— Doktor Pavlyš, — ozval sa mechanickým hlasom reproduktor. — Nech sa páči do dispečingu.
— Do videnia! — lúčila sa Marianna. — Príďte k nám zas. Pohostíme vás krásnymi paradajkami!
OKO
(prel. Z. Borovská)
Keď Boris Kotkin končil štúdium na inštitúte, všetci vedeli, že zostane na škole na ašpirantúre. Podajedni mu závideli, ale on sám nevedel, či je to dobre alebo zle. Päť rokov prežil na internáte v sparťanskom pohodlí izby číslo 45. Spočiatku býval s Čuvpillom a Demenťjevom. Potom namiesto Čuvpilla prišiel Kotovskij. Detnenťjev sa oženil a dostal podnájom v Čertanove, vtedy sa zjavil Gorenkov. Boris sa so spolubývajúcimi nevadil, s Demenťjevom sa istý čas aj priatelil, ale ustavičná prítomnosť ľudí ho unavila, a najmä v poslednom ročníku často sníval o tom, aby mohol zhasnúť, kedy chce. Sarkisjancovi dokonca povedal, že sa vráti do Putiniek a bude učiť na škole fyziku a biológiu. Sarkisjanc sa tomu nahlas smial, až sa všetci na chodbe naňho obzerali.
Kotkin nechodieval na výlety ani na brigády. Na fakulte si na to zvykli a nerobili mu ťažkosti. Bol výborným žiakom, práci sa nevyhýbal, vyberal na známky ROH a bol predsedom Červeného kríža. Na celé leto chodieval do Putiniek. Mama mu oslepla, bývala sama, bolo jej ťažko a potrebovala pomoc.
Mala izbu v poschodovom dome z roku 1920. Stál blízko nákladnej stanice. Učila na putinskej škole, potom odišla do dôchodku. Okrem Borisa nemala už nikoho.
Ako vtedy, keď ešte chodil do školy, spávala za malým závesom. Spala pokojne, ani sa nepohla, akoby ho nechcela rušiť ani vo sne. Za oblokom sa mihali staničné svetlá a dunivý dispečerov hlas, skreslený reproduktorom, riadil posunovačov premiestňovaných súprav.
Mama vstávala včasráno, keď Boris ešte spal, obliekla sa, vzala si paličku a šla na trh. Tvrdila, že mu lepšie prospeje mlieko z trhu než z obchodu. Boria upratal izbu, priniesol vodu zo studne a po celý čas sa usiloval predstaviť si, v akej samote mama žije, keď vidí svet už vlastne len v spomienkach.
Nikdy sa neponosovala. Keď sa vracala z trhu alebo z obchodu, na chvíľočku zastala vo dverách a s nevidiacim úsmevom na perách sa usilovala zachytiť Borisov dych, aby sa uistila, že je tam. Niekedy ho pokojným učiteľským hlasom presviedčala, že nesmie tak často chodiť do Putiniek, iba čo tu čas stráca, nech si radšej oddýchne s priateľmi alebo sa učí v knižnici. Keď majú učitelia o žiakovi dobrú mienku, nemal by ich sklamať. Veď často rozčarovanie znášajú horšie ako mladí ľudia. Mama sa neraz sklamala v ľuďoch, pripisovala to však svojej slepote. „Musím vidieť výraz v očiach,“ vravela. „Hlasom vie človek oklamať. Často aj nechtiac.“
Bola rada, že synovi sa páči biofyzika. Spomínala si, čo jej kedysi dávno povedaclass="underline" „Aj keď sa budem trápiť sto rokov, ale vrátim ti zrak.“ Vedela, že sa toho dňa nedožije, tešila sa však, že jej syn pomôže znova vidieť iným ľuďom. „Pamätáš sa,“ vravela, „v siedmej triede si mi to sľuboval…“
Keď bol Kotkin v piatom ročníku, vo februári mama nečakane zomrela. Oznámili mu to neskoro, takže nestačil prísť na pohreb.
Ašpirantúra znamenala ďalšie tri roky na internáte. Prodekan Miša Čeľcov, bývalý geniálny študent, ktorého veľmi skoro začali posielať na medzinárodné konferencie, s účasťou žmurkal cez zahraničné okuliare a sľuboval, že mu vybaví samostatnú izbu.
— Urobíme všetko, — vravel, — čo je v našich silách.
Zatiaľ však jednoposteľové izby na internáte nemali voľné.
Na jar, koncom marca bol Boris na fakultnom večierku, „kapustníku“. Sedel vzadu v kúte, blízo k dverám, aby mohol odísť, keď sa bude nudiť. Pri ňom sedela Zina Parchomovová zo štvrtého ročníka. Dobre sa bavila a ochotne sa smiala na vtipných scénkach. Začudovane sa obzerala na Kotkina, prečo sa nesmeje. Boris sa usmieval, pokyvoval hlavou, aby ukázal, že je s ňou zajedno, že je to veľmi vtipné. Na jeseň boli spolu na brigáde. Nakladali hŕby kapustných hláv na bežiaci pás, ktorý ich dopravoval k rezačke. Pamätal sa, ako Zina ustavične chrumkala hlúby a vravela, že obsahujú veľa vitamínu C. Mala pravidelnú oválnu tvár a bielu pleť. Jediná na celej fakulte ešte nosila vrkoč, zakrúcala si ho ako veniec okolo hlavy. V ten večer mala vrkoč na hrudi a veľmi jej to pristalo.
— Pamätáte sa, ako sme triedili kapustu? — spýtala sa cez prestávku medzi jednotlivými predstaveniami.
— Pamätám, — povedal jej.
— A teraz sme sa stretli na kapustníku. To je podarené, však?
Nie hneď pochopil, čo je na tom smiešne, vôbec slabo chápal básnické obrazy. Zina naňho so záujmom hľadela, ako na zvieratko v zoologickej záhrade. Nie je nič horšie, ako keď človek zbadá svoj obraz v niečích očiach ako v zrkadle, keď nevdojak prejde pomimo, pozrie nepripravený na toto stretnutie a je zhrozený, aký je škaredý. Roztržitý výraz sivých očiek pod ryšavým obočím. Tenký, akoby priesvitný, na konci červený nos. Ústa a brada akoby od iného, celkom malého človeka.
Boris sa odvrátil a zahľadel sa na scénu, kde práve posúvali stoličky. Mohutný chlapec z predného radu sa obrátil a povedaclass="underline"
— Zina, zoženiem ti lístok na Comédie-Francaise.
— Ďakujem, Garik, — Zina na to, — už mám sľúbený. Ako sa má Svetlana?
Obidvaja sa zasmiali, mali spoločné tajomstvá.
— Prepáčte, — povedal Boris. — Dovolíte? Idem von.
— Kam idete? — spýtala sa Zina. — Už začnú hrať. Sú takí chutnučkí…
Vstal a čakal, kým ho Zina pustí, a vyhýbal sa jej pohľadu.
Na chodbe pri schodišti si zapálil, no akosi sa nevedel odhodlať odísť preč. Zahľadel sa na svoje topánky. Za celý deň sa zaprášili, pravá mu dokonca praskla pri podrážke.
— Boris, hádam som vás neurazila?
Stála pri ňom Zina.
— Ale kdeže, — povedal. — Už musím ísť.
Pred dvoma rokmi sa doňho zaľúbila jedna prváčka. Bola múdra a usilovná. Dokonca začala zbierať — tak isto ako Kotkin — známky so zvieratami, a tým dokazovala príbuznosť ich duší. Bola však nepekná a bojazlivá a jeho hnevalo, že to ešte zdôrazňuje jeho vlastné nedostatky. Bol k nej slušný, ale vyhýbal sa jej. V ročníku sa to čoskoro rozchýrilo a posmievali sa mu. Veľmi si želal spoznať a ľúbiť výraznú a príťažlivú dievčinu, takú, ako je Parchomovová. Uvedomoval si však, že je opovážlivosť čo len pomyslieť na taký ideál, a pekných dievčat sa stránil.
— Na čom teraz pracujete? — spýtala sa Zina. Spýtala sa to trocha tichším hlasom, akoby to bolo podobné tajomstvo, aké mávajú ľudia, čo vedia zohnať lístky na Comédie-Francaise.
— Ozaj vás to zaujíma? — Nechcel ju otázkou uraziť, jednoducho bol prekvapený.
— Ani nie, — povedala uprene zahľadená naňho. — Pravdaže, nerozumela by som tomu. Čo už ja, nevzdelaná a hlúpa.
Asi o dva dni Zina Parchomovová stretla Borisa na chodbe, a hoci bola zahovorená s kamarátkami, usmiala sa naňho ako na dobrého priateľa. Kamarátky sa zachichotali a Boris sa odvrátil, rýchlo prešiel popri nich, aby Zinu neuviedol do rozpakov.
Ešte dáke tri minúty bol presvedčený, že urobil správne, keď sa jej vyhol. No potom pochonil že ju musí vyhľadať a ospravedlniť sa jej.
Celú noc bol ako na ihlách, ako to býva pred operáciou. Nad ránom už akoby sa celkom pomiatol, vzal si zo susedovho stolíka teplomer a asi dvadsať minút ho držal pod pazuchou v nádeji, že je chorý. Teplomer ukázal 36,8. Cez deň niekoľkokrát videl Zinu na fakulte, ale nikdy nebola sama, takže mu neostalo iné, ako ju vyčkať po prednáškach vonku. Nevedel, ktorým smerom chodieva zo školy, nuž sa schoval v bráne oproti vchodu. Do brány vchádzali ľudia a podozrievavo si ho premeriavali. Tváril sa, že čosi robí — zaväzoval si šnúrku na topánke, listoval v zápisníku. Zdalo sa mu, že Zina už prešla, pritískal sa na sklo brány, vyzeral von.