pravdu, — povedala Kaťa, — a o čom vám mám rozprávať?
— Prečo vaša mama… umrela?
— Náhoda. Prechádzala cez cestu a nákladiak ju zrazil. Šofér bol opitý, skrútilo ho v zákrute — no a narazil.
— A mne povedali, že sa hodila pod vlak… aj otec si to myslí. Hľadal vás…
— No asi ma tak veľmi nehľadal. Vy ste ma našli. Nehnevajte sa. Mama celý rok čakala. Aj Viktor Semionovič vedel adresu. Vypisoval mame listy. A potom mu teta napísala o maminej smrti. Poznáte Viktora Semionoviča? Je to najlepší priateľ vášho otca.
— A listy Viktora Semionoviča ste tiež odložili?
— Napísal iba dva razy. Prvý raz len tak, korešpondenčnú kartu, druhý raz dlhý list. Mame napísal, že ju ľúbi a že sa s ňou chce oženiť. No mama ho vzápätí veľmi rázne a ostro odmietla. A on pochopil… Mama tatu Seriožu milovala.
A zrazu sa Kaťa rozplakala — zo sivých vypuklých očí sa po bledých lícach skotúľali slzy. Vyskočila, vybehla do kúpeľne. Vrátila sa až o chvíľu, priniesla z izby škatuľku.