— Ale ja som počul… — začal Pavlyš.
— Presne tak, — profesor zdvihol ukazovák. — Chceli ste povedať, že historici nie sú dnes takí bezmocní voči času, ako to bolo pred sto rokmi. Že Ústav času plánuje expedíciu do dvanásteho storočia, aby sa dozvedel, kto napísal Slovo, a aby sa našiel jeho prvopis. Práve o tom chcem hovoriť. V tom je moja radosť aj tragédia. Radosť, že patrím k tým, čo môžu nielen hľadať, bádať, ale aj pomáhať historickej spravodlivosti. Tragédia je zase v tom, že dokonca ani v takejto situácii nie sme všemocní. D'Anthes zabil Puškina, a dožil sa staroby ako senátor a bohatý človek. Mimochodom tvrdí sa, že d'Anthésa pred smrťou mučilo svedomie. Ale nemal právo tak dlho žiť!
Profesorovi zabehlo a Pavlyš musel vstať a poriadne mu buchnúť po chrbte.
— Ďakujem. Nechajme d'Anthésa. Vezmime si iný príklad. Gogoľ sa na konci života dostáva pod ťaživý temný vplyv kňaza Matfeja. Ten ho presviedča, aby skoncoval s literatúrou, aby sa postil a stal mníchom. Matfej je obmedzený fanatik. Ale Gogoľova psychika je podlomená neúspechmi, tým, že sa sklamal v priateľoch. A tu sa Gogoľ — múdry človek, ktorému nie sú cudzie svetské radosti, veľký labužník — stáva askétom. Modlí sa, číta najprostoduchejšie životy svätých, cestuje do Jeruzalema. No jedného sa nemôže vzdať. Nemôže prestať písať. „Nepísať — to by pre mňa znamenalo to isté, ako nežiť,“ hovorí. Pokračuje v práci na Mŕtvych dušiach. A takmer dokončieva druhý diel. Ľudia, ktorým číta kapitoly z knihy — Ševyriov, Tolstoj, Smirnovová, Aksakov — tvrdia, že to boli geniálne strany. Zdalo by sa, že Gogoľ zvíťazí. Lenže napokon vyhráva otec Matfej. Po poslednej návšteve mu Gogoľ ponížene ďakuje, preklína sa pre tvrdé srdce. Deväť dní pred smrťou páli všetky svoje papiere, medzi nimi aj Mŕtve duše — plod dlhoročnej práce. Prestáva prijímať potravu, prestáva sa pohybovať. Zomiera, pretože sa podvolil otcovi Matfejovi, ale nevládal žiť bez literatúry. To je strašná tragédia. A viete, čo povedali po Gogoľovej smrti tí, čo viedli Matfejovu ruku? Metropolita Filaret si poplakal a vyhlásil, že bolo treba postupovať ináč: „Bolo ho treba presviedčať, že spasenie nie je v postení sa, ale v poslušnosti.“ Cítite to pokrytectvo?
Profesor zoskočil zo stoličky a Pavlyš ho musel podržať, aby sa v záchvate hnevu o niečo nebuchol.
— Sám to povedaclass="underline" v poslušnosti. A čo urobil Gogoľ? Poslúchol. A viete, čo povedal o Gogoľovi biskup Kalužskij? „Bol to jednoducho krasorečník na scestí.“
Profesor dýchal zhlboka a rýchlo.
— Vrahovia vždy nachádzajú udivujúco podlé slová, — povedal napokon. — Dokonca sa zhovievavo znížia ku krokodílím slzám. Ale nepatrí im miesto v histórii!
— A ako sa vám podarilo nájsť rukopis? — spýtal sa Pavlyš, aby odviedol profesora od trpkých myšlienok.
— Ako? S rukopisom to nebolo zložité. Jednoducho sa mi vyplatila vlastná tvrdohlavosť. To je všetko. Nemôžeme vzkriesiť Puškina, pretože jeho smrť d'Anthésovou guľkou — to je historický fakt. Nemôžeme zachrániť Gogoľa. Ale musíme sa mstiť a trestať… Nie, čo to vravím. Dobre… áno, rukopis. Ak zhorel, nie je pre nás — keď môžeme cestovať v čase — jeho koniec definitívny. A tak som poctivo i nepoctivo získal súhlas na cestu do roku 1852, dostal som sa ta niekoľko dní pred spálením rukopisu. Sama cesta nebola ťažká. Ťažšie bolo pripraviť sa na ňu. Musel som sa celkom vžiť do toho obdobia. No a na mieste som uvidel, ako rukopis vyzerá, na noc som sa ho zmocnil a prefotografoval. Gogoľ spal. Aj jeho sluha, chlapec, ktorý ho odhováral od pálenia papierov, dojímavo opakujúc: „Prečo to robíte? Možno sa ešte zídu,“ spal. Nikto ma nevidel. A to je všetko. Výsledok je taký, že som tu.
— Ničomu nerozumiem, — povedal Pavlyš. — Veď ste vystupovali na kongrese, písali doslov. Prečo ste tu?
— Na vlastnú žiadosť, — vyhlásil profesor. — Ponúkli mi vybrať si medzi niekoľkými postmi mimo Zeme.
Pavlyš pochopil, že profesor čosi zamlčuje. Ale nehádal sa.
— Teraz nejde o to, — povedal profesor. — Rozpovedal som vám celú históriu, lebo potrebujem vaše porozumenie a vašu pomoc. Musím sa dostať na Zem.
— Lenže ako vám ja môžem pomôcť? Nastúpte na loď…
— Nie, nie, dal som slovo, bolo by to veľmi trápne… Máme približne rovnakú výšku. Požičajte mi vašu uniformu a dajte vaše doklady. A zatiaľ tu ostanete namiesto mňa. Tvárte sa, že ste chorý. Ľudia sú tu taktní, nebudú vás vyrušovať.
— Ale ba, — Pavlyš sa nezdržal úsmevu. Bol o hlavu vyšší ako profesor a dvakrát taký široký v pleciach. — Hneď vás spoznajú.
— Samozrejme, — vzdal sa profesor. — Aj ja si to myslím. Občas ma však pochytí taká nádej, že s mojou pomocou…
Nestihol dokončiť. Zazvonil videotelefón. Profesor ho zapol. Na obrazovke sa zjavila tvár dispečera.
— Je tam doktor Pavlyš? — spýtal sa. — Marianna povedala, že šiel k vám, profesor.
— Koľko ráz vám mám hovoriť, že nie som…
— Prepáčte, záhradník, — sotva znateľne sa usmial dispečer. — Ale dostali sme správu, že sa približuje loď. Neletí presne podľa cestovného poriadku. Takže radšej nech doktor Pavlyš čo najrýchlejšie príde na kozmodróm. Nevieme, ako dlho sa tu loď zdrží.
— Ďakujem vám, profesor, — povedal Pavlyš a zdvihol sa. — Teší ma, že som sa s vami zoznámil. Je to pre mňa veľká česť.
Profesor mávol rukou a bez slova sa obrátil.
Na kozmodróme bolo treba znova čakať. Dispečer zavolal Pavlyša predčasne. Loď meškala. Pavlyš sa vrátil do bufetu a podišiel k baru.
— Boli ste uňho v skleníku? — spýtala sa Marianna.
— Áno, — prikývol Pavlyš. — Dosiahol rozprávkové úspechy.
— Profesora si veľmi vážime, — povedala Marianna. — Urobil tak veľa… Videli ste jeho Mŕtve duše?
— Vy viete?
— Všetci to vedia. No ak o tom nechce hovoriť — má na to právo.
— Ale prečo ho poslali sem?
— Vtedy som sa nevyjadrila celkom presne. Ponúkli mu na výber niekoľko miest. S podmienkou, že odletí zo Zeme.
— Ale prečo?
— Porušil pravidlá cestovania v čase.
— A vari je to dôvod…?
— Všetci vedeli, že ak ostane na Zemi, nevydrží. A so svojou vynachádzavosťou a svojím umom sa určite dostane do minulosti.
— A čo také tam vyviedol?
— Našťastie nie veľa.
— Povedal mi, že prefotografoval druhý diel.
— Za to ho nikto nemienil trestať. Ale on ešte vyhľadal otca Matfeja a — predstavte si — zbil ho. Nemyslite si, aj keď vyzerá taký chudučký, je svalnatý a šikovný. Ako Suvorov.
— Dobre urobil, — nezdržal sa Pavlyš.
— Nikto sa s vami neháda. Ale veď to sa nedá — odchádzať do vlastnej minulosti a robiť tam poriadky. Dokonca ani kvôli spravodlivosti.
— Otec Matfej o tom nikomu nerozprával?
— Nikomu. A toto by sa profesorovi ešte bolo prepieklo. Ale viete, ako ho chytili? Ako hulánsky dôstojník sa dostal k d'Anthésovi, urazil ho a vyzval na súboj. Rozumiete, čo tu hrozilo? A tak bolo treba profesora urýchlene odpraviť čím ďalej od Zeme.
— Ani d'Anthés o tom nikomu nerozprával?
— Nie, no po odcestovaní profesora do devätnásteho storočia vyšlo najavo, že si v historickom múzeu zaobstaral súbojovú pištoľ a cvičil sa v streľbe. Vtedy vzniklo to strašné podozrenie…